(k 190. vyrociu narodenia)

Meno Sama Tomasika je nerozlucne spate s hymnickou piesnou Hej, Slovaci! Zlozil ju v roku 1834 na napev polskej revolucnej piesne, ked sa cestou na studia do Nemecka zastavil v Prahe, kde navstivil P. J. Safarika a niektorych ceskych dejatelov. Podla K. Culena sa piesen stala “hymnou vzdoru a nadeje. Slovaci nou trpeli, ale sa nou aj odusevnovali, a co je hlavne, tato piesen nam pomahala zvitazit.” Vtedajsia vladna moc trestala kazdeho, kto sa ju odvazil spievat. Bol za nu stanoveny i trest sedem mesiacov tazkeho zalara. Prvy raz bola uverejnena v roku 1838 v kalendari G. Fejerpataky–Belopotockeho pod nazvom Na Slovany. Sirili ju najma sturovci. Po vzniku Slovenskeho statu 14. marca 1939 sa stala statnou hymnou.
Samo Tomasik bol dlhe roky evanjelickym knazom v Chyznom. Pocas posobenia v tejto obci sa intenzivne zapajal do nasho narodneho hnutia. S P. Jozeffym a dalsimi dejatelmi spolupracoval pri tvorbe Slovenskeho prestolneho prosbopisu (aj s nasim J. Chalupkom), zasluzil sa aj o zalozenie prveho slovenskeho evanjelickeho gymnazia v Revucej, dvakrat bol vyslancom v slovenskych zalezitostiach u panovnika vo Viedni a Matici slovenskej daroval cenne rukopisy.
Tomasikovo literarne dielo, najma poezia, bolo spojovacim clankom medzi klasicizmom a romantizmom. Bol autorom basni, z ktorych mnohe znarodneli, napr. Hej pod Muranom, Kolo Tatier ciernava a i. Subor jeho basni vysiel v roku 1888 pod nazvom Basne a pisne. U citatelov viacerych generacii boli velmi uspesne jeho historicke povesti z gemerskych dejin – Secovci, velmozi gemerski, Odboj Veselinov, Malkonenti, Kuruci, Basovci na Muranskom zamku a ine. Svoje vlastivedne vyskumy zhrnul v studii Pamatnosti gemersko-malohontske. Samo Tomasik patril aj k priekopnikom slovenskej archeologie a so S. Reussom sa zucastnil na viacerych archeologickych vyskumoch gemerskych hradisk. Vysledky tychto vyskumov spracoval v uz spomenutych pamatnostiach. Po nemecky napisal a vydal aj Pamati Muranskeho zamku, ktore venoval kniezatu Sasko-Coburskemu. Nedokonceny zostal jeho roman Baron Trenck, vodca pandurov (1974) a v rukopise zostala jeho jedina drama Svadba pod Kohutom, dlho pokladana za stratenu. Roky totiz jej odpis lezal az v moskovskom archive. Po prvykrat ju hrali prave nasi breznianski ochotnici pod rezijnym vedenim Romana Polaka. Premiera bola 13. marca 1982.
Ale toto vsetko akoby zostavalo v tieni piesne Hej, Slovaci! Tato sa podla Vajanskeho “Stala mottom vsetkych slovanskych narodov. Ona zvuci mohutne v nas a odchovala nove duse slovenskej pravde! Samo Tomasik keby i nebol inac zapisal meno svoje do slovenskej spisby, stal sa nesmrtelnym a slavnym, zakial nevyhynie posledny slovensky a slovansky zvuk zo sveta.”
Samo Tomasik sa narodil 8. februara v Gemerskej (Jelsavskej) Teplici a zomrel 10. septembra 1887 v Chyznom.

Na buduci rok si pripomenieme 60. vyrocie Slovenskeho narodneho povstania, vyznamneho medznika nasich novodobych dejin. Ladislav Sara patri k vlasteneckym ucitelom, ktori za svoje presvedcenie a ucast v tomto narodnooslobodzovacom boji zaplatili najvyssou danou – svojim zivotom.
Lopejcan Ladislav Sara mal otca obuvnika a matka Anna bola rodena Vesielkova. Studoval v ucitelskom ustave v Lucenci a ako ucitel a osvetar posobil v ludovej skole v Zemplinskom Hradisti a v Trebisove. V rokoch 1937-39 ucil v mestianke v Brezne a potom v priemyslovke v Banskej Bystrici. Patril k vybornym pedagogom. Po rozbiti Ceskoslovenska sa zapojil do protifasistickej cinnosti a do priprav Povstania. Stal sa prvym hlasatelom Slobodneho slovenskeho vysielaca v Banskej Bystrici, kde 30. augusta 1944 precital proklamaciu o obnoveni Ceskoslovenskej republiky. V prve dni Povstania cital dalsie proklamacie a recitoval stvorversie Chalupkovej basne Mor ho!, ktora sa stala mottom vysielania a protifasistickeho boja. O niekolko dni presiel pracovat na nove Poverenictvo SNR pre skolstvo a osvetu. Po ciastocnom potlaceni SNP ho v oktobri 1944 na Starych Horach zajali Nemci a vaznili v B. Bystrici a v Bratislave. Pocas transportu do koncentracneho tabora v Mauthausene zahynul pri nalete. V roku 1958 bol vyznamenany in memoriam Radom SNP I. triedy.
Ladislav Sara sa narodil 9. februara v Podbrezovej – Lopeji a zahynul 19. februara 1945.

A. Prepletana

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

6.

Najtrapnejsie sa Ivane zda cakanie na autobus. O piatej rano je vsade este dokonala tma. Okna internatu po kratkom jasnom zazmurknuti opat ospalo potemnievaju.
Hradske a polna cesta tvoria na krizovatke velikanske pismeno X, oproti kazdemu uhlu stoji dlha nizka budova, ich vzdialenost od stredu iksky je priblizne rovnaka. Stavby sa v tme na seba podobaju, hoci kazda bola postavena na iny ucel.
Nevzhladna masa garazi CSAD, lenivo zivajuca obrovskymi ustami do zimneho rana. Po betonovych jazykoch sa tazkopadne teperia dlhe blede vozidla.
Vlhka a zapachajuca kravska ubikacia miestneho JRD, ozdobena na oboch koncoch obrovskymi hrbami hnoja. V case dazdov sa hnojiska roztekaju az na okraj hradskej.
Obhorene drevene kypte byvalej turistickej chaty, smutne odpocivajuce na pomerne zachovalom murovanom prizemi. Srieborne jedle a sprchnute ozdobne parkove stromy trochu zakryvaju toto krematorium.
No a konecne internat s belostnym zimnym podbradnikom zahrady. Teraz je zahrada na pohlad nudna, iba na dolnom konci sa vo svetle jedinej lampy nad vchodom neurcito leskne ladova plocha. V lete okolie internatu rozkvitne stovkami kvetov. Vedla domyselnej fontany vystavi domovnik plechovu raketu, co si mladez vo fabrike vlastnorucne zhotovila, zelezny plot natrie zltou, cervenou a zelenou farbou.
V lete tu bude krasne.
V lete by sa Ivana mala vydavat. Este nedavno bola o tom skalopevne presvedcena. Od prihody v kaviarni ju muci neistota. Peter sa zmenil.
Ale Ivana chce aj nadalej verit v svoju stastnu hviezdu. Petra si udobri, znovu ziska. Internat je iba nevyhnutne zlo, ktore zmizne z jej zivota s poslednym snehom. Ivana nadobudne vlastne priezvisko, naozajstne, stane sa Petrovou zenou a zabudne na vsetko, co bolo.
Cakanie na autobus je najtrapnejsie. Cakanie vobec je vlastne vzdy trapne. Ivane sa vidi, ze vsetko, na co cakava ona, akosi zakazdym meska. Nielen autobus. Aj Peter. Ivana neraz trpne strachom, ze nepride. Casto mu ide aj naproti. Chodi za nim sama, ale Peter to v poslednom case nema rad.
Veru.
Ivanino zivotne stastie, zda sa, tiez akosi dlho dava na seba cakat. Ivana je zalubena – zalubena po prvy raz v zivote, prudko, bezhlavo, ale v tej laske je cosi znepokojive, rozcarujuce, citi Ivana. Ale co vlastne? Ved by sa mal stat prave veselym, najma ak je laska opatovana. Ivana nevie, nepremysla. Lubi srdcom, nie rozumom. Nebada, ze jej laska stoji na velmi vratkom zaklade, ze vyzaduje od nej, co by nemala: ustavicnu pokoru, ponizenost. Laska - otrokar, ano, to bolo vzdy. Dobrovolne otroctvo. Ale Peter - otrokar? Take vedomie by bolo pre Ivanu naozaj prilis krute.
V temnom rannom autobuse sa dobre sniva. Vrcanie motora je prijemne monotonne, telo sa este nestacilo celkom zbavit tepla postele, ale myslienky uz idu dopredu alebo dozadu, podla lubovole. Ivana by chcela, aby jej myslienky vzdy smerovali dopredu a boli radostne. Lenze ony sa radsej vracaju spat a su neurcite, rozmazane, kdesi za patami im kraca oneskorena lutost. Ivana sa nerada vracia dozadu, ale vsetko sa tak crta, akoby jej istota bola prave tam, vzadu, v byte, z ktoreho utiekla, v belasom vahane, v posteli za skrinami, v Etele, ktora mala odvahu to s nou urobit.
Len co sa dostala na vratnicu, zdvihla sluchadlo a zavolala Petra. Ziadalo sa jej pocut jeho hlas, ved nemala teraz nikoho, len jeho.
- Peter, - povedala do ciernej musle makko. Vedela, ze na druhej strane je uz on, ze este nik iny tam nie je.
Chvilu bolo ticho, cakajucu Ivanu prenikla zla predtucha.
- Prosim ta, Peter, to som ja. Viem, ze ma pocujes. Ohlas sa!
Nechcela si predstavit Petrovu tvar. Iste je mrzuty. No jeho nevelmi vludny hlas pocuvala ako rajsku hudbu.
- Tak ahoj! Uz si vstala?
Od isteho casu bol cudny. Usilovala sa prejst mlcanim ponad jeho vrtosive nalady. Ospravedlnovala ho. Mozno ma starosti v zamestnani, je pretazeny, dnes sa na ludi kladu vysoke poziadavky a on ma na starosti celu prevadzku. Musi mu pomahat aspon takto – robit sa, akoby jeho zlu naladu nezbadala, ved to bude jej hlavnou povinnostou aj potom, ked sa vezmu.
Na skutocnu pricinu jeho neochoty nechcela mysliet.
- Mas zajtra cas?
Znovu zbadala, ako zavahal. Jej uzkost zosilnela. Peter jej unika. Cim viac sa ona k nemu priputava, tym viac sa on od nej vzdaluje. Ako ho ma privolat spat?
- Peter, - v hlase sa jej chvel vzlykot, - preco si taky? Spociatku si sa nikdy nevyhovaral. Este vzdy sa hnevas?
Trochu ho dojala, vedela to, lebo Petrov slub zaznel o polton teplejsie.
- Tak teda o tretej na zvycajnom mieste. Maj sa!
Podrzala chvilu neme sluchadlo v dlani, potom ho opatrne polozila na vidlicu.
- Trucuje, trucuje? – prihovoril sa figliarsky clen zavodnej straze. – Jaj, slecinka, s laskou je vzdy trapenie.
Ivana sa v pomykove pousmiala, rychlo podakovala a vybehla z malickej izbietky.
Do siestej chybalo este niekolko minut. Obliekla si belasniaky, oprela sa o stroj a zahladela sa do pomaly jasnejuceho obloka. Neurcita lutost ju zasa mala v hrsti. Je sedemnast rokov vela alebo malo? Hlavu mala tupu, unavenu. Smutne sa usmievala zelenkavej stene, ozdobenej grafom plnenia planu strediska. Kam sa podela jej bezstarostnost? Citila sa starou a hrozne skusenou. Sedavanie v belasom vahane bolo vzdialene na miliony rokov. Rezignovane sa pustila do prace.