KULTURA

Pani richtarka

 Divadelny subor Jana Chalupku z Brezna sa predstavil 20. marca v Dome kultury ZP svojim priaznivcom s divadelnou hrou Pani richtarka. Svet bohatych a chudobnych a ich zivotne situacie, to bol pribeh, ktory divakov v Podbrezovej opat ocaril a dokazom bola, ako vzdy, odmena vo forme neutichajuceho potlesku. 

Foto: I. Kardhordova

 Hracky starych rodicov

   Banskobystricky samospravny kraj a Horehronske muzeum v Brezne vas pozyvaju na vystavu detskych hraciek zo sukromnych zbierok. Vystava ma co povedat i dospelym, ktorych vrati do detskych cias,  je instalovana v Mestianskom dome v Brezne, na Namesti generala M. R. Stefanika c. 13,  v termine od 6. marca do 4. aprila 2007.

  Pozyvame vas

na slavnostnu akademiu, ktoru pri prilezitosti 20. vyrocia zalozenia OUI vo Valaskej  pripravili ziaci SZSI, OUI a deti SMSI, pod vedenim svojich ucitelov, majstrov a vychovavatelov. S vlastnym kulturnym programom vystupia 30. marca o 10. hod. v kinosale Kulturneho domu vo Valaskej.  

---

Z tvorby nasich dopisovatelov

Jaroslava Nuterova

DIEVCA S MOTORKOU

Roman na pokracovanie

 VI. cast

 „Dobry vecer,“ povedal vazne.

„Dobry vecer,“ odvetila neisto.

„Mysleli ste na nieco velmi smutne, vsak?“

„Mhm.“

  „Mozem vam nieco objednat?“ usmial sa. „Dobre jedlo zahana smutok, verte mi.“

  „Nie som hladna, dakujem,“ vykrivila pery s pokusom o usmev.

  Hrdlo mala stiahnute, zaludok sa jej chvel, ved by neprehltla ani susto. Napriek tomu nedokazala z jeho tvare odtrhnut zrak.

  „Prinesiem aspon kolu,“ oznamil. Rychlo vstal a nez stihla protirecit, vracal sa. Pohar s napichnutym kolieskom citronu postavil pred uzasnutu Anetu. „Na zdravie,“ strngol svojim poharom o jej.

  „Volam sa Aneta,“ usmiala sa a odpila polovicu koly. „A vy?“

  „Myslel som, ze...,  na cestovnom listku je moje meno.“

  „Jaj,“ privrela oci. „Zahodila som ho.“

  „Fajn,“ opat strngol poharmi. „Ja som Michal. Mohol by som vidiet vase kresby? Dindo spominal, vraj ste ma nakreslili.“

  „No, ja neviem,“ zrozpacitela, zakryvajuc zelenkaste oci vieckami. „Pojdem domov s mamou... Totiz...“

  „Vlastne mam pre vas odkaz,“ riekol vahavo. „Vasa matka je doma. Odisla skor, lebo sa necitila dobre.“

  Aneta razom vyskocila, nechala nedopitu kolu na stole a utekala prec. Michal v duchu zaklial a rozbehol sa za nou. Dostihol ju hned za branou. „Aneta,“ schmatol ju za laket. „Pockajte, Aneta!“

  Mlcky sa mu vytrhla a bezala dalej. Pri osvetlenom vyklade polovnickych potrieb ju zovrel pevnejsie. „Tak stojte uz,“ poziadal ticho. „Nie je to nic vazne, ma zvysenu teplotu a boli ju hrdlo. Podte, odveziem vas.“

  Nedal najavo, ze si vsimol Anetinej zachmurenej tvare a ona sa nechala bez odporu viest. Az v aute si uvedomila, ako nezdvorilo sa zachovala a ospravedlnujuco sa pozrela na mladeho muza.

  „Prepacte, ze som tak hlupo usla. Bojim sa o mamu.“

  „Tento strach nie je hlupy,“ nastartoval. „Viem o vas viac, nez si myslite, Aneta. Chapem vase obavy.“

  „Skutocne? Kde ste zbierali informacie?“

  „Dindo je zhovorcivejsi ako vasa sestra.“

  Aneta byva s matkou na prvom poschodi a hned pozrela do okien. V kuchyni i v spalni sa svieti, obyvacka je na druhu stranu. Michal zastavil auto pred vchodom a az teraz jej doslo, ze hoci mu nepovedala adresu, vedel presne, kam ma ist.

  „Od Dinda viete, kde byvam?“ opytala sa s naznakom podrazdenosti a zrak uprela na plysoveho ladoveho medveda na pristrojovej doske. Zasadne nepodavala nikomu o sebe informacie.

  „Nie.“

  „Musim ist. Vdaka za odvezenie, dobru noc.“

  „Uvidime sa zajtra?“

  „Zajtra?“ vyplestila oci. To ma byt rande? „Neviem, podla toho, ako je s mamou.“

  „Zavolam do fotoatelieru, dobru noc.“

 

...

 

   Ani starost o matkino zdravie nezastrela Anetinu radost z Michalovych slov. Pana, ja budem mat schodzku, tesila sa, len aby mame bolo lepsie. Doposial vzdy udrzala na uzde svoje emocie, no v tomto okamihu ju prepadol taky pocit stastia, ze prisla k dveram bytu skackajuc ako male dieta a uvedomila si - ano, je zamilovana! Zamilovana do Michala..., na priezvisku nezalezi. A nevie sa dockat zajtrajska!

  Vbehla do chodby rozradostnena, ale tam skoro zrazila Emila Vagnera.

  „Co je s mamou?“ vybafla na neho bez pozdravu. „Zavolali ste lekara?“

  „Netreba lekara,“ upokojoval ju s usmevom. „Tichsie, Aneta, mama pred chvilkou zaspala. Horucka jej klesla, ale ak by sa vratila, volaj pohotovost.“

  „Dobre.“

  „Mas sa ohlasit u tety Dasi. Nebud dlho, daj na mamu pozor.“

  „Nemusite mi to pripominat, viem co mam robit.“

  „Iste, dobru noc.“

  Aneta Korestova nemala nic proti tomuto muzovi, nebola s nim vsak taka kamaratka, aby tuzila po jeho spolocnosti. Brala ho na vedomie ako znameho a znamych ma predsa vela. Nie je nepristupna ako Inga, lenze ani prilis doverciva, nie je ku kazdemu hned otvorena. Pochopitelne, detstvo v nej zanechalo urcite stopy, bola niekedy tak rozporuplna, ze ani Helena obcas svojej dcere nerozumela. Zvlast, co sa tyka muzov.

  Po spickach vosla Aneta do spalne a v pritmi sa zahladela na matkinu bledu tvar, posiatu kropajami potu. Ach, mami, nesmies byt chora, chcem ti nieco povedat. Alebo radsej nie, ved mi mieni prvykrat zatelefonovat, ktovie, ci slub splni. Kde bol tolke tyzdne, ze sa stretli az dnes? Zije v meste? Len aby nebol zenaty!

  Aneta vzala skicar a zazvonila pri susednych dverach. Otvorila Dasa v nocnom ubore. „Myslela som, ze uz neprides,“ viedla neter do kuchyne. Sadli si. „Mam k tebe prosbu.“

  „O co ide?“ listovala dievcina v skicari, az nasla Michalov obrazok a polozila ho na stol.

  „Na sobotu by sme potrebovali tvoju pomoc, ak nemas nic v plane. Sme pozvani na party k starostovi, takze ide o...“ Dasa sa zadivala do skicara.

  „Kolko hlav treba spravit?“ opytala sa  Aneta.

  „Styri.“

  „To je dost,“ kyvla hlavou. Vsimla si, ze mamina sestra sa akosi zacudovane pozera na podobizen. „Nevies mi o nom nieco nahodou  povedat?“ spytala sa jej.

  „Mala by som?“ uhla Dasa ocami. „Videla som ho v autobuse.“

  „Aj ja, ked som naposledy isla na Jarabu. Dnes bol v Modranke, odviezol ma domov a slubil, ze zajtra zavola. Teta, chcem iba vediet, ci nie je zenaty.“

  „Preboha, Aneta,“ zasmiala sa Dasa, stale pritazliva patdesiatnicka. „Preco ti to napadlo?“

  „Tak,“ pokrcila plecami. „Asi by ma to velmi trapilo. O kolkej mam  v sobotu prist?“

  „Bude stacit o jednej. Mamy si sa nan nepytala?“

  „Nie, prosim ta, nehovor jej, kym si nebudem ista. Ahoj.“

  Este pol hodiny po polnoci sedela Aneta pri posteli, utierala chorej mame celo od potu a nacuvala jej namahavemu dychaniu. Tuto noc si nechala otvorene dvere do spalne, aby pocula, ak by sa matke pritazilo. Znepokojene si lahla, ale uz o dve hodiny stala vystrasene v spalni  a prihovarala sa mame, ktora zacinala bluznit.

  Kym prisla pohotovost, Helena Korestova bola v bezvedomi. Aneta nepocuvala lekara, ktory jej odporucal zostat doma a prist za matkou rano. Nastojila na tom, ze sama ulozi mame veci do skrinky v nemocnici a pocka, kym sa preberie.

  Dovolili jej sadnut si v navstevnej miestnosti. Boli tam nepohodlne stolicky a par stolov, prostredie neosobne, prazdne. Nevadi, len aby sa mama cim skor prebrala. Mamienecka moja, neopustaj ma. Mam ta rada. Na vsetko zabudnem, len mi, prosim, neumri. Nesmies ma opustit, potrebujem ta. Zrazu Anete prisiel na um otec. On by tu mal teraz sediet  a pomahat manzelke! Kde vlastne je? Za vsetky tie roky sa vobec o nich nezaujimal, neposlal ani korunu dospievajucim dceram a viac o nom nepoculi. Akoby bol, mrtvy. Mozno aj je.

  „Slecna Korestova.“

  Aneta vzhliadla pred seba. Nevnimala prichod osetrujuceho lekara, no vyskocila nedockavo. „Mozem ist k mame?“

  „Na chvilku,“ prikyvol bez usmevu. „Zdravotny stav vasej matky je dost vazny. Ladvinam sa nechce pracovat a srdiecko tiez odmieta spolupracu. Nesmiete plakat ani inak ju rozrusit.“

(Pokracovanie v buducom cisle)