Alena Pancikova, nezamestnana, Cierny Balog:

- V Ciernom Balogu je malo pracovnych prilezitosti, je tam vela nezamestnanych. Podnikala som, ale neoplatilo sa to. Paci sa mi prostredie, kde byvam. Mame tak, ako si udrzujeme. S tym som spokojna, avsak obchody i autobusova zastavka su daleko.

Zdeno Medved, kuchar-casnik, Bacuch:

- Zmenit by sa dalo velmi vela, trebars upravit cesty. Ked som siel rano do prace, skoro som si nohy vylamal. Nerobia sa ziadne aktivity pre mladych, nieco, co by ich pritiahlo. Je vela chyb, problemov, ktore by sa mali riesit. Uvidime, ci sa nieco pohne dopredu po prechode na regionalne spravy. Bacuch je celkom pekna dedina, vlastne cele Horehronie je pekne. Urcite by sa dalo spravit viacej v ramci rozvoja regionu, turistiky atd.

Mgr. Patricia Hadzegova, ucitelka, Brezno:

- Predtym som byvala vo Valaskej v rodinnom dome, teraz v Brezne v cinziaku. Takze mozem porovnavat. Brezno ma svoje vyhody, su tu obchody, clovek sa moze prejst po meste, stretavat ludi. Vo Valaskej to bolo zaujimave v tom, ze sme mali dvorcek, kde sa mohli hrat deti, ludia boli k sebe milsi, poznaju sa viac, v meste prechadzaju okolo seba, kazdy sa niekde ponahla.

K. M., dochodkyna, Dubova:

- Som spokojna, v Dubovej sa byva velmi dobre, len keby ludia neboli zli a nekradli. Napriklad nad soskou pri kostole bola strieska, ktoru vytrhli a odhodili.

Jan Daxner, sukromny podnikatel, Brezno:

- Brezno sa mi paci, je to stred Horehronia, stredisko turistickeho ruchu. Narodil som sa a vyrastal som tu. Trosku sa mi nepaci byrokracia, nielen v tomto meste, ale v state, co sa prenasa na nas maly region. Ked potrebujem nieco vybavit, je to vsetko "pritiahnute za vlasy".

Peter Hrin, robotnik, Brezno:

- Nas cinziak na Fucikovej ulici velmi tienia stromy, z coho je dost vlhko. Paci sa mi prostredie, hlavne pekne hory dookola.

Anna Adamekova, dochodkyna, Pohronska Polhora:

- Nespokojna som napriklad s vodou, tecie spinava, treba nam kanalizaciu. Mame pekny kostol a prirodu, dost obchodov, ale malo penazi.

Ciele su rozne

Vlani v novembri sme priniesli kratku spravu, ze pohorelskeho ucitela Dr. Lukasa Janosku pozvali do relacie Doma s Markizou, kde sa prezentoval ako dedinsky clovek, ktory si svoju zivotnu uroven vylepsuje ako kedysi jeho predkovia. S odstupom casu sa chce s citatelmi podelit o svoje zazitky:
"Do Bratislavy som cestoval rychlikom den vopred s mojou fenkou Belou. Uz vo vlaku sa ukazala ako socialny katalyzator, volali ju z kupe do kupe. Nocovali sme v petrzalskom byte, kde okolo stvrtej rano sa Bela prihlasila na prechadzku. Celych osemnast rokov, co som byval v Bratislave, som lutoval psickarov, ktori casto v necase, skoro rano "vencili" svojich chlpatych priatelov. Teraz som to bol ja a musim povedat, ze bola poriadna zima. Na zaver tohto okruhu okolo bloku som vo svojom vnutri dokonca pocitoval cosi pozitivne.
Oblecenie a rekvizity som povodne mal niest v ruksaku. Ten na to vsetko nestacil, tak som to prelozil do hokejovej kabely. Ked som sa zacal obliekat do cholosne, zbadal som, ze krpce s onucami som zabudol v Pohorelej na dne ruksaka. Problem som chcel vyriesit u suseda, byvaleho tanecnika Lucnice, ale tomu ostala z tych cias iba rozsusena fujara. Musel som improvizovat. Tento "zadrhel" ma trosku rozladil. Navyse, ked som z chladnicky na ochutnavku pre "markizakov" vyberal vlastne produkty (ostiepky a ribezliak), zabudol som na cerstvo nadojene kozie mlieko.
Pred vysielanim i po nom som bol v pohode. K prijemnej atmosfere prispela profesionalita Jara Buceka a celej servisnej skupiny. Iste aj Bela svojim zjavom pozitivne naladila redakciu, ktoru len tak bez nahubku obiehala. Aj to bol pre mna signal, ze nie som ohrozeny.
V snahe uzit si pohorelske deti na druhy den, vydali sme sa rychlikom o 18.15 z Bratislavy na spiatocnu cestu. V Brezne som svoju put do "horehronskej rezervacie" musel prerusit, lebo najblizsi spoj siel az rano o siestej. Pomohla by tu zeleznicna noclaharen alebo lacnejsia ubytovna pre socialne slabsich cestujucich. Sluzbukonajuci vypravca o nicom takom nevedel. Bola polnoc. Zastavil som sa este v blizkej krcme, kde som zbadal znameho. Vdaka pohostinnosti jeho manzelky mna aj Belu prenocovali." 

Reagujem

Do usi sa mi dostala takato veta: “Uz nebudem davat peniaze na charitu, lebo vsetko dava Ciganom.” Nezvyknem reagovat na podobne nazory, kazdy ma svoj, ale tentoraz urobim vynimku.
Historia charity na Slovensku sa datuje od roku 1158, ked uhorsky kral Bela III. priznal Nitrianskej dieceze 200 penz (1 penza – 40 denarov) rocne z poplatkov trhoveho myta hospodarskemu domu - utulok pre chudobnych, chorych a pocestnych. Je to najstarsi dokument o existencii hospitala v Nitre a na Slovensku. Potom sa otvarali sirotince, v ktorych pracovali reholne sestry. V casoch napoleonskych vojen, ale aj morovych epidemii cirkev a biskupi postavili mnoho utulkov, kde opatrovatelsku sluzbu vykonavali zdravotne sestry a dobrovolnici. V klastoroch mnisi pestovali liecive byliny, nielen u nas, ale aj v Nemecku a Taliansku. Znamym liecitelskym radom boli Frantiskani, kde vynikal frater Cyprian Gaise.
V kazdom case bolo vela nudznych, starych, nevladnych, vdov a sirot, ktori potrebovali ochranu. Biskupi ako Daniel Hersching, Jozef Varum zalozili v rokoch 1790 a 1831 ustavy pre podporu chudobnych. V roku1890 nitrianske zamozne panie zalozili spolok na podporu chudobnych zien v Nitre a okoli. Tento spolok vyhladaval biedne rodiny a podporoval ich potravinami a satstvom.
Takto by som mohla pokracovat o dalsich mestach na Slovensku, kde sa nachadzalo vela dobrodincov a dobrovolnikov. Na Slovensku charita pokracovala v obnovenej ceste po roku 1990 postupnym budovanim zariadeni a charitativno-socialnych centier. Zo zaciatku financne pomahali charity z Nemecka, Holandska a Rakuska. Nielen financne, ale aj skusenostami, pretoze tato pomoc vyzaduje odvahu zobrat na seba zodpovednost za biedu druhych, schopnost komunikovat a ochotu pracovat spolocne.
Za posobenia charity v Brezne sa podobna pomoc poskytuje osamotenym chorym obcanom, bez rozdielu spolocenskeho postavenia a vierovyznania. Posielame baliky s osatenim misijnemu hnutiu, ktore podporujeme aj financne. Baliky s osatenim a obuvou posielame na inzeraty, vela zien nam pise a prosi o osatenie a obuv pre deti. Do vazenia posielame balicky s hygienickymi potrebami a casopismi. Mesacne sa varila polievka pre bezdomovcov, ktoru teraz poskytuje Dom sv. brata Alberta. Financne sme podporili akcie pre zdravych seniorov poriadane farskym uradom.
Romsky projekt, ktory sme robili pod nazvom Spolocny dom, sme realizovali z nadacie NPOA – cize z jej financnych zdrojov. A ak sme aj podporili romske deti, bolo to spolocne s detmi z druziny, ktoru navstevovali. Myslim, ze to nebolo marne.
Len malo ludi si uvedomuje, ze mimovladne organizacie su sucastou kazdej slusnej spolocnosti a ze investovanie do tychto organizacii povedie k zvyseniu osobnej spokojnosti a k lepsie fungujucej spolocnosti.
Toto je historia, fakty a konstatovanie. Breznania, niektori ste nesklamali. Kocurkovske myslenie pretrvava aj v tretom tisicroci. Dakujem vsetkym, ktori pomahali naplnit ducha charity. Prajem im, aby dalej premahali zle, aby vytrvali v zapase o pravu sluzbu nudznemu a aby sme boli ochotni sluzit spolocne.

M. Horackova

Historia magistra vitae – hovorili uz v starom Rime. Preto treba podakovat tym prispievatelom, ktori v Horehroni citatelom pravidelne priblizuju vyznamne udalosti a osobnosti z breznianskej minulosti. Je sice mozne, ze vacsinu sucasnych obyvatelov Brezna uz udalosti z dejin ich mesta doverne neoslovuju, ved “starousadlici” su v mensine. Okrem toho, dnesny clovek akosi straca zaujem o veci, ktore priamo nesuvisia s jeho sucasnou a buducou existenciou. Netreba ale zabudat, ze plnohodnotnym sa clovek stava, len ked ma za sebou bezpecne zazemie, ak ho doverne pozna a moze z neho cerpat poucenie a motivaciu pre kazdodenny zivot. Poznavanim historie nadobuda clovek historicke vedomie, ktore mu priblizuje vlastne korene a tym aj sameho seba, dodava mu sebavedomie a hrdost, ze vie, kde patri, ze je pokracovatelom a nositelom urcitych hodnot.
Dejiny nezacinaju narodenim cloveka alebo zmenou ci nastupom k moci niektorej strany. V takych pripadoch sa zamerne vymazavaju (alebo bagatelizuju), pripadne naopak neprimerane vyzdvihuju udalosti a osoby podla toho, ci nastupujucej moci sluzia, alebo nevyhovuju. Svedkami takehoto “stranickeho” pristupu k dejinam nasho mesta sme my starsi boli pri povojnovom pomenuvani (ci premenuvani) ulic. Mesta s rozhladenymi obcanmi si svoju historiu strazia a nedovolia v nej robit podobne populisticke zmeny. Oproti tomu treba pochvalit snahu uchovat v pamati viacere z vyznamnych osobnosti posobiacich v Brezne zvecnenim ich mien na pamatnych tabuliach (Jana Chalupku dokonca spritomnuje jeho busta) umiestnenych na prieceli budov, vo vstupnom vestibule mestskeho uradu a na starom cintorine. Svedectva o “macosskom” pristupe k historii mesta vsak nadalej “biju do oci” pri pomenovaniach ulic. Podla toho historiu v Brezne zacali pisat iba v 19. storoci. Nazov ulice zo starsieho obdobia nenajdeme (pamatame, ze take nazvy tu boli). Neskodi to obrazu mesta, ze sa nezachovali? Zato tu mame vela ulic s menami ludi, ktorych vyznam pre historiu mesta je celkom zanedbatelny. Bohuzial nasledky tohto necitliveho konania zostanu trvalym handicapom historickeho obrazu mesta.

Dusan Gajdosik