Bozena Bobakova:BIELA DCERA

10.

- Ked si sprosta, - povedala lahostajne Kvetovana. – Chlapov dost. Len zakyvam, mam aj piatich. Iba ma zlosti, ze potom rodim kazdy bozi rok. Ani neviem, ktory je otec. Ale aj tak – aspon vzdy robit nemusim. Na dvanast deti mi nasypu rodinnych pridavkov – hajajaj! Etela ju nepocuvala. Volnou rukou jej sibrinkovala pred tvarou:
- A ja som uz bola skoro prevychovana. Robim v brigade, chvalia nas, drzala som sa poriadne, ani vsetci bieli sa tak nedrzia. Jedla som vidlickou a prala, hladila kazdy tyzden. Susedy ma naucili. Na kurz varenia som chodila. Zametala dlazku kazdy den. Aj vysavac som kupila, ked povedala, ze ho ma kazdy. Skolske ulohy som sa s nou, nanichodnicou, ucila. Boli by ma mohli ucitelia skusat, namojdusu. A ako sa mi odplatila?
Necakane sa jej tazka slza skotulala dolu licom. Zotrela ju rukavom a pokracovala:
- Hanbi sa za mna, ze som ju vychovala, na nohy postavila. Nasla si frajera, uz som jej bola na tarchu. A keby nie ja, ktovie, kde by sa bola tulala. Otca nemala a mat ju nechcela. Vies co, ty Ciganka? Vypi si! My sme obidve cierne, bieli sa od nas odtahuju, ale casto su horsi ako Cigani.
Kvetovana sa napila piva, opakom ruky si utrela usta. Etele povedala po cigansky:
- Sprosta si ako noc, vravim ti. Sprvu som sa nazdala, ze ta chlap nechal, ale ty taras o dievke, co ti znohovala s frajerom. Kolko ma rokov? Sedemnast, na osemnasty? No, to este velmi dlho pri tebe vydrzala. Ja mam najstarsiu strnastrocnu a uz dva roky je nie pri mne, cert vie, kde teraz krky lame. Uz sedela aj v polepsovni, lebo sa vlacila s chuliganmi. Tapli ich, ked sa vrubali do bufetu na stanici.
Zasmiala sa ako na podarenom zarte.
- Styri najmladsie boli nedavno chore, zaniesla som ich do nemocnice a viac som po ne nesla. Strcili ich volakde do domova, tam im je dobre. No a ostatne su zavse pri mne, zavse sa potuluju po okolitych dedinach. Zobru. Ak sa im nieco podari potiahnut, potiahnu. Mam s nimi pokoj. Sem-tam aj mne nieco prinesu. A ja som volna ako vtak, dnes tu, zajtra tam. Etela sa hodila na stol, rozfikala sa a medzi vzlykmi vysvetlovala:
- Ale moja bola Ivanka... krasne biele dievca... mudre ani prorok, paru jej tazko najst. Kym bola mala, vsetko bolo dobre. A teraz...
Ivana kracala bielou dolinou uz hodnu chvilu. Cesta bola pohodlna, vypluhovana, zvazali po nej drevo aj v zime. Vzorce pneumatik boli miestami nezretelne pre skvaru, co pred par minutami porozsypali cestari. Cestari! Znovu si predstavila tych umrznutych ciernych chlapov, co stali na plosine pomaly iduceho auta a sirokymi rozmachmi zhadzovali ciernu trosku. Aj to boli Cigani. Zaujimave, bieli robia taku pracu len v krajnych pripadoch. Na moment ju opanoval pocit nespravodlivosti. Citila sa urazena za vsetkych Ciganov, co musia robit same podradne veci – akoby sama bola este Cigankou. Ale rychlo sa spamatala. Nie, nie, nemam uz s nimi nic spolocne. Raz navzdy som s nimi skoncovala. Su opovazlivi, bezocivi, lenivi, nespolahlivi, kazdy sa od nich odtahuje, aj od tych takzvanych poriadnych.
Nohy sa jej po kolena zaborili do vysokeho snehu, ako sa vyhybala vracajucemu sa autu. Cigani cosi kricali na nu, cerili biele zuby, v hrubych usiankach vyzerali ani Eskimaci.
Ivana sa obratila chrbtom do stredu cesty. Nechcela ich vidiet. Protivili sa jej. Bolo ich tolko, ze sa zjavovali, kamkolvek sa clovek pohol.
Nie je pravda, ze by robili len same podradne prace. Dnes uz nie. Naopak. Mnohi rozvazali zeleninu, zastavali miesta pomocnych zootechnikov, chodili ockovat sliepky, vykupovali surove kozky a stare perie – toto vsetko im vlastne pristalo robit, neboli priputani na jedno miesto. Tieto zamestnania splnali ich vrodenu tuzbu po pohybe. Oni vsak robili uz aj vo fabrike, boli z nich kadernici a casnici, ucili sa remesla, dokonca studovali.
Este pred par tyzdnami sa toto vsetko videlo Ivane spravnym. Citila sa jednou z nich, povazovala sa za Ciganku a brala to ako samozrejmost, ze ma vsetky moznosti ako ostatna mladez. Bezstarostne chodila do zedeesky, do pionierskej organizacie, do zaujmovych kruzkov, do hudobnej skoly.
Bolo to davno.

- Vdaka hladu spoznavame cenu chleba – vyrok, ani neviem, z ktorej knihy som vycital. Myslienku mozem potvrdit vlastnymi zazitkami z cias hospodarskej krizy (1932-36) za I. CSR. Chlieb, aj ked bol z jacmennej muky (vyborna na rezance) alebo ovsenej, malokedy bola psenicna, razna, mal cenu velmi vysoku. Hlad bol neuprosny, kazda omrvinka bola vzacna, ale...
Aj hlad po nepoznanom sa rovna chlebu, sice teoretickemu, ale pomoze pochopit, rozuzlit, priblizit to nepoznane. Ten hlad pomahaju opat riesit knihy. Ony vysvetlia, lebo mysienky v nich su bez cla, preto lubovolne moze clovek uvazovat. A ked nesplnia ocakavanie, tak aspon “posteklia” mysel hladat, badat nielen v sucasnosti, ale aj minulost je zaujimava. Za priklad zoberme hrad Muran s povestnou skalou Cigankou (935 m). V okoli Murana koluju o nej rozne legendy, ba uchovala sa i piesen, ktora ju blizsie charakterizuje. Znie (aspon par versov): Hej, na muranskom zamku zabili Ciganku, zabili Ciganku. /Hej, zabili, zabili, zo skaly zhodili, zo skaly zhodili. /Hej, len tu chybu mala, preto aj skonala, ze bula Ciganka..., Hej, nebula Ciganka, ale kapitanka, ale kapitanka... (O. Herich: Piesne...).
Hrad Muran – Muransky zamok (1271) – v sucasnosti len v zrucaninach, stale pritahuje turistov. Uz aj preto, ze hradom presla etapa vyvinu dejin slovenskeho ludu; chranil priechod z Gemera do Zvolenskej stolice a Liptova, a aj preto, lebo je opradeny legendami...
Na hrade v prvej polovici 16. storocia vladol lupezny rytier Matej Baso so svojimi bratmi Martinom a Demeterom. Tito Basovci, najma Matej dostal sa i do slovenskej literatury. Ich lupezne chutky takmer po celom vychodnom Slovensku a v okoli Murana spracovali viaceri autori. Spomenme aspon dvoch-troch.
Samo Tomasik (1813-1887), evanjelicky knaz v Chyznom, spisovatel – historik, zakladatel prveho slovenskeho gymnazia v Revucej, zanechal nam dielo Basovci na Muranskom zamku (1864). Na poslednych strankach sa docitame, ze ,,...na telgartsky salas zavitali traja ustrachani chlapi. Ziadali noclah a pomoc, za ktoru sa odmenia mescom penazi... baca telgartsky lepsie pozrel do oci toho, ktory mu nukal peniaze a spozna v nom velitela Muranskeho zamku – Mateja Basu z Coltova. Pastieri nevitanych hosti odzbrojili, dvoch zabili, samotneho Basu poviazali a hned na hrad sikovali ... Za dobru sluzbu baca dostal odmenu (?)”
Slovensky basnik Jan Kollar v Narodnych spievankach (1953) ma verse s nazvom Piesen o muranskom zamku (1549). Aj ked sa o autorovi, neznamom, mienky triestia, Piesen... sa uchovala. V nej su i verse, ktore hovoria o Horehroni takto: Buh vsemohouci sam to dopustil, /telgartsky soltys Bazalda (Basu) polapil, /jeho dva draby soltys jest zabil, /sameho Bazalda na kone jest vsadil.
O, ty neverny soltysi telgartsky, /nemels nad Bazaldom zadne litosti...
Veru nemal. Odviedol ho na hrad Muran. Tam ho odovzdal velitelom cisarskych vojsk, ktore 13. augusta 1549 zamok dobyli, Basovcov spravodlivo potrestali. Solys dostal dvesto zlatych odmeny.
Historia Muranskeho zamku sa odvijala dalej. O nej sa zmienuje i spisovatel F. Kreutz v knihe Kliatba na Murani (1972).
Hlad po neznamom sme ciastocne zazehnali. Chlebik nam pochutil, lebo sme polozili po okoli Telgartu, aj ked nam zostala otazka: Kto vlastne chytil Basu? Telgartsky baca alebo soltys. Nic to. Hlavna vec, ze obidvaja dostali odmenu. Prilepsili si na zivobytie v tom 16. storoci. V Murani o zamku koluje i takato piesen: Na muranskom zamku tri retasky visia, /pozri na kotru ta, Janicko obesia. /Nepi suhajicku, nepi palenosku, /len sa napi vodi, ta ti nezaskodi... (O. Herich: Piesne...)

(li)

Svojim nesmrtelnym a velkolepym dielom Prostonarodne slovenske povesti, poviestky, pripoviedky, rozpravky a hadky Pavol Dobsinsky posluzil svojmu narodu dvojnasobne. Dal mu do ruk nesmiernu posilu v zivotnom zapase mnohych generacii a zaroven ho uspesne ochranil pred neprajnikmi na celom svete. A hoci tieto povesti a rozpravky vznikli v slovenskom lude, jednako su Dobsinskeho dielom. Tato zbierka povesti je rozpravkovym obrazom zivota slovenskeho ludu za cele starocia jeho zapasov a snah, jeho tuzob po dobre a krasne. A nekonecna zasluha Pavla Dobsinskeho je v tom, ze tieto umelecke plody stvorene ludom svojskym umeleckym sposobom zozbieral, zredigoval, dotvoril ich v intenciach ludovej slovesnosti i jej estetiky, pri zachovani charakteristickych znakov ludoveho rozpravacstva a hovorovosti. Upravoval ich podla vtedajsej pravopisnej normy, ale s citom pre pocetne slova slovenskych nareci, ktore vyuzival ako nastroj na charakteristiku postav i prostredia. Svojim hovorovym, ale aj kultivovanym jazykom sa Povesti stali vyznamnym pramenom pri formovani dalsej slovenskej literatury.
Pavol Dobsinsky sa narodil 16. marca 1828 v Slavosovciach. Studoval v Levoci a ako evanjelicky kaplan posobil aj v Brezne u Jana Chalupku v rokoch 1853-55. Potom bol evanjelickym fararom v Bystrom pri Roznave, neskor profesorom v Banskej Stiavnici, kde zacal v roku 1860 vydavat casopis Sokol (Holubica). V tom ho podporoval Jan Botto. O rok casopis zastavili. Dobsinsky sa vzdal profesorskej katedry a odisiel na Gemer do Driencan za farara, kde 22. oktobra 1885 aj zomrel.
Dobsinsky spociatku pisal aj basne, potom sa venoval najma ludovej slovesnosti – okrem Prostonarodnych povesti napisal aj Uvahy o slovenskych povestiach, v ktorych filozoficky rozoberal povesti a skumal ich povod. Venoval sa aj prekladom, z anglictiny prelozil Byrona, Shakespeara (Romeo a Julia, Kupec benatsky, Hamlet) a z polstiny Mickiewicza. V rukopise zanechal napr. Zivotopisny nakres J. Cajaka (ktoreho vychoval ako syna) a Zivotopis Stefana Homolu. Pisal aj prace z oblasti skolstva a dejin literatury. Napisal aj Zbierku slovenskych slov a historicko-literarnu pracu O kulturnych ustavoch na uzemi Slovakmi obyvanom z doby protireformacionalnej.
Pavol Dobsinsky, evanjelicky knaz, folklorista, basnik, prekladatel, zberatel ludovej slovesnosti a v mladosti aj kronikar studentskeho sturovskeho hnutia.
,,... A este mnoho a mnoho generacii pride, ustavicne bude prichadzat k Dobsinskemu, lebo mnohe, co dnes cvendzi slavou a siravami sveta, casom vybledne ako stare platno, ale Dobsinskeho povesti budu, kym bude slovenska rec!” (V. Minac).

A. Prepletana