Pevec
podtatranskej vlasti |
(230. vyrocie narodenia
Jana Kollara)
V septembri tohto roka si pripomenieme 155. vyrocie
Slovenskeho povstania (1848 1849). Slovenske narodne hnutie v porevolucnych
rokoch prezivalo krizu. Delilo sa na Novoslovakov sturovcov a Staroslovakov, ktori
boli zdruzeni okolo Jana Kollara vo Viedni. Osnovatela myslienky vseslovanskej vzajomnosti
tam vymenovali za profesora slovenskej archeologie na univerzite. Predtym bol dlhe roky
fararom slovenskej evanjelickej cirkvi v Pesti. Nezmazatelne vstupil do dejin dvoch
narodnych literatur Slavy dcerou, v ktorej vyjadril svoju lasku k Mine, vlasti a
najma k slovanstvu. Idey slovanskej vzajomnosti siril aj v homiletickom diele
Kazne a reci a v rozprave O literarni vzajemnosti mezi kmeny a narecimi slavskymi. Velky
vyznam pre slovensku literaturu mali jeho zbierky slovenskych ludovych (i umelych) piesni
Narodnie spievanky. Aj tato bohata studna jazyka a piesni prispela k rozhodnutiu
sturovcov prijat strednu slovencinu za jednotny spisovny jazyk. Je paradoxom, ze prave Jan
Kollar, v ktorom sturovci videli iniciatora a otca narodnej myslienky, sa
v Hlasoch ostro postavil proti Sturovej slovencine. Stal sa ideologickym odporcom
Sturovho smeru slovenskeho narodneho hnutia.
Jan Kollar vcelku spravne urcil vztah ku kulturnej minulosti, odporucal osvojit si
z antickej a krestanskej kultury a z kultury romansko germanskej iba tu,
ktora je humanna. Spravne stanovisko zaujal aj v otazke preberania hodnot
z cudzich kultur: Z cudziny privezena a vypozicana kultura, pokrok a reformy,
ktore nespocivaju na dejinnom podklade nasho naroda a rychle vystupia jednym razom,
odtrhuju narod od jeho minulosti, korenia len na povrchu pritomnosti a nemozu zalozit
velkolepu, trvalu buducnost.
Jan Kollar je poprednym predstavitelom slovenskej a ceskej poezie. Nik pred nim
nezobrazil tak sugestivne svoje lubostne city ako on vo svojej Slavy dcere. Sonety skladby
sa vyznacuju senzitivnostou, vybuchom citov, rozprava v nich o svojich tuzbach,
predstavach, o milovanej Mine, o zivotnych hodnotach a istotach. Kollar pisal aj
vlastenecku a duchovnu poeziu (pre Zpevnik evanjelicky napisal vela piesni nie z pozicie
uceneho teologa, ale z pozicie veriaceho, knaza a duchovneho pastiera).
Poezia Jana Kollara nesie pecat tvorivej osobnosti, vyrazne zasiahla do formovania
dalsej generacie slovenskych basnikov, tvori vyznamne ohnivko vo vyvine slovenskej i
ceskej poezie. Inspirovala, podnecovala, mala svojich pokracovatelov i napodobnovatelov.
Jej inspirujucu silu pocitujeme dodnes posobi umeleckym prejavom, myslienkovym
nabojom, slovom o dobe a k dobe, je posolstvom aj k dnesku. Nachadzame
v nej este stale dost toho, co ma svoju pritazlivost a caro.
Jan Kollar, basnik, narodny buditel, hlasatel slovanskej vzajomnosti, zberatel a
vydavatel slovenskej ludovej poezie, sa narodil 29. jula 1793 v Mosovciach a zomrel
24. januara 1852 vo Viedni. Pochovany je v Prahe.
(Cerpane z clankov C. Krausa a K. Petrovskeho zo Slovenskej republiky z 29.
jula 1993).
A. Prepletana
V roku 1974 som s
priatelom Milanom Vojtkom prezil par vzrusujucich mesiacov vyplnenych horuckovitym
zhananim pisomnosti, fotografii a ustnych svedectiev, tykajucich sa historie mladeznickeho
hnutia v Pohorelej. Vysledkom nasho usilia bola, na prvy pohlad sice skromna, ale vdaka
Milanovmu fotografickemu kumstu a vypovednej hodnote vystavenych dokumentov a pisomnych
materialov, na domace pomery unikatna expozicia, ktora potom dlho zdobila priestory
klubovne zakladnej skoly. Vzapati na to sme zacali pracovat na Izbe revolucnych tradicii,
mladeznickej klubovni a agitacnom stredisku. Nech akokolvek groteskne dnes vyznievaju
tieto casu poplatne aktivity, faktom je, ze tu niekde sa zacal formovat moj zaujem o
miestnu krajinu. A vtedy niekedy sa aj zrodilo nase spolocne predsavzatie - v blizkej
alebo vzdialenej buducnosti vytvorit kompletnu studiu o Pohorelej.
Odvtedy preslo vela rokov a mnohe sa zmenilo. Historicke udalosti, v centre diania
ktorych sa Milan ocitol, nasu pracu spomalili, ale celkom nezastavili. Dnes uz Milan nie
je medzi zivymi. Ja som takpovediac ,,zdvihol" stafetovy kolik, aj ked s vedomim, ze
uz nic nebude take, ako byvalo. Aj napriek tomu som sa rozhodol v ramci svojich moznosti
pokracovat dalej v nasom spolocnom diele.
Snimka: Peter Bercik
Praca o pohorelskej prirode
je prvy krok. Tunajsia priroda mi za tri desiatky rokov prirastla k
srdcu
a hodiny, ktore som v nej za tej cas stravil, sotva niekto niekedy porata. Pri jej pisani
som sa snazil vyuzit vsetky mne dostupne publikacie. Velmi mi vsak pomohlo aj mnozstvo dni
prezitych v prirodnom prostredi so ziakmi a priatelmi. Turisticke vychadzky, treningy,
lyziarske vycviky, taborenia. Rozhovory s miestnymi lesnikmi a polovnikmi a posledne roky
aj praca na ziackych environmentalnych projektoch a spolupraca s mladymi pohorelskymi
vysokoskolakmi - diplomantami. Mnohe z toho, co sa v texte objavilo, obsahuje aj obecna
kronika. V nej uz dlhe roky pismom i obrazom venujem prirode vela pozornosti.
Pre lepsiu ,,citatelnost" som v texte upustil od obvyklej formy citacii.
Koniec-koncov tato praca nevznikla so zamerom tvarit sa ,,vedecky". Hlavnym cielom
jej napisania bolo co najpristupnejsim sposobom poskytnut sirokej verejnosti doteraz
nepublikovane informacie o miestnej prirode. Citatel istotne v texte rozlisi, co je
povodne a co prevzate. Aby ma, napriek tomu nikto neobvinil ani z umyselneho
,,vykradacstva" cudzich myslienok, zoznam pouzitej literarury je sucastou prace. Za
vypovednu hodnotu, spravnost a hodnovernost uvadzanych informacii rucim svojim
prirodovednym vzdelanim (pedagogicka fakulta - odbor prirodopis a sest semestrov lesnickej
fakulty), ako aj dlhorocnym posobenim v tejto oblasti.
Ak som pri pisani tejto prace sledoval aj nejaky iny ciel okrem uz spomenuteho, tak
je to ten, ze by ma potesilo, keby sa v buducnosti stala inspiraciou pre ineho,
predpokladam, ze aj odborne predsa len fundovanejsieho domaceho autora. Prvopis je vo
vlastnictve Obecneho uradu v Pohorelej a caka na svojho vydavatela.
Peter Navoy
Bozena Bobakova
BIELA DCERA
30.
Vtedy v kaviarni bola Ivana na svojho vzdelaneho,
svetackeho stryca Dominika Dujku naozaj hrda. Zdalo sa jej, ze prekonava sam seba.
Usmieval sa svojim usmevom ciganskeho barona, jeho carodejny nastroj odklinal obycajnym
ludom zazracny svet, v ktorom pocity nadobudali stonasobnu silu, radost tam kvitla
v celych kyticiach, svietila ziarivymi lampasmi sta jarny gastan, laska bola
ziaducejsia, milovanie ohnivejsie, oci rozneznene tuzbou slubovali viac, ako mohli
obsiahnut slova, ale aj zial bol prudkejsi, vacsmi bolel, bolel pomaly a dokladne,
masiroval srdce tazkou, drsnou rukou, marnost a pominutelnost lapala ludi do svojich
sieti.
Co to vlastne vznikalo pri takom obycajnom treni niekolkych srsti z konskeho
chvosta o mizerne styri drotiky, o vysusene povrazteky criev? Aky experiment? Ci hudba
nepatri k siedmim divom sveta, ked sa dokaze hrat s clovekom, ako sa jej zapaci?
Vie ho urobit smutnym i veselym, odhodlanym i vaznym. Hudba, co raz huci ako burka, duni
sta ocean bicovany vetrom, raz jemne, clivo cenga ako spln mesiaca nad zasnezenou
krajinou, bubnuju ohnive pochody, budi v srdciach odvahu, a vzapati je zas nezna,
dobrotiva, makka, hladkajuca sta ruka matky.
Ivana sedela s Petrom pri stole v oblocnom vyklenku, blazena. Hlboko a
mocne prezivala kazdu minutu tohto vecera. Co si mohla priat viac? Dnes jej Peter znovu
povedal, ze ju lubi hladkal jej ruku, hrala hudba, dva-tri vypite pohare ju robili
lahkou, bezstarostnou. Stryc Dominik vycaruval zo strun melodiu starej znamej ludovej
piesne, clivej, citnej Peter si ju za cengotu cimbala pospevoval, tulil si lice
k jej licu.
A vtedy sa Ivane, vznasajucej sa na vlne sentimentalnej melodie, zazdalo, ze sa do
jej povznesenej nalady miesa lahky smutok. Dosial sa jej videlo, akoby vzajomna lubost
bola jedinou cestou ku stastiu. Teraz by sa najradsej bola niekoho opytala, ci stastie nie
je prave ta neujasnena tuzba, to vypatie, usilie cloveka, niekedy cielavedome, inokedy zas
neurcite, to hnanie sa za vzdialenou hviezdou, ktora sa iba obcas zablysti v hlbokej
tme. Mala pocit, akoby ten kratko trvajuci stav, ktory nazyvame stastim, bol trochu bolavy
a vsetka krasa chvile, ktoru prezivame, akoby nas uz vopred zarmucovala svojou kratkou
trvacnostou.
Ved aj ta podmaniva piesen stryca Dominika, ktoru Ivana pocula vo svojom zivote
tisickrat, je vari najma preto uzasna, ze je taka smutna. Husle stryca Dominika naozaj
placu, ked sa z nich rodi tato piesen.
A ona lubila Petra tak mocne, za zvukov piesne zrodenej zo vzlykov husli, ze uz
viac ani nebolo mozne. Sedemnastrocna tuzba po opravdivom naplneni citov bola vypata do
vysokej paraboly: slepa, nerozmyslajuca, nepredvidava, nekriticka prva laska.
Verila, ze Peter by bol schopny urobit pre nu vsetko a pomyslela si: Iste ma aj on
ma tak velmi rad ako ja jeho. Ved mi to uz tolkokrat tvrdil.
Lahky smutok, ktory na nu padal ako zla predtucha, zahanala hlasnym smiechom.
Nechcela nan mysliet.
Pocas vecera hrala kapela stryca Dominika valciky, polky, obcas sa pokusila aj o
modernejsie rytmy.
Ivana striedavo tancovala a oddychovala s Petrom pri stole, usmievala sa
znamym dookola a ked zbadala pri jednom stole aj matkinych spolurobotnikov Kokiovcov,
Gazika a Lojza Bangu, priatelsky im zakyvala rukou. Pod vplyvom hudby, vypiteho vina,
Petrovej blizkosti, celej povznasajucej, uvolnenej atmosfery zabavnej miestnosti bola ani
vymenena. Navravala si, ze tymto vecerom sa zacina jej skutocny zivot. Za tmavymi oknami
akoby videla svoju stastnu a krasnu buducnost po Petrovom boku.
Srdce jej vyzvanalo.
Tancovala s vystretym chrbtom, s hlavou sebavedome vzpriamenou. Cela
ziarila. Nevinna snaha pacit sa svietila z nej, to usilie sedemnastrocnej mladosti,
prirodzene, s koketeriou, ktora niesla vsetky znaky vyumelkovanej ctiziadosti,
originality, co akurat robi zvodnym zensky hmyz, prave vyliezajuci z kukly detstva.
Podliehala tuzbe obstastnit odrazom svojho stastia kazdeho, kto sa i len nahodou
dostane do jej blizkosti.
Nastala prestavka. Peter sa vytratil s ospravedlnenim von. Zdrzal sa tam dost
dlho. Hudobnici sa vracali na svoje miesta, a Petra este nebolo. Chvilu ladili nastroje.
Lave lice stryca Dominika lezalo na hladkej jantarovej doske husiel. Nacuval ich zblizka,
ako lekar s uchom na hrudi choreho nacuva len jemu zrozumitelne selesty. Potom sa
vzpriamil, zatrilkoval kratku predohru, rezkym zatiahnutim slaka dal svojmu suboru povel.
Sprska tonov sa rozcengala po miestnosti. Tanecne pary sa zdvihli.
Ivana sedela s roztuzenymi ocami. Cakala na Petrov navrat.
Namiesto Petra vsak prisiel Lojzo Bango. Poziadal ju o tanec a ona s nim sla
s lahkym svedomim.
Netusila, ze tanec s Lojzom Bangom znamena zaciatok konca jej prudkej,
kratkej, rychlej lasky, ktoru povazovala za zakladny kamen svojho dalsieho zivota. |