2. DECEMBER 1998 Strana 8

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Patril k najlepsim

  Ked som sa v Horehroni dozvedel, ze v oktobri zomrel pan Jozef Dordik, rozhodol som sa, ze pripomeniem nasho rodaka - vyborneho cyklistu. Jozef Dordik sa narodil 18. maja 1917 ako syn obuvnika. Sedem tried ludovej skoly vychodil v Brezne. Ako trinastrocny odisiel s matkou, sestrami a bratom za otcom, ktory uz v roku 1929 odisiel za pracou do Belgicka.
   Tu chodil rok do skoly a strnastrocny zacal pracovat v tovarni na vyrobu vagonov a mostov. Spolu s bratom sa zacal v tom obdobi venovat velmi rozsirenemu sportu cyklistike. Velmi dobre sa zacalo darit bratovi, ved na ceste k profesionalom mu chybal uz len krocik. Ten mu zmarila druha svetova vojna. Aj Jozef sa dobre uchytil a v roku 1938 obsadil z viac ako sto startujucich nikym necakane tretie miesto. Bol to jeho prvy a velmi povzbudzujuci uspech v dalekej krajine a doviedol ho k intenzivnemu trenigu. Neskor v Belgicku ziskal v roznych pretekoch styri prvenstva.
   Druha svetova vojna pretrhla aj rozlet. V aprili 1941, v najlepsom pretekarskom veku, sa rozlucil s Belgickom, aby sa spolu s rodinou vratil do rodneho Brezna. Ani tu nazabudol na cyklistiku a pokracoval v treningu. Chcel dobru formu preukazat na pretekoch, ale nenasiel porozumenie. Po skonceni vojny zacal pracovat na Piesku ako zamocnik, neskor v Mostarni Brezno. Treningov sa nevzdaval a na svojom bicykli sa prehanal dva-trikrat v tyzdni. Oblubil si najma trate veduce z Brezna cez namahave horske prechody - Certovicu, Velky Sturec, Vernar, Muran a Hrinovu.
   V roku 1947 ziskal v Bratislave na celostatnych pretekoch titul najlepsieho slovenskeho cyklistu. Nedobre spomienky mal na majstrovstva CSR v Prahe, kde v celnej skupine spadol a zlomil prehadzovacku. Nik mu vsak nebol ochotny pozicat iny bicykel, a preto preteky vzdal. O rok neskor bol zaradeny do treningoveho tabora reprezentantov v Piestanoch. Po skonceni sustredenia ho nominovali do reprezentacneho druzstva na I. rocnik Pretekov mieru Praha - Varsava - Praha. Tu Jozef Dordik dokazal svoje kvality. Zo 140 pretekarov zo siedmich krajin obsadil sieste miesto. O tri dni po Pretekoch mieru boli majstrovstva Slovenska. Tu ziskal majstrovsky titul. V roku 1949 ho po druhykrat pozvali na Preteky mieru. Tychto sa pre nepochopenie cyklistickej sekcie v Bratislave nezucastnil, lebo mu nepreplacali uslu mzdu a preteky a treningy absolvoval na vlastne naklady. Tieto okolnosti bolo dovodom, preco zanieteny, huzevnaty a obetavy cyklista prestal javit zaujem o pretekarsku a reprezentacnu cinnost. V tom case Brezno bolo dejiskom viacerych cyklistickych pretekov, na ktorych sa zucastnovali znami cyklisti (Ruzicka, Ejem, Krampl, Vlcek, Herceg). Jozef Dordik vyhral este niekolko hodnotnych pretekov. Dostal ponuky od znamych cyklistickych oddielov, zostal vsak verny svojmu mestu. Snazil sa o rozvoj cyklistiky v rodnom kraji. Ako trener sa venoval cyklistickemu dorasteneckemu druzstvu Spartak Mostaren, ktore sa stalo za kratky cas najlepsim v kraji a na celostatnych pretekoch ziskavalo vo svojich kategoriach pekne umiestnenia. Bol nielen trenerom, ale i mechanikom. Pracoval aj s futbalistami a hokejistami. Pocas mnohych zim upravoval ladovu plochu s obetavymi sportovcami Milanom Baldovskym, Rudolfom Verkinom, Pavlom Lopusnym, Petrom Sabakom i dalsimi. Zaujimal sa aj o dianie v meste. Pracoval v obcianskom vybore ako predseda. V dochodku sa venoval vnucatam, rodine, zahradke. Jeho zelanim bolo, aby sa hokej a cyklistika v Brezne dostali na vysoku uroven.
   Zomrel v oktobri 1998. Nech je odusevnenie Jozefa Dordika pre sport, jeho pracovitost, zanietenie a skromnost pre dnesnych breznianskych sportovcov poucenim, z ktoreho plynie, ze len tvrdou pracou v treningoch a laskou k sportu je mozne ziskat uspechy.

Na dvoch Veproch...

   Z niektorych dolin a kopcov okolo mojho rodneho Hronca dovidiet na Lubietovsky i Klenovsky Vepor. Uz od malicka som o nich pocuval vselico zaujimave a tak nie div, ze som sa chcel cim skor na jeden i druhy dostat. Na ten ovolaco blizsi - Lubietovsky sa mi to poradilo ovela skor, este v chlapcenskych rokoch, ale na Klenovsky veru len pred nedavnom.
   Ak hovorim o Lubietovskom Vepri, mam na mysli jeho severne bralo 1255 m vysoky Hrb. Tuto skalu mozu Hroncania vidiet z Osrblianskej doliny, takze moja tuzba vyliezt na nu ma neraz ovladla. Prvy raz sa mi to poradilo, ked som mal dvanast rokov. S kamaratmi sme si akoze zalozili turisticky spolok s nazvom "Alpsky sport" (lebo niekde sme nasli pecatidlo s monogramom AS) a prvou spolocnou akciou bol vystup na Hrb. Najvhodnejsou sa nam vtedy videla cesta resp. znaceny chodnik cez vrch Chvatimech, Smolovu, Mitrovu, Velke Celno (po nasom Belice) a Zliebky. Rozhlad z Hrbu ma ocaril na cely zivot. Videli sme odtial siroko daleko, nielen hronciansku Skalu, Lubietovu, ale aj asi 25 kilometrov vzdialenu Bansku Bystricu.
   Druhy raz som bol na Hrbe, ked sme mali v programe trojdnovy vylet. Vtedy sme taborili v stiepovej drevorubacskej kolibe v Priepadliskach nad Osrblim a v programe jedneho dna bolo hubarenie na Beliciach a vystup na Hrb. Aj dnes si pamatam, ako nam po dve noci vytrubovali Osrblania, ktori od vecera do rana odplasovali takto diviaky od svojich zemiacnisk.
   Raz sme si urobili vychadzku na Hrb uz spominanou cestou cez Smolovu a Pastovniky, ale domov sme sli dolinou Lopejske Celno. Aj v trojdnovej ture so starsim bratom v styridsiatych rokoch Hronec - Dumbier - Chabenec - Prasiva - Lubietova - Hronec, bol vystup na Hrb.
   Potom sa uz vyse patdesiat rokov nenasla prilezitost ani moznost dostat sa na Lubietovsky Vepor, na Hrb. Az v lete pred desiatimi rokmi som s rodinou vykonal akoby rozluckovu vychadzku na tuto "moju skalu". To sme ale sli "modernou" cestou autom cez Osrblie na Tri Vody, odtial peso cez Cervenu Jamu (kde bola pocas SNP vyrobna municie) az na bralo Hrbu. Bol to uz najlahsi vystup primerany mojim silam. Skoda len, ze to bola posledna prilezitost rozhliadnut sa odtial po nadhernom rodnom kraji.
   Na Klenovsky Vepor som sa dlhe desatrocia len dival najma z mojho Hajneho Gruna. V detsve boli k tomu prilezitostou kazdorocne hrabacky a potom len sem nasmerovane prilezitostne vychadzky. Vtedy sa rozpalovala vo mne tuzba dostat sa raz na ten rovu podobny vrch. No a veru az ku koncu (zivota) sa mi predsa len naskytla prilezitost ist na Klenovsky Vepor. V lete pred piatimi rokmi som sa este odvazil neodolat ponuke priatela podniknut tuto turu. Dobre, ze som nemal tusenie o obtiaznost zaveru vystupu, lebo by som si nebol trufal. V trojici s priatelmi z Brezna sme sa vlakom zaviezli na zastavku Banovo (Brezno - Tisovec) a odtial sme peso vystupili do sedla Banovo a cez sedlo Machniarku na upatie Vepra. Po dost namahavom vystupe na temeno sa nam naskytol nadherny vyhlad do krajiny juhovychodnym smerom. Orientacny stol nam tu dobre posluzil najst vyznamne dominanty Rudohoria. Domov sme sli cez Krupku, udolim Cierneho Hrona na Dobroc a autobusom do Brezna. O rok som neodolal pokuseniu a odvazil som sa ist na Klenovsky Vepor este raz. Akoby som si chcel vynahradit to, co som doteraz zameskal. Pozval som najblizsich clenov rodiny a zahral som sa na "horskeho vodcu". Vystupovali sme znamou cestou z Banova, ale vracali sme sa po cerveno-zltej cez Machniarku, Chlpavicu a Kratke do Pohronskej Polhory a vlakom do Brezna. Ohrdli sme pohodlnejsiu, ale dlhsiu cestu Starou dolinou a Salingom cez Dobroc (modra) a tiez cez sedlo Banovo a Zbojsku (cervena).

   Skoda, ze ani pri jednej z tychto tur sme sa s nikym nestretli. Alebo uz tam kazdy bol? Ci pesia turistika hoci na take krasne miesta - je uz dnes nie moderna? Preto by som bol rad, keby tieto moje spomienky podnietili niekoho z citatelov nasich novin vyjst na tieto "moje Vepre". Ja uz tam veru "per pades" (na nohach) nepojdem. Ale neodolam a chodim tam este neraz ocami a prstom po mape. Pohodlne sa usadim do fotela s mapou na kolenach a chodim doverne znamymi cestami a chodnikmi. Nevadi mi, ze niektore z tychto ciest uz zarastli malincim ci cernicim, ba ani znackari im uz nevenuju nalezitu pozornost. V mojej starej pamati napodiv ziju a dobre sa mi po nich kraca. Aj si zavse zaspievam tu krasnu pesnicku, ktoru ma naucili pred skoro siestimi desiatkami rokov moji dobrocski osmaci ci skor osmacky, dnes uz tiez stare matere. Tu je: - Z breznianskych kasarni vojaci pozeraju ci sa pod tym Veprom bucky nerozvijaju. - Bucky nerozvite iba jedna lipocka, co ju zaœadila ta moja frajerocka, atd.

Koloman Weiss

Hotel Stupka 

Srdecne vas pozyvame do novootvorenej Koliby hotela Stupka na Taloch.
Otvorene: ut - ne 17. - 24. h
Tel.: 6170024, 6170060


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT