“Bol ako na zeravom uhli, ked som mu to povedala”, zachytil som na chodniku vetu. Vyslovila ju dievcina pred chlapcom, s ktorym sa uberali podla oblecenia a nervoznych krokov asi na diskoteku.
Zerave uhlie. Stretavali sme sa s nim, ba este aj dnes, v izbovych peciach, ale i pri kovacskej robote. V suvislosti s nou sa hovori, ze najde kovac uhliara a uhliar kovaca, a ze kazdy hrabe uhlie k svojmu hrncu, kotliku...
Uhlie v sucasnosti tazia banici s modernymi strojmi. V minulosti tomu tak nebolo. Uhlie, najma drevene, ktore sluzilo okolitym fabrikam, pripravovali drevorubaci, profesia uhliar.
Zasluhou R. Bindera a jeho knihy Osadnici na Horehroni sa dozvedame, ze v roku 1818 v dedinach na okoli Brezna sa k uhliarstvu s narokom na penziu hlasilo 17 uhliarskych majstrov, 58 tovarisov. Najviac v Bacuchu a v Ciernom Balogu.
Uhliari, chlapi mocni, tvrdej natury, mozolnatych ruk, s rubacskymi a uhliarskymi fortielmi, pri vyhladavani miesta na zalozenie mile, zili po cely rok s horou. Mila – milier tri metre vysoka kopa dreva ulozena do pologule. Kopu pozakryvali cecinou a obhadzali zemou, aby zapalene drevo nehorelo plamenom, ale len tlelo, dusilo sa. Uhliari ju stavali na stieti, rovinke, ktoru k milieru prisposobili. Stiete sice zarastli, ale staci na takejto rovinke (aj v doline Ramzova) topankou zakopnut a “cernozem”, pozostatky na spalovanie dreva sa objavia.
Uhliari na jednom mieste boli tak polroka, potom hladali nove kramcovisko. Prenasat museli nacinie (sekeru stiepacku, kliny, okovance..) a na novom pracovisku si museli postavit i novy kramec – kolibu. Vypalene uhlie merali na hektolitre. Davali ho do vriec. Jedno vrece – jeden hektoliter. Rychlo sa dal vypocitat zarobok, ak hektoliter stal styri zlatky a z miliera (mile) naplnili desat – patnast vriec.
Uhliari – drevorubaci. Patrili k sebe ako chlieb a zivot, ako deti a rodicia – zivitelia, ako ohen a hora... Mali svoje dobre i horsie dni (pluste), bajne bytosti (Runa), zvlastny dohovaraci pristroj (trubka z kory), s ktorym si z gruna na grun ohlasovali, co noveho, kto zomrel, komu sa narodilo dieta, v ktorej osade horelo...
Spomienky na uhliarov vyschynaju. Zostali po nich len chotarne nazvy: Uhliska, Uhlisko, Uhliarka..., priezviska: Uhliarsky, Uhliarova..., obce: Uhelne, Uhliaren, Uhliska..., ale nas region ma uhliarov podchytenych i v literarnej podobe. Urobil to L. Tazky v knihe Host majstra Certa. Vetami z nej ukoncime uvazovanie o chlapoch, ktori, ako sa hovori, na veceru si navaria ohna, zapiju to dymom a idu spat...
“Ako dobre”, pise Tazky, “ze este zije starucky uhliar, ucen ucnovho ucna uhliarskeho majstra Misa Certa, ktory si zo spomienok urobil rozpravku a tak rad ju rozprava detom i hornym chlapom v osadach Cierneho Hrona.”
Zial, uz aj ten ucen ucnovho ucna ujo Muransky odisiel spomedzi nas.

Okruhle jubileum

Dvadsiateho siesteho februara sa nestor helpianskej turistiky Mgr. Jozef Pupis doziva okruhleho jubilea (patdesiat rokov). Do telovychovneho, turistickeho a spolocenskeho zivota Helpy sa zapisal zlatymi pismenami. Zacinal ako vacsina helpianskych chlapcov futbalom, kde hraval od ziackych druzstiev az po dospelych, behaval na lyziach, venoval sa atletike. Po skonceni strednej skoly v Brezne studoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici kombinaciu s telesnou vychovou, a tak sa upisal telovychove, turistike a mladezi na cely zivot. Po zakladnej vojenskej sluzbe v Michalovciach nastupil svoju pedagogicku drahu vo zvolenskom gymnaziu, potom presiel do Stredneho odborneho ucilista stavebneho Stavoindustria v Banskej Bystrici, kde posobil ako vychovavatel, neskor ako sportovy instruktor a napokon ako zastupca riaditela. Od roku 1992 posobi ako stredoskolsky profesor v gymnaziu v Snine.
Hoci pocas svojej pedagogickej praxe nikdy neposobil v Helpe, jeho zivot je s nou uzko spojeny a stale sa sem rad vracia, pretoze tu, ako sam tvrdi, sa citi byt doma. Uz zaciatkom 70. rokov minuleho storocia organizoval mnozstvo roznych sportovych a turistickych podujati, z ktorych niektore prezili a organizuju sa dodnes. Je zakladatelom podujati, ktore uz davno prerastli ramec obce aj regionu. Patria k nim lyziarsko – turisticke Potulky helpianskym chotarom, volejbalovy turnaj o Pohar predsedu KST, Vystup na Velky bok, turisticky pochod Od Vahu k Hronu. V roku 1981 stal pri zrode odboru turistiky a stal sa na dlhe roky jeho predsedom. Za jeho zasluznu pracu mu bol udeleny titul Cestny predseda KST v Helpe. Ziskal vsetky pocty, ake turista, cvicitel a organizator moze ziskat. V roku 1984 a 1985 bol vyhodnoteny medzi najlepsimi sportovcami okresu a v roku 1986 a 1987 medzi najlepsimi cvicitelmi Slovenska. Venuje sa aj vykonnostnej turistike, kde ziskal titul Kandidat majstra turistiky (majster turistiky = majster sportu). Je drzitelom mnozstva vykonnostnych odznakov, napr. Zlaty odznak vysokohorskej turistiky (1984, v zatvorke je uvedeny rok udelenia), Zlaty odznak Najvyssie vrcholy slovenskych pohori (1987), Zlaty odznak pesej turistiky (1987), Zlaty odznak cykloturistiky (1988), Zlaty odznak Turista Slovenskej republiky (1988), Odznak III. stupna Cesta hrdinov SNP na trase Devin – Dukla (1986), okrem toho je drzitelom asi tridsiatich oblastnych turistickych odznakov z celeho byvaleho Ceskoslovenska a mnozstva oceneni.
Na roznych presunovych prostriedkoch presiel vsetky staty byvalej Europy, navstivil tri kontinenty. O svojich cestach publikuje v roznych popularnych a odbornych casopisoch. Posobil hlavne v turistickych komisiach mladeze od okresnych az po celostatne vybory.
Jeho druhou velkou laskou je historia a narodopis. Ako prvy komplexne spracoval dejiny Helpy, dejiny skolstva v obci, historiu sportu, historiu turistiky v Helpe a na Horehroni. Nevycerpatelne su jeho zbierky prislovi, porekadiel, pranostik a vsetkeho, co suvisi s tradiciami v Helpe a okoli. V popularnej a odbornej tlaci publikoval desiatky clankov s touto problematikou.
Je toho este vela, co by sa dalo o Jozkovej zasluznej praci a cinnosti napisat. Turisti z Helpy a redakcia Horehronia mu zelaju vela zdravia, mnozstvo krasnych turistickych zazitkov a vela chuti porozpravat pri stretnutiach, ci napisat o tom v novinach.

(literarne dielo Sama Chalupku)

Literarne zaciatky Sama Chalupku vedu do bratislavskeho kruzku, ktoremu dal laskou k narodu preplneny a plodny smer Ludovit Stur. Do tohto ohniska nasej vzdelanosti prichadzali vplyvy zo zapadu i z vychodu, vplyvy romantizmu aj nim obrodeneho slavianofilstva. Myslienky Scotta, Byrona, Herdera, Miczkiewicza, Chomiakova i Puskina – hlavnych predstavitelov noveho smeru, ktory daval doraz na lud, na narod a jeho dejiny.
Samo Chalupka studoval reci – zapadne aj slovanske a diela svetovej literatury poznaval priamo z originalov. Kollarovu Slavy dceru cital uz ako roznavsky gymnazista, Holly ho nadchol k studiu historie a archeologie. Zboznost ocistena osvietenstvom bola zakladnou romantikov a prave tato zakladna urcovala aj vysoku zivotnu liniu a viedla aj Sama Chalupku. Samo Chalupka bol basnikom novej slovenciny, ktory najhlbsie prenikol do sirokych vrstiev ludu, a ktoreho tvorba takmer splynula s ludovou tvorbou. Jeho Turcin Ponican, Valibuk, Kozak, Branko, Kralohorska a najma hrdinsky spev Mor ho!, aj jeho ostatne spevy prenikli k ludom este skor, ako ich mohla rozsirit skola; este skor, ako lud dospel k svojmu narodnemu povedomiu.
Jeho spevy toto povedomie podnecovali a zapalovali odpor proti triednemu a narodnostnemu utlaku. Spevy Sama Chalupku po prvy raz vysli suborne v roku 1868. V. Pauliny Toth sa o nich vyslovil, ze “spevy tieto uz daleko vyvysene su nad kritiku nasu”, ze narod sam uz vyslovil kritiku, ze ich prijal za svoje, ze Spevy spojili vtedajsich vzdelancov s ludom. Chalupkove spevy sa najviac sirili verejnymi recitaciami a citanim na schodzach, v skolach a vecierkoch najma mladeze. Kazda dalsia nova generacia cerpala z nich odusevnenie pre narodnu vec. Za druhej svetovej vojny sa Mor ho! stalo heslom odboja, odporu proti fasizmu, bolo heslom partizanov i celeho Povstania. Azda nieto inej basnickej skladby, ktora by tak bola revolucionizovala mladez v obdobi od roku 1848 az do roku 1944 ako hrdinsky spev Mor ho! Z neho znelo a vzdy bude zniet ciste a obetave vlastenectvo. Hlavne jeho zasluhou sa Samo Chalupka stal jednym zo slavnej stvorice klasikov sturovskej poezie po boku Janka Krala, Andreja Sladkovica a Jana Bottu.
Jeho prve tri basne Koniku moj vrany, Narek slovensky a Piesen vojenska vysli v roku 1834 vo Fejerpatakyho kalendari a prevzal ich aj Kollar do 2. zvazku svojich Narodnych spievaniek. Za studii v Bratislave skladal basne po cesky, ale aj v nich sa vyznava z lasky k tatranskemu kraju a k ludu (napr. Vecer pod Tatrou). V roku 1834 ma uverejnili v ceskych Kvetoch basen Holub, v ktorej uz prevlada slovencina a ton ludovej piesne. Potom uz pisal len slovensky, preto patri nielen medzi prvych zakladatelov Sturovej skoly, ale aj medzi prvych iniciatorov dnesnej slovenciny.
Rad cital a studoval ruske dumky a podla ich vzoru chcel spracovat dumky slovenske. Pacili sa mu aj srbske narodne piesne. Snival aj o zalozeni slovenskeho casopisu. O tom pisal v roku 1839 aj list bratislavskej mladezi: “... Moc nasa je: mestianstvo a sedliactvo; medzi tymito narodnost vzkriesit, vzkriesenu udrziavat... Coze prospeje pravdy Kantove reci nasou hlasat, co Homera, Virgilia do slovenskej haleny obliekat?... Nespustajme z oci lud nas, nekazme sily, nemarnime cas pri nevcasnych usilovaniach, prihliadajme k potrebam casu a podla nich spravujme ucinkovanie nase. Ak zachovame lud pri narodnosti, ostatne samo od seba pride...”
V roku 1845 posiela Samo Chalupka do Orla Tatranskeho basne Syn vojny a Janosikovu naumku; do Fejerpatakyho Pozornika poslal basne Hrobky milencov a Vojak som od rodu (V “Spevoch” nazval basen Syn vojny – Kozak a Janosikovu naumku – Likavsky vazen). Aj verse tychto basni elektrizovali celu generaciu. Co vers, to vyzva k boju. V Chalupkovych basnach niet romantickeho sebaskumania a navalov pochybnosti, u neho je len chlapska, janosikovska odvaha. V 40. rokoch vela netvoril, stazoval sa na zhorsenie ocnej choroby. Svoje basne, aj tie dlhe, vedel vsak naspamat. V revolucnych rokoch sa do politiky nemiesal, hoci bol dolezitym privrzencom Hurbana a Stura. Po revolucii literarne nikam neprispieval, ale v roku 1858 mu vysla v ceskom Musejniku balada Stary vazen, ktoru dal Bozene Nemcovej. Ta ho v H. Lehote navstivila v roku 1855, ked sa liecila na Sliaci.
Druhe obdobie rozkvetu sturovskej generacie nastalo po skonceni Bachovho absolutistickeho rezimu a oziva aj tvorba Sama Chalupku. V roku 1860 v prvom rocniku Sokola vychadzaju jeho hrde spevy Valibuk a Junak, v druhom Boj pri Jelsave a Bolo a bude. Postavou Junaka sa vratil znovu k Janosikovi a jeho hornym chlapcom. Basen boj pri Jelsave pripomenula ludu davne boje proti Turkom. Z tychto cias je najkrajsou a najznamejsou jeho zversovana povest Turcin Ponican. S tureckymi vpadmi suvisi aj povest Branko o detvianskom junakovi. Taku volnu stylizaciu povesti sa mu vsak nepodarilo dosiahnut pri breznianskej povesti o domacom hrdinovi Bomburovi.
No najvacsiu ideovu a mravne vysoku uroven ma uz spominana basen Mor ho! Tato hrdinska basen je najlepsou basnou tohto druhu v celej slovenskej literature. Je v nej dokonale vystupnovanie citov a konfliktov od nezneho vyznania lasky k rodu a zemi, od vzplanutia hnevu nad pohanom az do hrdinskej smrti. Ostatne basne Spevov (Muran, Kriziak, Vestba, Vseslav a ine) nemaju taku silnu nosnu ideu ako tie predosle. Po vydani Spevov este uverejnil historicky spev Odboj Kupov, ktorym chcel povzbudit povedomie rovnopravnosti Slovakov s Madarmi. Samo Chalupka mal este niektore temy, ktore chcel spracovat, ale jeho plany sa neuskutocnili. Napriklad ho zaujimala tema o vlkolakovi z Myjavy, o kozakoch na Myjave i planoval napisat vedecku pracu o Dejinach Slovanov... Ako historik uverejnil niektore svoje prace v casopisoch: Starozitnicke zapisky a Pliniova sprava o Slovensku (v Letopise MS v roku 1870). Niekolko hesiel ma v Slovniku naucnom Riegerovom I. (1860): Babekovsky rod, Brezula Palo (o ktorom chcel pisat aj basen), Buri, Bystrice Banska, Bystrice Povazska. O memorande pise v Pestbudinskych vedomostiach, uverejnoval aj svoje spracovania rozpravok (Lubka, O Kovovladovi, Zla nocka, Peracina (zo zbierky B. Nemcovej). Niektore mu vysli aj v Dobsinskeho zbierke. Hned na zaciatku svojho posobenia v Lehote si vsimol zhubny vplyv palenky na lud a vydava knizku Palenka otrava... (1843) – volny preklad nemeckej prace H. Zschokkeho – v jeho praci su mena slovenske a umiestnil ho ho nasho prostredia, odsudil nasu, slovensku nevsimavost a lenivost: “... asnad ani jediny narod na svete, ktery by tak malo stal o sebe, jak Slovak...” Ale hlavnym prejavom jeho tvorby ostavaju jeho Spevy (ich najznamejsim vydanim bolo ich 2. vydanie u Karola Salvu v Ruzomberku 1898, kde pridal Samo aj svoj zivoptopis). Samo Chalupka dal ludu hrdinske spevy, ako maju ine narody slovanske. A tymto spevom dal priebojnost ideami narodnej rovnopavnosti a slobody, bojovnostou proti kazdej krivde a nasiliu ukazal cestu celemu narodnemu pohybu od trisiatych rokov 19. storocia: vzdy blizsie k ludu a vzdy s nim.

(Nabuduce: Nabozenske piesne Sama Chalupku)
A. Prepletana