DIEVCA S MOTORKOU

Jaroslava Nuterova

Roman na pokracovanie

IV. cast

  „Nicim,“ pozrela Aneta na Ingu. „Je to nova tvar a ty vies, ze rada kreslim nove tvare.“

  „Namalujes aj mna?“ poziadala hned Eva.

  „Jasnacka, ale ja nemalujem, iba kreslim a to je rozdiel. Skusim zachytit tvoj aj Mikiho vyjaveny vyraz, ked ste ma zbadali. Myslela som, ze vidite monstrum s dvoma hlavami, tromi ocami, ci inak znetvorene.“

  „A sofera si preco nakreslila s prekvapenim v tvari?“ opytal sa Miki so stipkou podrazdenosti v hlase. Dindo sa pomrvil, nemal rad u syna tento zvyseny ton, no bol zvedavy na odpoved svagrinej.

  „Neviem, preco sa tak zatvaril,“ zamyslela sa Aneta. „Povedala som mu, ze som Ingina sestra a on na mna vyplestil oci.“

  Pohlad, akym Inga obdarila mladsiu sestru, vratil Anetu na okamih do detskych cias. Za kazdy seba mensi prehresok jej zneprijemnovala nasledujucich dvadsatstyri hodin krutou lahostajnostou a mala vystrasena Aneta prezivala naivny strach, ze ju Inga opusti. Potom, ked sa ich matka dostala zo zajatia alkoholu, uz nemalo Ingine zazeranie taky vplyv na rozumnejsiu Anetu.

  Ale v tejto chvili sa opat citila ako desatrocna a tak sa i sklesnuto opytala: „Co zle som spravila?“

  „Nic,“ odvrkla Inga a vstala. „Idem spat, dobru noc.“

  Dindo sa pobral s manzelkou, pricom nezabudol upozornit troch mladych ludi, ze spanok v ich veku je velmi potrebny.

  O ranajky sa postaral znovu Miki. Pochopitelne boli vynikajuce, obsahovali vsetky zdrave suroviny, ake su na tuto dennu dobu urcene. Na prekrvenie mozgu, na dobru naladu, na zasytenie, na podporu aktivnej cinnosti na cely den. Otcovej manzelke strcil Miki do ruky vysoky pohar.

  „Toto som namiesal specialne kvoli tebe, Inga,“ usmial sa nevinne a nenechal sa vyviest z miery jej zamracenym celom.

  „Zasa daka gebuzina,“ dudrala, no tvar sa jej vyjasnila, pretoze mladenec dokazal vycarit svetove alkoholicke i nealkoholicke kokteily  a ona mu vcelku rada robila ochutnavacku.

  Ani tento raz ju nesklamal. Tmava tekutina doslova hladkala hrdlo, na zaludok posobila blahodarne, az cloveku nevdojak prislo na um, ze je to ziva voda z rozpravky.

  „No,“ zatiahla s hlasnym mlasknutim. „To je nieco nove, vyborne. Fakt. Si trieda, Miki, cestujuci na lodi ta budu zboznovat.“

  V tej chvili vosla do kuchyne Aneta. Miki pred nu ihned postavil pohar s kokteilom a s lahkym rumencom na tvari si s nou pripil. Roztrzito sa usmiala. „Na zdravie, Miki. Inga spominala, ze mate so sestrou narodeniny, tak som vam spravila skromny darcek. Vsetko najlepsie,“ strcila mu do ruky zaramovany obrazok. „Aj tebe, Evy,“ objala dievca, ktore neskryvalo radost.

  Velke snehove vlocky zabranili Anete v jazde na lyziach, tak si s lutostou balila vystroj do vaku. Ma iba tri hodiny na to, aby sestre prehovorila do duse, aj ked silne pochybovala, ze pre Ingu to bude nieco znamenat. A ci ju vobec vypocuje, vsak zasa si nasla dovod na hnev. Aneta sice nechapala reakcie sofera ani sestry, no pozna ju natolko, aby vedela, ze proti nemu nieco ma. Na cestovnom listku je predsa jeho meno! Kde som ho dala? Asi do vetrovky. V hale stretla Ingu.

  „Kam si sa vybrala?“ opytala sa utocne mlada zena.

  „Nikam,“ odvetila pokojne Aneta. „Chystam si veci a este by som sa chcela s tebou rozpravat.“

  „O com?“

  „O mame. Inga, mala by si ju navstivit, velmi sa trapi, ze...“

  Aneta zmlkla, pretoze pohrdanie v Ingininej tvari bolo ocividne a hnede oci vyslali k mladsej sestre obrovsku vlnu zlosti.

  „Preto si teda prisla!“ vyprskla arogantne a so zalozenymi rukami na hrudi si sadla do pruteneho kresla, nespustajuc z dievciny oci.

  „Uz sa ta nebojim, Inga, nemam desat rokov,“ riekla tisko Aneta a posadila sa do kresla oproti. „Viem, ze mama nam kedysi ublizila. Ja som jej odpustila, lebo sa snazi vsetko vynahradit. Ved si spomen, ako nam zacalo byt dobre, ked sa vyliecila. Ona je...,  zijem s nou a mam ju rada...“

 (Pokracovanie v buducom cisle)

 

---

POHODA  DLHYCH ZIMNYCH VECEROV

     Co s dlhymi zimnymi vecermi?  Zase ich stravit pozeranim televizie? Na prechadzku ani do fitnescentra sa  nam nechce ist, vonku prsi alebo zuri vichrica. Dobru knihu sme uz docitali.
     V lete je to ine, cloveka az tak laka posediet si v rodinnom kruhu alebo s priatelmi v zahrade, na terase, ci balkone, kochat sa vonajucou prirodou, najma ked je az do deviatej  vecer svetlo. Co vsak v zime, ked sa uz o stvrtej zacina stmievat?  Co tak vypnut televizor, pocitac...,  a urobit si ciernu hodinku. Urcite si spominate na nezabudnutelne vecery u starej mamy, ked v sporaku praskalo drevo a starka zacala svoje rozpravanie. Ponukla nam  vlastnorucne ususene slivky, jablka, hrusky,  alebo ked sme pomahali drvit vlasske orechy a lupat tekvicove a slnecnicove semienka, ktore su vraj aj na zbystrenie mozgovych zavitov. So zatajenym dychom sme pocuvali jej dojimave spomienky, pri ktorych sme si neraz i slzu zotreli. Boli to nezabudnutelne vecery pri romantickej petrolejke alebo sviecke.
     Aj v dnesnej dobe mozeme zazit taketo chvile pri krbe alebo aroma lampe. Nase deti su tiez zvedave ci sme zazili nieco zahadne  a neuveritelne, ake bolo nase prve rande, ake dojmy sme mali z prveho nastupu do zamestnania, aku sme mali svadbu...,  ti sedem i sedemnast rocni  nedockavo vyzvedaju. Slovom, meni sa podla doby iba obsah spominania. Pri takom prijemnom posedeni sa vsak ziada aj cosi dobre pod zub  a nemusia to byt pecene kurcata  alebo vyprazany rezen. Staci sa vratit do cias nasich starych materi, ked pecene zemiaky s bryndzou a pecene jablcka alebo hrianky s cesnakom boli pochutkou. Ani v jednom rocnom obdobi nebyva tolko casu na posedenie pri krbe alebo sviecke ako prave v zime..
     Verte, taketo posedenia v rodinnom kruhu alebo s priatelmi nas dokazu zohriat prijemnym pocitom tepla  aj v tych najchladnejsich veceroch.

D. Belkova, Tcu