Terajsi kalendarny rok sa konci trojkou. Je to cislo, ktoremu sa pripisuju krestanske cnosti: viera, nadej, laska..., ze symbolizuje skutocnost kazdodenneho zivota..., ze cislo tri sa stava cislom striedmosti, skromnosti, uspornosti. Dokazom toho su potulky do obchodov za lacnejsim tovarom, menia sa ziarovky (uspornejsie) a pri kureni pritahujeme regulatory...
Uz ci tak, alebo naopak, predsa v rytme zivota, najdeme si cas aj na svoje zaluby, konicky. Napriklad citanie knih, novin, casopisov, kalendarov.
Kalendare! Do povedomia ludi prisli najma v 19. storoci. Su zname Slovensky kalendar (1843), Hospodarsky kalendar (1863), Slovensky obrazkovy kalendar (1873), Maticny kalendar (1947) a mnohe dalsie. Aj teraz bude rec o Narodnom kalendari 2003. Jeho obsah je motivovany 140. vyrocim Matice slovenskej (1863). V nom sa docitame o zakladnych krokoch Slovakov k samostatnosti, o osobnostiach, ktore Slovac prebudzali pre spisovnu slovencinu, pre slovenske skoly, o tom, co sa podarilo urobit, ale aj kde kolieska zaskripali.
Matica slovenska pre slovensky narod robila, robi zasluznu pracu, plni ulohy na kulturnom, duchovnom povzneseni obcanov.
Z bohateho materialu, ktory je v Narodnom kalendari 2003, pre nasu brezniansku oblast hodno spomenut, ako Jozef Skultety, spravca Matice slovenskej, zastal sa M. Razusa, ked ho niektori “ceski pisalkovia” obvinovali z plagiatov (napodobnovanie ceskych basnikov), ale bol najma proti platenemu agentovi Dimitrijevicovi, ktory chcel vyprovokovat likvidaciu M. Razusa z verejneho zivota.
Skultety usecne, ako sablou odsekol: “Dimitrijevic je agent, provokater, podly, hnusny!” “A to bolo ako signal do boja! Nepotrvalo dlho a Dimitrijevic sa musel pakovat.” (Narodny kalendar, str. 136).
V spominanom kalendari sa citatel dozvie, ze miestne odbory Matice slovenskej boli zalozene na navrh Stefana Krcmeryho zo 17. oktobra 1919. V nasom kraji znacny krok dopredu v zakladani miestnych odborov sa vari stal rok 1932-33. O rok neskorsie (1934) zacal vychadzat clensky (clenovsky) maticny casopis Slovensko s prilohou Organizacne zvesti. Z nich sa dozvieme, vycitame, ze uz v roku 1934 na Horehroni bolo 864 clenov Matice slovenskej (1935 – 907 clenov). V Brezne 250, v C. Balogu 73 (predseda odboru J. Stremitzer zomrel 6. oktobra 1934), v Podbrezovej 176, v Myte 46...
Zaujimave su i historicke, faktograficke vypisy Michala Eliasa (pracovnik Matice slovenskej), ako: List S. M. Daxnera tisovskym ucitelom alebo Labutia piesen Jana Kalinciaka...
Dojimavy je aj pisomny obrazok z pera M. Odlera o Janovi Alojzovi Petkovi – rolnikovi z turcianskej obce Lezachov. Okrem prace okolo obzivy (bol slobodny) zbieral knihy, noviny, casopisy. Ked sa ocitol na smrtelnej posteli, 6247 kniznych zvazkov daroval Matici slovenskej. Na poslednej ceste sa s nim lucil za pracovnikov Matice slovenskej Anton Augustin Banik z Valaskej, ktory tiez Matici slovenskej v roku 1957 venoval okolo 100 tisic knih.
Maticnych darcov bolo vela-vela a objavuju sa i v sucasnosti.
Ako to uz byva – v kalendaroch sa objavuju i citatelske sutaze. Narodny kalendar 2003 nie je vynimkou. Ponukol nam sedem kvizovych otazok. Vyriesme ich a poslime do Vydavatelstva Matice slovenskej v Martine. V Narodnom kalendari listoval

(sg) 

Spomienka na nasho Michala

V zivote su chvile radostne aj smutne. Taketo smutne sme si pripomenuli 15. januara t. r. Pred siestimi rokmi sme sa navzdy rozlucili s nasim priatelom, spolupracovnikom, funkcionarom a starostlivym otcom Ing. Michalom Miklovicom. Bolo to krute stratit takeho blizkeho a vyznamneho cloveka. Odisiel od nas fyzicky i duchovne, ale vysledky jeho zivotneho snazenia zostali medzi nami, navzdy.
Dovolte mi zaspominat si na jeho prinos pre nase spolocenske, pronarodne aj ine dianie, k jeho ucte a pre nase uspokojenie. Pochadzal z Dolnej zeme z Nadlaku, ktory bol a zostal aj doteraz vyznamnym strediskom Slovakov v Rumunsku. Po zvazeni situacie ekonomickej, socialnej, aj politickej, rodina vyuzila ponukanu moznost byvaleho Ceskoslovenska a v roku 1949 sa rodicia s najmladsim synom Michalom prestahovali s cielom usadit sa na juznom Slovensku. Nakoniec zakotvili v zapadnych Cechach v mestecku Hranice v okrese As, ked presidlovacia komisia nesplnila ich prianie.
Uspesne ukoncil Strednu pedagogicku skolu a potom aj Vysoku skolu ekonomicku uz na Slovensku v Bratislave. Pracovne zakotvil v Mostarni Brezno, tomuto podniku zostal verny az do casu, kym mu to dovoloval zdravotny stav. Neustale zastaval veduce hospodarske funkcie.
Treba zdoraznit, ze vyrastol v Rumunsku, v meste, kde bolo vzdy blizsie od cloveka k cloveku a sused, dobry sused a Slovak, to bola hodnota, bez ktorej sa nedalo vyzit. Tieto zaklady ho viedli ako nit v celom zivote. Vzdy mal rad okolo seba ludi, ktorych dokazal ludsky aj odborne usmernovat a riadit, ale tiez dokazal od nich cerpat vhodne napady, myslienky, prospesne pre splnenie uloh celku. Vazil si teda cloveka, cenil si u neho to ludske a napraval pripadne chyby.
Este ako vysokoskolak sa zaujimal o cudzie krajiny, uroven ich zivota, kulturu, spolocensky zivot a hladal moznost, ako tieto svoje tuzby realizovat. Darilo sa mu to, ked sa zapojil a bol velmi prospesny v praci s mladezou v letnych taboroch a tiez aj ako sprievodca cestovnych kancelarii, s ktorymi precestoval mnohe staty v ramci Europy a byvaleho Sovietskeho zvazu.
Vysoko si cenime jeho aktivitu v roznych spolocenskych organizaciach, najma v miestnom odbore Matice slovenskej plnil svoje predsavzatia prinesene od Slovakov v Rumumsku, ze si svoju slovensku rec treba chranit, vazit a pestovat. Aj pri tejto prilezitosti treba vyzdvihnut jeho seriu prednasok na temy: Roztrateni Slovaci vo svete, Poznajte osudy tristvrte miliona rodnych bratov a dalsie, vsetko o Slovakoch v Rumunsku. Dokazal sa zapalit pre spolocne ciele, lebo si uvedomoval, ze ked sa “taha” jednym smerom, je to velka sila, ktora sa neda zlomit a porazit. Akoby bol uz v roku 1968 citil, ze tato jednota nam o tridsatpat rokov bude velmi chybat, ze vlastenectvo a jeho konkretny prejav – narodna hrdost – ma stale v nasej mladezi, strednej generacii, ale aj u starsich velku trhlinu a nezahojene miesto.
K napisaniu tejto spomienky ma priviedla aj skutocnost, ze Spevacky zbor mesta Brezna si v tomto roku pripomenie prve stvrtstorocie svojej existencie a NAS MISKO bol jeho clenom od roku 1990. V tomto roku sa Zensky spevacky zbor mesta Brezna rozsiril o muzske hlasy a pre tenor bol velmi vhodnym clenom. Od mladosti poznal vela ludovych piesni a spev mu bol velmi blizky. Bol ako vysity pre repertoar spevackeho zboru, ktory obsahoval od ludovych, cez hymnicke, polyfonie aj chramove piesne. Na zajazdoch spevackeho zboru vo Francuzsku, Rakusku a v Taliansku zurocil svoje poznanie, ktore ziskal ako sprievodca cestovnych kancelarii. Tam preukazal velku znalost dejin cudzich krajin.
Medzi jeho najoblubenejsie skladby patrili sola z Predanej nevesty, Ave Maria, Skoda ta suhajko, ale aj piesne v reci statov, ktore subor navstivil. Misko patril k tym, ktori v najtazsich chvilach dodali celemu kolektivu odvahu, humor aj optimizmus, a preto ho kolektiv mal rad. Treba zvyraznit, ze sa v spevokole od jeho odchodu vystriedalo viac mladsich aj starsich spevakov. Miskovo miesto je prazdne, ale on zostal v mysliach clenov a nesmierne im chyba. Casto hovorieval v tazkych a komplikovanych situaciach, pri ktorych nebolo uniku: “Pomoz si clovece, aj Pan Boh ti pomoze!” Tvrdil, ze ludia sa nesmu opustat, ze Slovaci sa dokazali v zivote vzopriet v nepriaznivych casoch. V tazkych chvilach na konci zivota bojoval o seba! Dokazal zhodnotit svoj zivot, aj to, co svojim odchodom strati: rodinu, svoju manzelku, deti, vnucata a mnoho priatelov... a nase pohnute vnutro sa nedokazalo zmierit s jeho stratou a s myslienkou: kolko uzitocnych cinov odide s nim na vecnost!
Ktori ste s nim zili, pracovali, bavili sa a poznali, venujte mu tichu uprimnu spomienku.

Oto Baldovsky

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

5.

Bohvieakou velkou a opravdivou laskou sa to hadam ani nazvat nedalo, ale Etela mala bystre oci a dobre postrehla, ze Stefan Dujka je chlap suci, ruciskami ani lopaty ju dokaze slusne uzivit. Stalo za namahu pouzit urcite figle, aby si ju vsimol a aby sa rozhodol brat na vedomie, ze ju ma na krku a pri boku a ze je jeho povinnostou postarat sa o nu.
Drobna, trochu rachiticka Etela mala svoje celkom normalne predstavy o zivote, nech si bieli trebars aj stokrat mysleli, ze Cigani su divosi, co sa najradsej a casto sobasia pod vrbou a nemaju nijaky zmysel pre ustaleny poriadok v citovej oblasti.
Etela mala veru vsetky potrebne zmysly velmi silne vyvinute, ctiziadosti bolo v nej akurat dost a obdobie po vojne so vsetkymi novymi prudmi a heslami jej nahravalo. A viedol ju neocenitelny prakticky pud primitivnych ludi. Nelamala si hlavu otazkami, ako a preco, ale celkom jednoducho a samozrejme vyuzivala situaciu, ktora prisla.
Ciganska otazka sa dostala do popredia zaujmu.
Bolo povedane, ze Cigani su rovnopravni s bielymi, ze vsak treba mat s nimi trochu trpezlivosti. Treba ich trochu pozdvihnut, trochu prevychovat, treba im dat prilezitost, aby sa uplatnili. Hej, treba sa k nim bez predsudkov priblizovat a budu z nich ludia, ako sa patri. Etele v jej dvadsiatke sa zdalo, ze po noci plnej utrap vyslo jasne slnko. Nikdy nemala sklon k sebaponizovaniu, ale odteraz si dala zalezat, aby mala cierne vlasy pekne ucesane a aby sa kazdemu mohla smelo pozriet do tvare svojimi neodskriepitelne ciganskymi, ale zato sebavedomymi ocami.
Stefan Dujka, usmievany dobracisko, ani nezbadal, ze si ho Etela dokladne omotala okolo prsta. Bol pomocnym robotnikom na stavbe. Praca ho tesila, a ked ho v ramci naboru vyzvali, aby sa prihlasil na brigadu do jachymovskych bani, suhlasil skoro bez rozmyslania. Isli chyry, ze v Jachymove mozno dobre zarobit, no a vysoky zarobok bol pre Stefana Dujku a jeho Etelu rozhodujuci. Znamenal, ze si budu moct dovolit. Co? Vselico. Napriklad dobre jedlo, maso. Azda radio, paradny kuchynsky kredenc so sklenymi vitrinami, hadam aj peknu novu spalnu s vysokym zrkadlom, ktore bude ukazovat Etelu v novych topankach a novych satach. Dobry zarobok im mozno spristupni mnohe veci, ktore nikdy dosial neboli pre Ciganov samozrejmostou.
Stefan Dujka v jachymovskej bani zarabal tazke tisice a Etela nemala inu starost, len minat ich. Prazdne dni vyplnala sliedenim po obchodoch, navstevami u pokutnych kseftarov, zhanala potravinove a satove listky, kupovala, kde sa co dalo, vesala na seba cacky bez ladu a skladu, nenasytne sa zazobavala.
Od akejsi skrachovanej panicky vypriadla perzianovy kozuch, dala si usit korkove topanky, prsty vyzdobila zlatymi prstenmi, v usiach sa jej hompalali napadne dlhe nausnice, pery si farbila na krvavocerveno.
Stefan Dujka bol na Etelu hrdy. Vo volnom case sa rad s nou prechadzal po ulici a pocitoval nesmiernu radost, ked zbadal, ze sa za jeho zenou okoloiduci obzeraju s neskryvanym zaujmom.
To bolo davno.
Opustena Etela sa na posteli div nezadusi spomienkami. Ano, bol to krasny cas. Zila v nom lahkomyselne a bezstarostne, skoro by sa dalo povedat, ze tieto vlastnosti ma Ivana po nej. Ale so Stefanom Dujkom umrelo vsetko. Ostala len Ivana, dievca-zlato, ktorej robit radost bolo najvacsie stastie. No stastie je prelietave vtaca. Prelietava Ivana ju nechala samu v arestantskom kute za skrinami.
Etele sa obracia v zaludku ladova hrca. Mozno ju dusok z tlapkavej flasticky trochu zohreje.