Bolo krasne nedelne popoludnie 15. augusta 1944, ked sa rychlostou blesku rozletela sprava, ze do obce Pohorela prisli partizani, ktori priberaju medzi seba dobrovolnikov. Vyjasnilo sa, ze su to prislusnici Jegorovovej organizatorskej skupiny a ze na nakladnom aute maju korist – sputaneho Göringovho lesmajstra z Pusteho pola – Nemca Vogela. Nebolo nam treba velkej agitacie a spolu so mnou nasadlo este dalsich devat mladencov vo veku 15 – 20 rokov a odisli sme v ustrety nasmu partizanskemu osudu. Cestou sme sa zastavili v helpianskom penzione, kde letovali clenovia Hitlerjungend. Nasi organizatori ich dorazne vyzvali na okamzity odchod, prv nez moze byt zle. Pokracovali sme smerom na Brezno a priberali sme dalsich mladych dobrovolnikov z horehronskych obci. Tak sme sa doviezli az ku Kyslej v Jasenskej doline, odkial sme pokracovali peso do hor. Tu sa po partizanskom sude dockal zasluzenej odmeny aj spomenuty Vogel.
Absolvovali sme zrychleny strelecky vycvik z pechotnych zbrani a po nociach sme na holi kladli signalne vatry pre sovietskych letcov, ktori nam na padakoch zhadzovali vyzbroj, municiu a potraviny. Po necelych dvoch tyzdnoch sme zisli z hol a zucastnili sme sa na prvej bojovej akcii – pomohli sme oslobodit Bansku Bystricu. Nasledne som sa zucastnil na bojoch v Turci, kde ma vsak bojove stastie opustilo a dostal som sa do nemeckeho zajatia. Tam som v koncentraku zazil najma otrocku pracu, mucivy hlad, ustrky a kopance i bitku. Mlady organizmus vsak vydrzal a ja som sa sice zbedaceny, ale predsa len zivy vratil koncom jari 1945 do rodnej obce. A moji spolubojovnici? Dvaja padli, dvaja sme boli zajati, piati dodnes odisli prirodzenou cestou a traja este zijeme. V sucasnosti vacej rokov pracujem ako podpredseda Zakladnej organizacie SZPB a clen plena Oblastneho vyboru SZPB v Brezne. Pomaham udrziavat stav clenskej zakladne v Pohorelej na vysokej urovni prijimanim mladsich pozostalych po priamych ucastnikoch odboja a sympatizantov s programom Slovenskeho zvazu protifasistickych bojovnikov tak, aby nas pocet neklesal pod 210 clenov. Clenom je aj moj syn a dalsi rodinni prislusnici. Napriek tomu, ze mam uz 77 rokov, nepovazujem tuto pracu za pritaz, ale za svoju ochotne prijimanu povinnost, ktora ma mladym ludom neustale pripominat, ze uz nikdy neslobodno u nas pripustit nezmyselnu a strasnu vojnu, ktora si pred 60 rokmi vybrala aj mna – vtedy 17-rocneho mladika – ako jej ucastnika.

Frantisek Tlucak, Pohorela

Drobnostky

V roku 1964 v Dobrocskom pralese vichor zlomil znamu matku jedlu. Dosahovala vek nad styristo rokov. Od jej ulozenia na zem ubehlo styridsat rokov. Pred dvadsiatimi rokmi vyschla v pralese aj najvyssia jedla. Merala patdesiatosem metrov.
Navstevnici Dobrocskeho pralesa stale maju co obdivovat. Je tam este viac stromov, ktore maju v poprsnej vyske viac ako metrovy priemer.

...

Kniznica je casopis urceny viac – menej pre pracovnikov kniznic, ale...
Do dvojcisla 6. – 7. z roku 2003 som nahliadol aj ja. Vycital som, ze profesor Stefan Pasiar, rodak z Hnuste (1913 – 1986), ucitel, osvetovy a knihovedny pracovnik v case SNP sa ocitol ako vojak i v Brezne. Uz vtedy pisal clanky do Hlasu Gemera. Snad don poslal aj i zazitky z Brezna.
V spominanom dvojcisle casopisu sa k Breznu viaze aj meno Zela Inovecka. Ide o prozaicku, publicistku, ktora ako jedna z prvych Sloveniek pre zeny napisala knihy: Dobra rada nad zlato; Vesela skola varenia. Isteze viacere gazdinky – kucharky i z nasho okolia tieto knihy vlastnia.
Stefan Petrus, ciernobalocky farar, naratal v 19. storoci na Ciernom Hrone jedenast salasov. V nich v roku 1893 – 1896 bolo takmer dvetisic oviec.
V Brezne, opat som kdesi vycital, bolo salasnictvo na ziadanej urovni. Nielen syr, zincica, ale aj ostiepky a parenice boli zname kvalitou.
Holne strane (letnu pastvu) vyuzivali salase: zelenopasecky, priehybsky, ciernovrssky, vrchodlinsky. Odhad oviec nad dve tisicky.
Okrem toho boli i samosalasnici, ktori spolu vlastnili do styristo kusov oviec.

...

Tam pri soske svatej Anny/kovaci su hodinami./Maliar v zltych poltopankach/chodieva sa divat na nich./Hodiny biju, biju kovaci./Podkova na lasku uz nestaci...
Tieto a dalsie verse o rodnom kraji, o Bystrej napisal Marian Kovacik (1940 – 2004), nadany, talentovany basnik, o ktorom M. Kovac povedal, ze Marian bol schopny pri vyfajceni jednej cigarety napisat verse hodne do tlace...
Je pravdou, ze M. Kovacik mal rodisko nadovsetko rad. Venoval mu viacero basni, ktore su vsunute do jeho zbierok: Modre obdobie, Vodoznak, Suradnice...
Rozlucme sa versami: Cez biele hory/hory biele/nesiem si svoju tanistru./A co aj stokrat prejdem cele,/musim sa vratit na Bystru...
O Martinovi Razusovi sa toho uz vela napisalo, precitalo a vzdy sa k jeho osobe, k jeho charakteru, ktory mozno porovnat so Stefanikom, Moyzesom, Kuzmanym, sturovcami, nieco najde.
Casopis Tvorba 2004 z pera evanjelickeho knaza J. B. Hrobona priniesol myslienku, ze... M. Razus prirovnal svoj osobny rast k divej jablonke, o ktoru sa nikto nestara, nik ju neprestepuje, poctivo sa sama prebija tvrdym zivotom, ale ma to aj vyhodu: Nic sa na nu nasilu umelo neprilepi, a tak ostava sama sebou, nefalsovana, autenticka...

Razus takym aj bol.

(li)