(deviate pokracovanie)
Zapisnicna listina vyratuva dediny: Poniky, Telgart, Molcu, Dubravicu, Salkovu (Salkowawetz), Selce, Podkonice, Lucatin, Priechod, Medzibrodie, Brusno, Svaty Ondrej (villa Saneti Andrea), Raztoku, Nemecku (Nimickawes), Zahronie, Dubovu, Jasenie (Gesen), Predajnu, Zamostie, Hornu Lehotu (Lyhota Regis), Dolnu Lehotu (Lyhota Petsi), Lopej, Valasku (Schawnieza), Hronec a Hiadel. Alzbeta za seba a za svojho syna Ladislava slubila, ze az do vyplatenia zaloznej sumy obhajovat bude Rehora vo vladnuti a uzitku zapisaneho zamku, miest, dedin, osad a ze na ziadost niekoho ineho mu tieto neodoberie. Ak by ale ona sama, jej syn Ladislav alebo jeho potomci, krali ziadali prevziat si zapisane majetky, vtedy su povinni namiesto nich dat Rehorovi iny zamok, dediny a osady, ktorych hodnota sa bude rovnat hodnote doteraz obhospodarujucich majetkov.
Tymto zapisom cele zvolenske Horehronie a s nim aj mesto Brezno dostali noveho vladara, a to – ako bude z dalsej rozpravy zrejme na viac ako dvadsat rokov.
Kralovna-vdova Alzbeta 19. septembra 1442 zomrela. Jej syn Ladislav bol vtedy ani nie trojrocny a vychovavany na dvore rakuskeho Fridricha. Fridrich po opatovnych vyjednavaniach v septembri 1452 vydal Uhrom Ladislava a tento, ako s tym menom piaty, hoci len dvanastrocny, zaciatkom roku 1453 prevzal skutocne panovanie. Hned v druhom roku svojho panovania novou listinou vydanou vo Vratislave “dna Prisky panny a mucedlnicky” (18. januara) v roku 1454 potvrdil Rehorovi, grofovi z Korbany, zalozny zapis Lupcianskeho zamku s dedinami k nemu patriacimi a miest Lupce a Brezna. V listine opatovne spomina Rehorove mnohonasobne sluzby nielen kralovi Zigmundovi a Albertovi, ale aj kralovskej vdove Alzbete a jemu vykonane a zdoraznuje osobitne, ze Rehor na poopravovanie a znovuvystavanie murov Lupcianskeho zamku, zemestrasenim poskodeneho a na vyslobodenie sa z ruk svatomikulasskeho Pankraca, vydal mnoho penazi z dochodkov zalozneho majetku. Zapis zmenil len natolko, ze urcil zalozny cas na cas zivota Rehorovho a zaviazal seba a svojich nastupcov, ze po smrti Rehorovej povinni su vyplatit dedicom Rehorovym zaloznych desattisic dukatov a vymenit zamok, jeho sucasti a mesta.
Zemetrasenie v listine spomenute bolo 5. juna 1443. Zem zatriasla sa na Slovensku od Stiavnice po Levocu a muselo byt v Brezne dost poburenia a strachu, ked i skalopevne mury na Lupcianskom zamku pukali a rucali sa.
Ladislav V. s vydanim inskripcionalnej listiny sucasne vyzval klastor Svatej Panny Marie v Sahach (de Saagt), aby uviedol (statuoval) Rehora do skutocneho vladnutia zaloznych majetkov a aby vyslal za tym ucelom ku kralovmu poverenikovi (homo regius) svojho dovernika. Statucia diala sa tak, ze poverenik a dovernik vysli na miesto majetku a v pritomnosti povolanych svedkov, spoluchotarnikov a ludu, kralovsky poverenik precital a v reci ludu vysvetlil kralovu listinu. Precitajuc i statucionalny rozkaz oznamil, ze on a pritomny cirkevny poverenik (konvental alebo knaz z klastora) su splnomocneni vykonat statuciu. Za tym vyhlasil, ze kralovmu rozkazu zodpovedne oni dvaja uvadzaju obdarovaneho do vladnutia na majetku so vsetkymi uzitkami a pravami, vyhodami a napokon obidvaja – poverenik a dovernik chytiac obdarovaneho jeden za pravu a druhy za lavu ruku, urobili s nim par krokov napred. Kralovsky poverenik zdvihol hrudu zo zeme a podal ju ako symbol celeho majetku obdarovanemu.
Klastor v Sahach vyslal na statuciu svojho presbytera Jakuba. On a rehor Bulva zo Secoviec (Zaachfalw) ako kralovsky poverenik dostavili sa v nedelu pred dnom Valentina – mucedlnika (9. februara) 1455 na Lupciansky zamok a chodiac z mesta do mesta, z dediny do dediny, v pritomnosti Jana Zigmunda a Ladislava Radamskych a Petra, syna Janovho ako susedov a spoluchotarnikov, taktiez mnohych inych, vykonali statuciu bez toho, na mieste samom, alebo neskorsie boli statuciu napadli. Klastor vydal Rehorovi na patnasty den po statucii uradne doklady o nej.

Oto Baldovsky

Fasiangove pochodzky na Horehroni

Nie nadarmo sa u nas hovori: “Co za vrsok zajdes, iny zvyk, obycaj, ci piesen najdes.” A takto dajako by sa to dalo povedat aj o fasiangovych zvykoch. Zo zvykoslovneho hladiska su najdolezitejsie posledne tri dni. Chlapi sa v posledny fasiangovy den schadzali po domoch a pri palenke si dohovarali pomoc pri jarnych pracach. Ten, kto mal slaby alebo mlady zaprah, sa dohodol s majitelom podobneho zaprahu, “ze sa spriahnu”. V Zavadke ich volali “skvarkovja”, v Polomke a Helpe zas “spriahnici”.
Dlhe vecery vyuzivala mladez a schadzala sa tam, v tych domoch, kde chodievali na priadky. Dievky si rozpletali vrkoce, tahali sa za vlasy. Mladenci privadzali skor gajdosa, neskor cigansku muziku. Ulohou dievok bolo zaobstarat stravu, chlapcov palene. V Polomke sa mladez rozchadzala na Popolcovu stredu pred obedom a chlapci natierali dievkam cela sadzou, co znamenalo, ze ich pridu na Velku noc okupat. Po tieto dni chodievali po dedine s raznom chlapci, ale v Zavadke dievcata. Boli poobliekane do starych siat, pri prichode do domu tu najkomickejsie oblecenu predstavovali domacim ako ich nevestu a pre tuto potom pytali slaninku, vajicka ci muku. V utorok s pozivatin navarili dlhe a hrube bobalky, aby bol lan dlhy. Vecer mladenci nanosili do vrstvy slamy a na nej prenocovali spolu s dievkami.
V Helpe a Pohorelej chodievali chlapci s muzikou. Spolu s nimi chodili masky Smrt a Cert. Ked prisli do domu, zapichli razen do hrady a pod nim tancovali. Dievka musela priniest slaninku, napichnut ju na razen a vsetkych pohostit palenkou. V Sumiaci a Telgarte mala mladez zabavu uz v sobotu. Aj tu chodili mladenci po domoch a so spevom vyberali slaninku. Mladenec, ktory niesol tanistru na maso, sunku a palenku, bol poviazany do povriesla. Zaujimavy bol tiez zvyk zien, ktore sa schadzali na Popolcovu stredu v jednom dome. Kupili si palenku a tu pili “na vysoky lan”. Neskor si z hlav postrhavali kapky a tahali za vlasy tu, ktora ich mala najdlhsie. V Helpe pili na Popolcovu stredu zas chlapi a pritom sa divali na horu, vraj aby aj lan bol taky ako hora.
Tri dni zabav a pochodzok koncili zabavou, kedy sa pochovavala basa. Viem, ze by sa moje rozpravanie dalo este doplnit o vselico, co sa vo fasiangovom obdobi po horehronskych dedinach odohravalo. Ked skoncili fasiangy, boli tu este priadky a paracky. Ale tu sa uz neozyval spev, nesmelo sa ani tancovat. Mozno sa tu este spominala chvilka, kedy sa pochovavala basa, kedy sa vsetkym tisli do oci slzy, Ak sa aj vam tak stalo, utrite si ich. Odlozte smutok, lebo nadchadzajuce fasiangy aj tu na Horehroni boli dnami plnymi smiechu, zabavy, za ktore nikto nikdy neplatil.

Vojtech Majling

Zima, jej ladovorozpravkove prejavy – sneh, cencule, srien, fujavica, vystipane nosteky, kozuchy, osrkanie a jujkanie... – prinasaju medzi ludi usecne rozhovory, ako:
-Brr, ale nam pritiahlo.
- Vraj minus patnast bolo.
- Na horach je teplejsie.
- Hovoria z telky, ze to inverzia.
- Ale nam ho napadlo. Nepamatam, kedy sme tolko lopatovali.
- Ale ba, januar v styridsiatom piatom bol na sneh bohatsi. Mrazy tiez kralovali. Aj zima v sestdesiatom prvom si svoje podrzala...
Mladi sa zimy ani velmi neboja. Lyzuju, sankuju sa, na rande chodia... Starsi volia radsej teplu izbu, hladia do carovnej obrazovky, skocia za povinnym nakupom, mozno, ze si vykladaju sny razu, ze... sosovica, mak privolavaju peniaze, bohatstvo, ze bravcove maso je blahobyt, ze na Tri krale bol den o skok dale, ze...
V teplej izbe sa dobre citaju i knihy. Tie sucasne, ale aj tie z nedavnej minulosti. Klasicke, lubostne, no zaujimave su i knihy reportazno-publicisticke. Su svieze, vecne, podlozene faktami, s pravdivymi popismi skutocnosti.
Tvrdenie podlozme prikladmi. Bohus Ujcek, novinar -publicista, napisal desiatky, stovky dobrych reportazi. Jedna z nich Vazni tmy hovori o tragickej udalosti v Bystrianskej jaskyni v case, ked sa blizili dni oslobodenia spod frontovych utrap. Reportaz zacina krasnou udalostou. Na Mikulasa v styridsiatom stvrtom sa Majkovcom v Lopeji narodilo dievcatko. Na krsteni zapijali Violetkino narodenie vedno s komom Petrom. Bolo cim. Majko mal krcmu a... Do toho obecny sluha priniesol mobilizacne pozvanie. Padlo rozhodnutie: Nepojdeme! A tak... Bystrianska jaskyna nechtiac, pricinou boli Nemci, trinast chlapov “vaznila” dvadsatjeden dni. Jeden sa z nich nevratil. Reportaz je z roku 1965, ale... O bystrianskej tragedii ma kratsiu prozu aj B. Bobakova s nazvom Stalagnit.
V tomto roku (1965) objavili sa i dve zaujimave reportazne prace o Ciernom Balogu. Jednu napisal Stefan Sokol. Ma prosty nazov Cierny Balog. Ide v kocke o “kroniku” ludi, ktori sa krutia okolo dreva, okolite hory im davaju obzivu, ale zazili krusne chvile v casoch na sklonku vojny. Postavy, prihody, vzdychy..., ale v ociach statocnost.
Druhe citanie priniesla Iveta Suchova s Milosom Belusom. Nadpis Clovek nikdy nie je sam. Predlozili nam stretnutie slovenskeho Meresjeva – Alexandra Timku – s rodinou Donovalovou z Medvedova, zenami, ktore mu zachranili zivot.
Reportaznych riadkov tykajucich sa zivotnych osudov ludi z udolia Cierneho Hrona je ovela viac. Napisali ich Martin Hronec, Vlasta Luptakova, Drahoslav Machala... nevynimajuc Ladislava Tazkeho, Petra Kovacika a dalsich.
Obdobne by sme mohli pisat aj o dalsich obciach, meste, z nasho Horehronia, kedy armada osloboditelov prinavracala pokojny zivot. Pre Cierny Balog to boli posledne januarove dni roku 1945.
Januar, mas mrazive maniere. Cez den sa obcas pochvalis slnkom alebo hmlami a zda sa, ze sa radujes, ked teplomery klesaju hlbsie pod bod mrazu. Januar, huncut jeden, pockaj, marec ta pokori.

(li)