Prvou adventnou nedelou (1. decembra) sa v krestanskych cirkvach zapadneho obradu zacal novy liturgicky rok. Slovo advent ma latinsky povod a znamena prichod, v nabozenskej terminologii prichod Jezisa Krista.
Tento predvianocny cas charakterizuju roraty, cize ranne bohosluzby uvadzane latinskym versom rorate coeli desuper ... V katolickej cirkvi ich sluzia kazdy den, v evanjelickej ide o tzv. strednotyzdnove sluzby Bozie a v poslednych rokoch sa presunuli na vecerne hodiny.
V minulosti advent vylucoval akekolvek zabavy a svadby, v sucasnosti sa vsak jeho postny raz oslabuje. Cakanie na Vianoce symbolizuju adventne vence a adventne kalendare. Ludia si ich zhotovovali uz v 19. storoci. Myslienka pochadza od hamburskeho duchovneho Johana Wichlerna, ktory v roku 1860 zavesil na strom obrovsky cecinovy veniec a pripevnil nan dvadsatstyri sviecok, na kazdy adventny den jednu. Dnes do venca vkladame styri vacsie sviecky podla poctu adventnych nediel. Postupne sa zapaluju a pripominaju priblizovanie Stedreho dna.
Podla toho, ako vychadza nedela pred 24. decembrom, advent moze zacat najskor 27. novembra a najneskor 3. decembra., ked stvrta adventna nedela splyva so Stedrym dnom. Tento rok bude advent o styri dni dlhsi.

Fotografia. Pozeram na nu, uvazujem, v ktorej osade, v obci toto zrubove zatisie vzniklo, v ktorom roku... Odbornik by povedal, ze v case zrkadloviek (etareta, flexaret...) a s pomocou fantazie dost presne sa da urcit i vek domcekov, v ktorych sa narodil nejden ludsky zivot. Vyrastli v case, ked hlavnym stavebnym materialom bolo drevo. Toho v udoliach Hrona bolo v minulosti viac nez dost. Tulia s k sebe, aby im bolo “teplejsie”, lebo zima aj v tomto “kiare” za vodou je neuprosna. Inak to byvalo v letnych casoch. Romanticke ulicky (medzierky) medzi domcekmi oblubovali deti na skryvacky. Tvrdi sa, ze za mesacnych noci, vo faze splnu, vtedy, v casoch davnych (ked foto-zatisie vzniklo) sa babky bylinkarky o polnoci prave tymito ulickami vytracali do poli hladat rastlinky na svoje tajne recepty. A nielen babky. V takychto zakutiach i mladi snivali o svojich malych ci velkych, realnych ci nedosiahnutelnych predsavzatiach. Prave tieto plany nas drzali, drzia v prijemnom napati, drzia nad vodou..., ved uvazujem nad fotografiou. Zatisie. Drevenicky utulne. Strechy sindlove. Vratili ste ma do mladosti, ale... Stracate sa. Odchadzaju aj rodiny, ktore v nich vyrastali. Asi tak, ako je to v piesni: Kamarati, bratia, pomaly sa tratia...

Spomienka na posledneho ceskoslovenskeho legionara stodvarocneho Jozefa Muranskeho

Posledny ceskoslovensky, bohuzial uz nezijuci, legionar pochadza z Cierneho Balogu. Po vychodeni ludovej skoly narukoval a v roku 1918 odisiel bojovat do prvej svetovej vojny na taliansky front. Tam sa pri Piave stretol aj s legendarnym Milanom Rastislavom Stefanikom, ktory bol vtedy kapitanom regrutujucim Ceskoslovenske legie. Na Stefanika si vojak Muransky spominal ako na sympatickeho a zhovorciveho cloveka, s ktorym sa na talianskom fronte rozlucil podanim ruk. Vtedy nevedel, ze sa stretol s historickou osobnostou a ze o osemdesiat rokov neskor za svoje hrdinstvo prevezme Pamatnu plaketu.
Vojak - legionar J. Muransky sa po skonceni prvej svetovej vojny vratil z talianskeho frontu do svojej rodnej obce. V roku 1923 sa tam ozenil, mal dovedna desat deti, z ktorych za jeho zivota este zili dve dcery a dvaja synovia. Na zivobytie si zarabal (ako vtedy takmer kazdy) fyzickou pracou, napriklad tym, ze nahadzoval uhlie na nakladne auto, ktore ho potom rozviezlo miestnym obyvatelom. Pocas Slovenskeho narodneho povstania sa J. Muransky s puskou v ruke zapojil do protifasistickeho odboja proti Nemcom – agresorom.
V case, ked J. Muransky, pamatnik dvoch hrdinskych anabaz, dovrsil sedemdesiatjeden rokov, mal byt vo Francuzsku slavnostne dekorovany vyznamenanim – Radom Cestnej legie. Do Francuzska vsak necestoval, lebo ochorel a musel sa liecit.
Ked J. Muransky dovrsil dochodcovsky vek, prestahoval sa z Cierneho Balogu do Domova dochodcov v Banskej Bystrici na Jilemnickeho ulici. Tam sa on dobre starali. Zasluhu na tom ma aj riaditelka tohto domova Ing. Julia Sebova. Pokial islo o jedalnicek J. Muranskeho, podla jej slov si najlepsie pochutil hlavne na oskvarkoch s bryndzovymi haluskami, co spojil s jeho oblubenym pivom. Potom si doprial hodinovy spanok, odpocinok.
Prirodzene, dlhorocna a kazdodenna vsestranna starostlivost prispela tiez k tomu, ze sa J. Muransky dozil takeho krasneho vysokeho veku – stodva rokov. Ako vsetky ostatne narodeniny, oslavil patricne aj tieto posledne. Gratulovali mu jeho spolubyvajuci, spolubyvajuce, zamestnanci a zamestnankyne domova dochodcov, vratane riaditelky, tiez primator Banskej Bystrice Ing. Jan Kralik. Meno J. Muranskeho je zapisane v  pamatnej knihe mesta. Pri prilezitosti 80. vyrocia tragickeho umrtia generala M. R. Stefanika J. Muransky prevzal uz spomenute vyznamenanie – Pamatnu plaketu.
Ked som sa chcel s poslednym ceskoslovenskym legionarom skontaktovat aj osobne, J. Sebova mi s lutostou oznamila, ze uz nezije, zomrel v domove 20. novembra v roku 1999. V pritomnosti truchliacich miestnych obyvatelov bol pochovany na cintorine vo svojom rodisku v Ciernom Balogu. Obecny urad by mohol na jeho hrob dodatocne umiestnit mramorovu tabulu s napisom: “Tu je pochovany posledny ceskoslovensky legionar, 102-rocny Jozef Muransky.”
S respektom dodavam: Cest jeho pamiatke!

Mikulas Mataseje

“Co volakedy, tot nedavno, ba aj teraz sa kde-tu pritrafi. Tam kde na odkaz predkov nezabudaju, kde prechovavaju lasku k dedovizni”. Sedim v teplej vykurenej izbietke drevenicky, kde okolo starej mamky sa sustredili deti. “Starka, taku rozpravku nam povedzte, co sa za vasich cias stala, co ste vy zazili”, zobronia deti. Stara mat sa usadi a skor ako zacne rozpravat poprosi: “Jozko, priloz este niekolko polienok do pece, aby nam teplo bolo, aby sme sa k mojej rozpravke skor dostali”.
Deti sa usadili a zahladeli sa na staru mat. “Nuz k zimnemu a predvianocnemu casu oddavna patrili priadky a paracky. Na paracky sme museli my dievky po polienku, dvoch do toho domu priniest, kde sa priadky konali. Potom sa robilo, spominalo, ale aj zaspievalo. Z ust do ust preletovali slova, ako male mihotave svatojanske musky. No ale bolo aj tak, ze tie starsie na strigy, vily a vselijake cuda zaspominali”. Deti sa na seba zadivali a este tuhsie sa k sebe tisli. “Ale zimne vecery, to neboli len zenske roboty, gazdovia opravovali, co sa pocas leta a jesene pokazilo, ba ti sikovnejsi kosiky plietli, svrcinove metly zvazovali, lyzicky a varesky z dreva struhali. Moj stary otec pri svetle petrolejky zas sindle struhali.”
Potom stara mat na chvilku stichla, naliala sebe aj detom tepleho caju a pokracovala. “V case predvianocnom sa verilo, ze velku moc mali strigy a vsetky zle sily, preto mali chlapci po domoch s retazou chodili a takto vinsovali: ,,Cencele, cencele, doniesli sme vam ocele, aby sa vam misky, hrnce nebili”. Vtedy sa ozvala mala Zuzka: ,,Starka, to chodili po vinsovani len chlapci a dievky nic nerobili”? Starka sa pousmiala a odpovedala: “Mas pravdu Zuzka, my sme v takyto cas carovali. Veru carovali. Najskor na Ondreja sme olovo liali, potom sme ploty triasli, halusky ci pirohy varili, aby sme sa dozvedeli, koho za muza dostaneme”. V izbietke sa ozval smiech. ,,No len sa smejte, ved vas tento prejde, ked vam porozpravam, co vsetko sa mohlo dievkam stat, ak necarovali poriadne. Vselico zle ich mohlo postihnut, veru tak”. V izbietke znova nastalo hrobove ticho, aj pondusove hodiny bolo pocut tikat. Stara mat sa pozrela na hodiny a povedala: “Deti, hodin pribuda, budeme hadam pomalicky aj koncit, spat vam treba ist”. No deti ako jeden ju prosia, aby este chvilku mohli byt hore, lebo vraj rozpravka, ktoru im zacala rozpravat, urcite este nie je uz u konca. Stara mat suhlasila a znovu sa pustila do rozpravania.
“No pomaly prichadzal cas, kedy mal chodit Mikulas, joj, ale vtedy deti nedostavali tolko darcekov, ako teraz vy. Dobri dostavali jablcko, oriesky ci dajaky sladky medovnik, ti zli prut ci v balicku cierne uhlie. Hovorilo sa, volakedy u nas, ze v case predvianocnom boli tzv. stridzie dni, dni, kedy mali strigy a bosorky velku moc. Gazdinky robili okolo dveri domov a mastali krize kriedou a cesnakom. Poslednym z tychto dni bolo Lucie. To po dedine chodila jedna ci viacero zien do bieleho platna zaodete, so zamucenou tvarou, v rukach nosili stetku a husacie kridlo. Bez slova do domu prisli a bez slova z domu odisli. Dvanastym dnom od Lucie do Vianoc, vsak ludia pripisovali zvlastnu moc, vyznam. Kazdy den mal predstavovat jeden mesiac buduceho roka, nuz a aky bol den, taky mal vraj byt aj mesiac – studeny, teply, suchy, mokry, veru tak”.
Stare pondusove hodiny odbili desiatu hodinu, detom pomaly klipkali oci, bolo treba ist spat. A mozno sa im uz teraz bude snivat o tom, ake budu Vianoce, ktore su uz pred dvermi. Deti zaspali a po dedine obchadza vartas a trubou vytrubuje a hovori: “Desiata hodina odbila, chval kazdy duch Hospodina aj jeho syna”.

Vojtech Majling