V poslednom case akoby sa vrece roztrhlo s podujatiami, kde hra hlavny prim heligonka. V sobotu 26. aprila zaznel jej melodicky hlas aj v Dolnej Lehote. Peter Giertl pozval svojich kamaratov - harmonikarov z Cierneho Balogu, Detvy, Kokavy nad Rimavicou, Korytarok, Valaskej a z Brezna do tunajsieho kulturneho strediska, aby predviedli svoje umenie. Ovciarske druzstvo s podporou obecneho uradu tak zorganizovalo (na prvy raz) celkom vydarenu akciu.
Vsetci ucinkujuci mali skutocne originalny a zaujimavy prejav. Najvacsi potlesk zozal Duro Krahulec z Kokavy, devatrocny Tomas Sufliarsky (na snimke Petra Bercika v strede), Janko Murin z Detvy a samozrejme domaci. Ozivenim bol uvodny vystup Petra Zilku s hrou na fujare a komentare uvadzaca Jozefa Pancika.
O tahacej harmonike sa len pred nieco vyse sto rokmi hovorilo, ze ju vymyslel sam Satan predtym, ako vyskusal vsetky mozne trapenia ludstva. Jej kvikanie vraj moze z koze vyhnat boha aj cloveka. A predsa si ziskala mnoho srdc. Z heligonkarov sa stala mafia siriaca dobru naladu a uctu k ludovej tradicii. Lehotania ich radi privitaju aj na buduci rok.

(ella) 

V piatok 25. aprila sa presne o 19. hodine otvorili dvere Magic Clubu v Brezne vsetkym mladym ludom, ktori hladali zabavu a prijemne prostredie.
Vecer nacal Janko Botev hrou na dijembe, a tak povodom africkym nastrojom prijemne uvital celu spolocnost. Podobny rytmus prezentovali Durino Krivan, Matko Baca a Tomas Kralka, ktori predstavili hru na bongo. Skupinku devatnastrocnych talentov z Brezna, ktora spolu pise spolocnu historiu uz jeden a pol roka, sprevadzal vzacny host z Argentiny, ich ucitel Ernesto, ktory svojim spevom a vynikajucou hrou presvedcil verejnost, ze tento druh umenia ,,ma cosi do seba". Dvadsattrirocny Ernesto vedie pravidelne kurzy v Banskej Bystrici, kam chodia i spominani chalani zdokonalit sa v hre na bongach. Tak ako kazdemu konicku treba venovat takmer cely svoj volny cas, nie je to ine ani s bongom. Kedze si davaju zalezat na kvalite hranej hudby, trenuju takmer stale, najcastejsie cez vikendy a pre verejnost vystupuju hlavne v Bombura klube a v Cajovni mesta Brezna.
Indicky nastroj bongo, ktory bol hlavnou myslienkou vecera, pozostava z dreva, kozej koze a sposob uchytenia je bud horolezeckymi lanami alebo nitmi. Majstri vecera nam prezradili, ze najlepsi nastroj je ten, ktory sa vlastnorucne vyrobi. Podla jedneho z vystupujucich Durina Krivana: ,,Hra na bongo je pre mna najlepsi antistres a najprirodzenejsi sposob meditacie." No kedze nic nie je dokonale, aj bongo si vyzaduje iste obete, a to hlavne na rukach, pretoze bolest ruk je neodmyslitelna sucast hry.
Netradicny vecer, ktoreho hlavnymi iniciatormi boli Mestsky mladeznicky parlament v spolupraci s Red Bullom a Magic Clubom, skoncil diskotekou a v dobrej nalade s kokteilmi Red Bull sa zabavalo priblizne sto ludi az do skorych rannych hodin.

Ivana Kokavcova
Snimka: Stefan Vozar

Rododstromy a vznik priezvisk

V poslednom case sa akosi viac zamyslame nad jednou zo zakladnych otazok bytia, kto sme a odkial pochadzame. Impulzom moze byt, tak ako to bolo pred desiatimi rokmi v mojom pripade – nahoda, medzi starymi spismi objaveny zozltnuty rodny list stareho otca, sobasny list starych rodicov... Badatelsky zaujem bol na svete. Patranie sa rozbieha obycajne dvoma cestami. Do pritomnosti – kontaktovanie najblizsich pribuznych, zber udajov, zostavovanie rodostromu, stmelovanie rodinnych zvazkov... Do minulosti – patranie po predkoch, po povode, povolani – cim prispeli k rozvoju nasej civilizacie...
Ak uz mame konkretne udaje najstarsieho clena rodu, napr. z rodneho listu stareho otca – datum a miesto narodenia, jeho vierovyznanie – cestu do minulosti mozeme zacat navstevou jedneho zo siedmich statnych oblastnych archivov na Slovensku – najblizsi je v Banskej Bystrici, kde su ulozene cirkevne latinske matricne knihy do roku 1895. Cirkevne matriky totiz v minulosti predstavovali jedinu evidenciu obyvatelstva. V archive bud vlastnymi silami, ale podkuti zakladnou znalostou latinciny, resp. madarciny, alebo solventnejsi – vyuzitim platenych sluzieb, profesionalneho genealoga, mozeme v matricnych knihach – narodenych, sobasenych a zomrelych, zistovat svojich predkov. Sledujuc generaciu za generaciou... Je to fascinujuca cesta, lenze ma svoje hranice. Tou hranicou je datum vzniku matriky, t. j. datum, od ktoreho sa zacali zapisovat priezviska, viest evidencia obyvatelstva, v tom – ktorom meste alebo obci.
Stoji preto na mieste otazka, ako to bolo so vznikom matrik v Brezne a okoli. Ked vychadzame z dejin mesta Brezna – dna 12. februara 1650 bolo povysene na slobodne kralovske mesto. Od 26. juna 1655 bolo zaclenene medzi slobodne a kralovske mesta Zvolenskej zupy a zrejme to bol v roku 1656 podnet na zacanie pisania matriky. Breznianska cirkevna matrika od zaciatku zapisovala aj obyvatelov novovznikajucich okolitych obci, ktore este nemali vlastne farnosti. V tychto casoch bolo mesto silno evanjelicke, ale uz v roku 1673 v burlivych casoch sa zacina protireformacia. Jednou zo specifik mesta v 17. az 18. storoci boli dve superiace cirkvi – katolicka a evanjelicka, ktore mali vsak iba jeden kluc od fary a kostola pod Dubravkou. Vzajomne spory sa prejavovali aj pri pisani matriky. Su uvadzane pripady, ked boli pri moci evanjelici, ktori nezapisovali katolikov a podobne postupovali aj piaristi. Piaristi vsak mali zasluhu na vykonani jedneho z prvych supisov Brezna. Urobili ho v roku 1677. Podla neho malo vtedy Brezno 1813 obyvatelov. Superenie pretrvavalo v podstate az do roku 1779, kedy pri velkom poziari kostol pod Dubravkou zhorel. Po zhoreni sa uz neopravoval, 28. aprila 1780 mestsky magistrat rozhodol o vystavbe noveho samostatneho katolickeho kostola na namesti. V roku 1781 cisar Jozef II. vydal tolerancny patent, ktory dovolil slobodne vyznavat protestantske nabozenstvo. To viedlo Breznanov 4. jula 1785 k polozeniu zakladneho kamena aj evanjelickeho kostola.
Matrika v okolitych obciach, napr. ciernohronskych Handloch (Cierny Balog) sa datuje od zalozenia kaplanskej stanice pri drevenom kostoliku v osade Kram a zachycuje ako najstarsi rok 1787. Novy murovany katolicky kostol a fara boli dostavane v roku 1804.
Teda toto su hranice zaciatkov rodostromov jednoduchych ludi, ktori nemali to stastie, ze ich predkovia ziskali armales – t. j. povysenie do zemianskeho stavu a ich spolocenske postavenie zabezpecilo trvale historicke zviditelnenie aj v inych archivnych materialoch ako “nobilis – slachta”. Ako priklad povysenia do zemianskeho stavu v nasom okoli mozeme uviest Polomku – v roku 1702 najbohatsi gazda Jakub Hrebla ziskal armales za patnasobne richtarstvo. Podobne na ciernohronskom Balogu boli v 18. storoci styri rodiny drevorubacskych majstrov – Posch, Banko, Bendik, Taxner (Daxner) za dobre vedenie drevorubacskych prac povysene do zemianskeho stavu. Tieto rodiny sa prestahovali a usadili v Brezne ako mestianske rody.
Z tychto skutocnosti vyplyva, ze ani remeselnik, nie to jednoduchy clovek, nemal velku nadej na ziskanie armalesu, t. j., aby sa pred vznikom matrik historicky zviditelnil. Z toho pohladu, kto najde v archivoch svojich predkov z nasho regionu a myslim, ze to plati aj pre vacsinu Slovenska v 18. storoci, moze byt spokojny a kto to potiahne o dalsie desatrocia hlbsie, moze hovorit uz o stasti.
Uvedene poznatky potvrdzuju aj vypracovane rodostromy. Touto cinnostou sa zaoberal aj Michal Matunak, katolicky knaz posobiaci v Brezne v rokoch 1902 - 1923, okrem ineho znamy ako prvy predseda Matice slovenskej v Brezne. V roku 1918 zostavil zname rodostromy “Komora – rodina na Myte”, zaciatok je od roku 1725, resp. “Cellarovska rodina na Myte”, ktoreho zaciatok je v roku 1824. Ja sam sa snazim zostavit rodostrom rodiny Kovacikovej, ak sa mozem pochvalit hobby – svojou 10-rocnou badatelskou cinnostou. Zaciatok rodostromu mojej rodinnej vetvy mam od roku 1710 a spaja jedenast generacnych stupnov. Podrobne zmapovanie od roku 1849 predstavuje viac ako 1200 jednotlivcov. Na Slovensku je v sucasnosti 7596 nositelov tohto priezviska, takze ak sme vsetci jedna rodina – co predpokladam, mam este rezervy. Verim, ze ma Kovacikovci podporia, aby sme sa mohli zapisat do Guinessovej knihy rekordov.
Ako sa teda menoval jednoduchy clovek pred vznikom matrik? Pred vznikom matriky jednoduchi ludia oficialne priezvisko nemali. Plebsu, ak sa vyjadrime terminologiou antickeho Rima, stacilo, aby sa predstavil napr. Pavol – syn Jana alebo Jozef – syn kovaca... V roznych popisoch a supisoch napr. ,,Supis poddanskej pody lupcianskeho panstva z roku 1663” alebo – “Popis osad v obvode Banskej komory z roku 1710 – Drevorubacsske osady Cierna voda”, ktory som ziskal v Statnom banskom archive v Banskej Stiavnici – sa stretavame akoby s priezviskami poddanych, aj to len vybratych skupin obyvatelstva, napr. drevorubacov, s ktorymi mohli ratat na vyplanu listinu – Lohn zettel. O zeny a deti invalidov nebol zaujem. Tieto doplnkove pomenovania vsak okrem vyplatnych listin, neboli oficialne nikde vedene, boli teda len primenami na blizsie oznacenie osoby alebo skupiny osob v danej lokalite. Vacsina primen jednotlivych osob vznikla spontanne v komunikacii s okolim. Po zalozeni cirkevnej farnosti v oblasti, co vlastne bol aj zaciatok pisania matriky, si osoba, alebo jej potomkovia zacali obycajne toto zauzivane primeno zapisovat uz ako svoje priezvisko.
Vseobecne, ak teda jednoducheho cloveka alebo jeho potomkov prvykrat zapisovali v tej – ktorej cirkevnej farnosti, do matricnych knih – pri krste, sobasi alebo umrti musel udat okrem svojho mena (Jan, Jozef...) dalsiu identifikaciu – priezvisko. V zaciatkoch pisania matrik preto mozeme hovorit o povode priezvisk, o ich etymologii. Teda skumat ich povod.
Jednoduche to mali remeselnici. Dedinsky kovac a jeho rodina a ich potomkovia si zapisovali priezvisko Kovac alebo na Ciernom Hrone to bol len Kovacik, vyrobca kolies zasa Kollar alebo Kolesar, vyrobca sit Sitar alebo Sitarcik... Ostatne priezviska vznikali podla majetkov (Majer, Majercik, Majersky...), lokalit (Chorvat – Horvat-Horvath, Slovak – Toth (mad.), Luptak-Liptak, Muransky,... ), vlastnosti (Tazky, Prepletany...)... Napr. pojem Zemko pouziva vo svojich pracach aj G. K. Zechenter – Laskomersky na oznacenie blizkeho rodaka... Na formovanie priezvisk sa uzemi dnesneho Slovenska ako sucasti vtedajsej Rakusko – Uhorskej monarchie – najma nemecke a madarske vplyvy. Takto vznikli dnes sice rozne priezviska, ale vyznamovo totozne. Napr. Krajcir – Schneider (nem.) – Szabo (mad.), podobne Sevc – Schuster (nem.) – Varga (mad.) alebo Kovac – Schmied – Schmid (nem.) – Kovacs (mad.), napokon Velky – Gross (nem.) – Nagy (mad.)...
Pre ozivenie, ze je to tak vsade na svete, aspon slovensky preklad najznamejsich priezvisk, s ktorymi sa v televizii dennodenne stretavame - Helmut Kohl – Jozef Kapusta v nemcine alebo George Bush – Juraj Ker v anglictine, zneju im rovnako ako v slovencine.
Na Slovensku v sucasnosti podla posledneho scitania zije 5 379 455 obyvatelov, ma okolo 93 521 druhov priezvisk, co predstavuje orientacne 58 jednotlivcov na jeden druh priezviska. Take pestre je nase Slovensko a ako v ludovej slovesnosti – co dolina a oblast, to ine druhy priezvisk, pesniciek a tancov – jedno krajsie ako druhe. Dnes sa hovori, ze Slovensko chce ist do Europy. Stred Europy je vsak pri Kremnici a prave pocet druhov priezvisk a ich pestrost presviedca, ze Europa sa uz v minulosti natlacila na Slovensko.
V suvislosti so studiom, zberom a spracovanim informacii do novopripravovanej Monografie Cierny Balog, sa mi z Ministerstva vnutra SR (register obyvatelstva) podarilo ziskat zaujimave materialy, z ktorych sa da usudit pocetnost jednotlivych priezvisk a ich etymologia – povod.
Najpocetnejsie priezviska Slovenska (rok 2003)

P Priezvisko Spolu Z toho Muzi Zeny

1 Horvath 30 813 15 371 15 442
2 Kovac 29 079 14 206 14 873
3 Varga 21 709 10 681 11 028
4 Toth 21 604 10 622 10 982
5 Nagy 19 341 9609 9732
6 Balaz 14 114 6990 7124
7 Szabo 13 998 6339 7659
8 Molnar 12 632 6226 6406
9 Balog 10 872 5180 5692
10 Lukac 9718 4795 4923
11 Novak 9136 4492 4644
12 Polak 8990 4344 4646
13 Kovacs 8862 4464 4398
14 Kollar 8523 4201 4322
15 Gajdos 8363 4111 4252
16 Hudak 7927 3962 3965
17 Kovacik 7596 3664 3932
Udaje, ktore v mojom prispevku uvadzam, mozem v pripade zaujmu preukazat.

Ing. Milan Kovacik

Rozhovor ku dnu matiek

Ziju medzi nami ludia vzacni, skromni, neobycajni, ale ich zivot je jedinecny, bohaty – na lasku, pochopenie, obetavost, ktore rozdavaju nezistne a z celeho stdca. V tomto roku v Podbrezovej oslavila osemdesiate tretie narodeniny Emila Piljarova, rodena Zakalicka. Narodila sa 27. februara 1920 na Piesku. Rodicia pochadzali zo Spanej doliny. Vyrastala spolu so sestrami Mariou a Alzbetou.
V Podbrezovej a v okoli vari niet rodiny, kde by nevlastnili nejaku cast odevu, ktory usila pani Piljarova. Ake boli vase krajcirske zaciatky?
“Zaklady sitia som ziskala pocas studia v rodinnej skole v Brezne. No najlepsou skolou mi bola potom prax – samotny zivot.”
Z jej sikovnych pracovitych ruk vychadzali perfektne, do detailov vypracovane, elegantne saty, kostymy, bluzky, sukne, nohavice. Sitie bolo pre nu viac nez zaluba. Sila srdcom... Spolahlivo, krasne, lacno. Tesila sa velkej dovere a oblube. Jej meno bolo zarukou kvalitnej prace. V plesovej sezone mala plno roboty. Latky, meter, ihla, nite, spendliky, noznice sa jej len tak mihali v rukach. Keby tak den mal vtedy tridsat hodin. Terminy a stres jej uberali na zdravi. Zeny v satach, ktore usila, boli odzobou kazdeho balu. Rybarske plesy v Podbrezovej otvarala pani Emilia spolu so svojim manzelom Frantiskom Piljarom, veducim udrzby Svermovych Zeleziarni a dlhorocnym predsedom Slovenskeho zvazu rybarov v Podbrezovej. V mysli sa vracia do minulosti. V hnedych ociach sa zjavuju slzy dojatia, radosti i lutosti. Ake su spomienky?
“Popri vychove piatich deti a starostlivosti o domacnost sila som hlavne po nociach. Casu nebolo nikdy nazvys. V nasom byte v D blokoch nad zeleznicnou stanicou bolo vzdy zivo, veselo, prichadzali navstevy z rodiny, priatelia, znami.”
Keby ste teraz po vyse troch desiatkach rokov zivota domacej krajcirky, ale bez krajcirskej dielne, urobili inventuru vsetkych vami usitych siat, ake mnozstvo odevov by sa nahromadilo?
“Tazko si tu kopu mozno predstavit. Su to stovky metrov latok spracovane tymito rukami.”
Usmiala sa na mna svojimi laskavymi, hlbokymi, hnedymi ocami a zrak uprela na svoje bolave, rokmi a tvrdou pracou poznacene prsty.
Zaspominajme si na vasu mladot, pani Piljarova. To su predsa najprijemnejsie chvile v zivote cloveka. Boli ste vysoka, stihla krasavica s dlhymi ciernymi kuceravymi vlasmi a tmavohnedymi ocami, ktore ucarili nejednemu mladencovi...
“Hravala som v ochotnickom divadle s kamaratkami a kamaratmi, recitovala, spievala a najradsej som tancovala. Volny cas som travila medzi dobrymi a zaujimavymi ludmi, od ktorych sa bolo mozne vela naucit. Mojou velkou zalubou bola praca v zahrade. Velmi mam rada ludi, kvety a zvierata.”
Ale zivot, ten skutocny, vie cloveka poriadne vyobracat, preskusat. Vojnova hysteria dolahla aj na Slovensko, Horehronie. Na konci druhej svetovej vojny na rozkaz nemeckeho velenia bolo odvlecenych vela ludi do zajatia a odvezene mnozstvo materialu. Frontova linia sa zastavila na sedem tyzdnov na trase Horna Lehota – Podbrezova – pod kostolom – cez rurovnu – kopec Smrekova – Hronec. Jej manzel spolu s dalsimi chlapmi z fabriky sa pridal k partizanom.
“Tazko sa mi spuomina na to obdobie. Ostala som s tromi malymi detmi. Popri starostiach o rodinu, bolo treba varit, prat, sit pre nemeckych vojakov. Ked bolo najhorsie, utekali sme s detmi skryt sa do pivnice, ba v noci aj do hory, na Siklov.”
Dnes zije pani Piljarova v jednoizbovom byte v Podbrezovej. Sama. Odvtedy, ako po oslaveni zlatej svadby, navzdy odisiel jej milovany manzel. Ale nie je sama, stara sa o nu najmladsi syn Pavol s manzelkou Drahomirou, navstevuje ju aj syn Frantisek s manzelkou Anezkou z Banskej Bystrice. Syn Ervin s nevestou Elenou byva v Kosiciach. Na najstarsiu dceru Mariu, ktora podlahla zakernej chorobe a syna Ivana, ktory tiez predcasne umrel, matkino milujuce srdce neustale mysli a spomina. Ale su tu vnucata, pravnucata – radost a potesenie kazdej babicky...
“Mam strnast vnukov a vnuciek a strnast pravnucat. Najstarsie vnucky Maria a Monika su lekarky a najmladsi pravnuk ma dva roky. Som stastna, ked ma navstivia, len keby mi to zdravie lepsie sluzilo.”
Zdravie to je najcennejsi poklad nasho zivota. Najviac ju trapi chore srdiecko. Pani Emilia Piljarova je obkopena laskou, ktorej vo svojom zivote rozdala mnoho a este stale rozdava. Nase rozpravanie koncim citatom: “Ak je clovek od prirody stedry, jeho ruky a srdce su vzdy pripravene rozdavat, a hoci sa niekedy moze stat, ze ma ruky prazdne, srdce je vzdy plne a moze rozdavat z neho – teplo, lasku, smiech a niekedy je radostny a laskavy smiech najlepsim darom.”

Za rozhovor dakuje Ing. Irena Helcova, clenka Unie slovenskych novinarov seniorov