FEBRUAR

o Valentin (14. februar) zeni vtacky, ktore oberaju sisky z borovice o Ak vo februari nalapane vtacky su tucne, znamena to este sneh o Ked februar muchy vytiahne, marec ich naspat zazenie o Ked je mierna zima vo februari, netes sa hospodar priaznivej jari o Ked vo februari skovranok spieva, bude aj v aprili zima o Februarova voda je pre urodu skoda o Februar biely polia sili o Mraz na Petra stolovanie (21. februar) znamena zimy pretrvanie o Snehovy unor posiluje uhor o Ked je pekne na Romana (23. februar), byva zatva pozehnana o Ak nieto na Mateja (24. februar) snehu, bude malo sena o Mnoho snehu vo februari, mnoho sena v juni o Ak februar vodu pusti, v lad mu ju zas marec zhusti o Opyta sa ta februar, ci uz mas boty o Ked februar konci vetrom zo severu, bude v tom roku zatva pozehnana veru o Vinohrad ak nezrezes vo februari, nezrezes ho ani v marci o Ak severak vo februari neduje, potom v aprili strechy rozduchuje o Ked je suchy februar, je mokry august o Ked je vo februari Mliecna cesta jasna, bude urodny rok o Ked ti vo februari za uchom komar zasmirka, pohnes sa v marci ku kachliam o

Mgr. Jozef Pupis

Perlicky

Nebude rec o drobnych skreklavych, ale peknych sliepockach, ktore znasaju minivajicka. Chcem sa podelit s citatelmi o kuriozity – perlicky, ktore ma zaujali pri listovani casopisov, knih z kniznice.

Kniznica, tvrdi sa, je zdrojom kultury, kultura, ktora urcuje nielen aki sme, ale aj kto sme. Kultura je ako vzduch, ktorym sa okyslicuje nase srdce, nasa dusa. Nezistoval som, s kolkymi citatelmi prichadzaju do styku pracovnici mestskej kniznice. Ani to, kolko knih a periodik kniznica umoznuje citatelom precitat, ale viem si predstavit, ze su to slusne ciselne cisla. Ale domnievam sa, ze za posledne roky inventar kniznice bol slabo dotovany novymi vytlackami prozy, poezie, odbornej literatury, slovnikmi... Aj to si viem predstavit, domysliet, ze pricinou su dve slova: Niet financie! Ak sa mylim, moja chyba velika.
Stare rimske prislovie hovori: Vlast je tam, kde je dobre... Dnes ho nahradza ine: Vlast je tam, kde su peniaze... A my ich nemame, ale...
Humor je asi jedna z istot, a tu mame, ktora plati v kazdom rezime. Presne vazi a presne meria.
Perlicky, vycitanky, a tak...
So skolstvom su problemy vari v celom svete. Tlac priniesla zaujimavu novinku. Vacsina britskych ucitelov sa stazuje na preplnene triedy. To vsak neplati na Papa Stour na jednom zo Shetlandskych ostrovov. Ucitelka, ktora sa tam chysta nastupit do zamestnania, bude mat iba jedinu ziacku. Cely ostrov ma totiz dvadsatstyri obyvatelov.
Zvlastnost v zakone o povinnom zaskoleni. Mne predsa len v spravicke – perlicke chyba rok nastupu.
Bansku Stiavnicu isto – iste pozna kazdy Slovak. Ak ale v nej niekto nebol, tak aspon vetrik mu posepol, ze na Slovensku mame mesto v kopcoch, v ktorom zila Sladkovicova Marina, ze...
Toto mesto ma i zvlastne, nie vsak velmi povzbudive prvenstvo. Nachadza sa tu trinast cintorinov. Z nich je desat funkcnych a do troch uz nepochovavaju. Blizsie o nich vie porozpravat historik J. Novak zo Slovenskeho banskeho muzea.
Skoda pre mna, ze pri vychadzke na Sitno s breznianskymi turistami, odskocili sme i do mesta, som o tejto kuriozitke nevedel. Domyslame si, ze do jedneho patrili banici, do druheho mestania, do tretieho vyznamne osobnosti... Buduca navsteva to rozluskne.
Stromom ludia vzdy venovali zvlastnu pozornost. Uctievali ich, velebili, dokonca sa ich bali. Uz stari Keltovia delili stromy na zle a dobre. Dobre boli lipa, topol, jasen, dub, buk a zle jelsa, osika, lieska, rakyta. Medzi stromami kralom kralov sa stal dub. Udajne bol prvym stromom, pretrval aj potopu. Tvrdi sa i to, ze v starom Grecku bol stromom pana Olympu – boha Dia.
S tymto stromom – dubinou – sa pysi i Breznianska Skalka. Rastie na jej juhozapadnej strane. Nie do objemnosti a mohutnosti, ale do staroby ano. Dubinu oblubuju i cucoriedkove trsy a lalie zlatohlave. Dubina – si zvlastnostou v takej vysokej nadmorskej vyske.
Humorne sa myslienky dane na papier zacinali, patri sa tak i skoncit, pravda, s dodatkom smutocne vaznym.
Mikulas Schneider – Trnavsky, hudobny skladatel, v knihe Usmevy a slzy ma tieto vety: “Pri jednom “gixeri” okrikol stary regenschori Matzenauer (ako ucitel posobil aj v Brezne priblizne v rokoch 1868 – 1870) este starsieho valdhornistu Straku: “Vasku, vyrazim ti trubu z huby!”
Vasek mu na to kludne odpovedal: “Nezlobe se, Frantisku, fuk byl dobry, enem spatne vylitl!”
Na zaciatku devatdesiatych rokov chudaka regenschoriho Matzenauera Otta Frantiska pri dirigovani Offenbachovej operety Zasnubenie pri lampasi v mestskom divadle ranila mrtvica. Pisal sa 22. december 1901 a mal iba patdesiatsest rokov.
Ziada sa vyslovit myslienku J. W. Goetheo (nemecky basnik), ktory o zivote povedal toto: “Zivot je pomale stracanie vsetkeho, co milujeme.”
Matzenauer miloval hudbu.

(sg)

(Stopatdesiat rokov od narodenia Jozefa Maliaka)

Pred stopatdesiatimi rokmi, 17. februara 1854 sa narodil Jozef Maliak, pedagog a historik, vyznamny kulturny a narodny pracovnik.
Pochadzal z rodiny tkacskeho majstra z Revucej. V rodisku vychodil zakladnu skolu a v rokoch 1863 – 1872 slovenske gymnazium. Po maturite studoval teologiu a klasicku filologiu vo Viedni, v Bazileji a v Zürichu. Kratko posobil ako suplent latinciny a grectiny v sukromnom ustave v Habstettene a neskor v ucitelskom ustave v Küssnachte. Jeho usilie po skonceni vysokoskolskych studii o menovanie za profesora gymnazia v Revucej sa nemohlo uskutocnit, lebo madarske urady v roku 1874 gymnazium zrusili. Preto zacal v roku 1881 ucit v Iloku a v roku 1883 presiel ako profesor do ucitelskeho ustavu v Oberschutzene. Nebolo to pre neho vyhovujuce prostredie, lebo miestne urady sa na neho pozerali ako na “panslava”. Preto sa v roku 1885 vratil do Iloku, kde mal relativny klud. V roku 1903 tam dokonca zriadil a viedol sukromnu dievcensku skolu.
Ked novovzniknuty juhoslovansky stat zalozil v roku 1919 v Iloku statne gymnazium, zacal v nom ucit latincinu a nemcinu. Poslednym pedagogickym posobiskom J. Maliaka v rokoch 1923 – 1934 bolo slovenske gymnazium v Petrovci. Po vzniku Matice slovenskej v Juhoslavii bol veducim jej historickeho odboru a archivarom.
V roku 1938 sa J. Maliak vratil na Slovensko a zasluzeny odpocinok travil v Martine. Zomrel vo veku devatdesiatjeden rokov 31. januara 1945 v Prievidzi.
Jozef Maliak posobil cely zivot ako ucitel, ale jeho profesijny zaujem bol znacne siroky: vynikol ako autor pedagogickych prac, historik, publicista i ako kulturny a hospodarsky cinitel. Rozsiahlost jeho aktivit vzbudzuje aj v sucasnosti dojem, ze islo o polyhistora. Jeho cinnost mozno vystopovat predovsetkym v rozlicnych slovenskych periodikach. Svoje prispevky zacal publikovat v Narodnych listoch, k tomu pristupili clanky v casopisoch Cirkevne listy, Slovenske pohlady, Nase Slovensko, Obzor, Slovensky penaznik a dalsie. Pedagogicke nazory rozvijal v casopisoch Dom a skola, Rodina a skola a najma v casopise Domacnost a skola, ktory Maliak zalozil v roku 1911 a vydaval do roku 1914, kedy po vzniku vojny zanikol. Pre slovensku mladez v Chorvatsku a Slovinsku vydal v roku 1902 dva zosity Recnovaniek pre dospelejsiu mladez.
Tazisko Maliakovych prac tvoria clanky z narodnych, cirkevnych a antickych dejin a z pedagogiky. Osobitny zretel venoval germanizacii skol na prelome 18. a 19. storocia a neskorsej hungarizacii v Uhorsku. Cenne studie napisal z dejin dolnozemskych Slovakov, o ich osidleni v Backe a o slovensko-juhoslovanskych vztahoch najma v oblasti Petrovca a Iloku.
Hoci vzdialeny od rodneho kraja, velku pozornost venoval Gemeru. V tomto smere je cenna rozsiahla praca Tisovec v minulosti, ktoru uverejnoval na pokracovanie v casopise Domacnost a skola v rokoch 1912 – 1914. Skolstvo v Revucej a najma problemy revuckeho gymnazia boli tiez v strede Maliakovej pozornosti. Dejinam skolstva v Brezne venoval prispevok Breznianske skolske pomery v minulosti a pritomnosti v casopise Domacnost a skola (roc. 3, c. 3 a 4) v roku 1913. Pisal aj o dejinach Jelsavy a Muranskeho zamku.
Okrem clankov z historie a pedagogiky pisal clanky aj z jazykovedy, geografie, etnografie, z literarnej historie, najma o cinnosti vyznamnych osobnosti (L. Stur, S. Ormis a dalsi) a prekladal prozu z latinciny, grectiny a srbo-chorvactiny do slovenciny.
Jozef Maliak patril k uzkej generacii slovenskych kulturnych a vedeckych pracovnikov v obdobi rakusko-uhorskej monarchie a predmnichovskeho Ceskoslovenska. Aj ked vacsinu zivota prezil mimo rodneho Slovenska, zapisal sa mnohostrannou literarnou cinnostou zasluznym sposobom na stranky jeho historie.

Jaroslav Cervinka

Den zalubenych

Den Valentina je den vysnivany,
den tych, co miluju a su milovani.
Ich srdcia laska jemne objima,
ich rec len nezne slova ponima.
Hladaju stale blizkost vzajomnu,
studuju hlbku oci tajomnu.
Zapad slnka je pre nich jedinecny,
kazdy okamih spolu vynimocny.
Hovorit o svojich citoch otvorene,
dokazu veru celkom prirodzene.
A kde ziju tito ludia?
V nas vsetkych sa predsa budia!
Pomaly sa zo vsednosti preberame,
v naruci lasky sa kazdy ocitame.

Slavka Longauerova