Vzacne obrazky:   Ocitnut sa kvoli zivobytiu za velkou mlakou na zaciatku minuleho storocia sa pritrafilo viacerym Breznanom. Novy zivot v Amerike hladali jednotlivci aj cele rodiny. Medzi inymi aj tento muz. Nepoznate jeho pribeh?

Ziaci k vyrociu

Zakladna skola Telgart, Klub regionalnej vychovy okresu Brezno pri prilezitosti 60. vyrocia Slovenskeho narodneho povstania, ktore patri medzi najvyznamnejsie historicke udalosti slovenskeho naroda, vyhlasili literarnu a vytvarnu sutaz pre ziakov 1. – 9. rocnika zakladnych skol v okrese Brezno. Odborna porota vyhodnotila najlepsie prace, niektore z nich uverejnujeme:

Navraty do minulosti

Mam velmi rad historiu. Zatial si este netrufam na ziadne siahodlhe, historicke romany. Castejsie siaham po kronikach, archivnych dokumentoch, monografiach obci. Najradsej zo vsetkych zdrojov mam rozpravania o tom, ako to bolo kedysi. Dlhe zimne vecery, ale i letne posedenia pri taborovom ohni su idealne pre navraty po stopach nasej minulosti. Ako to vlastne bolo, ked sa koncilo leto a zacinala sa jesen v roku 1944?
Pozerajuc do mohutnej vatry davam zelenu svojej fantazii. Predstavujem si mladych partizanov kracajucich strmou ubocou Kralovej hole. Vidim ich ako pod mohutnymi tienmi smrekov prijimaju rozkazy od svojich velitelov. Rozkaz znie – vpred, za slobodu, za lepsi pokojnejsi zivot! Za zivot, v ktorom je clovek clovekom. Slobodny, syty rovnopravny. Predstavujem si, ze medzi partizanmi je i moj stary otec. Teraz ho jasne vidim, aj ked som ho nikdy nepoznal. Dvadsatjedenrocny mladenec, odhodlany na boj. Na boj za svoju mladost, rodinu, za svoju vlast.
Zrazu neviem, ci to letna vatra posiela prudy ohna k oblohe, alebo zacal boj. Horehronski chlapci bojuju v partizanskych oddieloch Jegorova, Bielika, Kalinu ci Secanskeho. Udalosti nadobudaju rychly spad. Nemecki fasisti zosilnuju tlak smerom na Poprad a Cervenu Skalu. Uz zuria boje v Telgarte. Za pomoc partizanom sa zmieta dedina v plamenoch. Ale ludia aj partizani pokracuju v boji. Siky sa formuju v horach, v dedinach im zeny tajne pecu chlieb. Kracaju vpred za jasnym cielom, ktory sa vola mier.
Pan ucitel Navoy napisal: “Polstorocie je prilis dlha doba na to, aby nezredli rady ocitych svedkov. Polstorocie je ale prilis kratka doba, aby sa na vsetko zabudlo. Sviatocny kalendar ma svoje uradne stanovene Dni vitazstiev a Konce vojny, ale co znamenal koniec a vitazstvo v zivote prosteho cloveka, vtrhnuteho bez vlastneho pricinenia priamo doprostred viru vojnoveho besnenia? Aj dnes ak chces, citis dym spalenisk, pocujes plac ranenych a biednych, starcov, zien a deti.”
Sediac pri vatre myslim na nich a tesim sa, ze je mier. Myslim aj na to, ze my deti vela o Slovenskom narodnom povstani nevieme. A nielen o nom. Chudobne vedomosti o historii nasho naroda nie su nicim nezvycajnym. Nikdy nie je neskoro zacat citat. Je vsak hodina dvanasta pre moznost pytat sa tych, co vtedy v styridsiatom stvrtom sedeli pri partizanskych ohnoch a mysleli na zajtrajsi boj. Moj stary otec bol v nom raneny. Prezil ale zranenie ho poznacili na jeho dalsi, nedlhy zivot.
Zo zamyslenia ma vracia do pritomnosti partizanska piesen: Ticha noc, tmava noc, krasna je, na horach partizan bojuje, mesiacik ten celu noc nejde spat, s partizanom musi straz drzat...
Zelam si, aby sme stale mohli sediet pri ohnikoch ci vatrach v pokoji, slobode a mieri. Zelam si aj to, aby sme spoznavali historiu svojho naroda. Citanim literatury, rozhovormi so starymi rodicmi i prostrednictvom pesniciek. Tych, co spievaju o minulosti pre krajsiu buducnost.

Jan Cupka, 7. rocnik, Zakladna skola Pohorela

Syn ceskeho naroda pomahal na Slovensku

pri vychove studujucej mladeze

Jaroslav Kudela, profesor breznianskeho gymnazia, dostojnik povstaleckej armady padol v boji 27. oktobra 1944. Rodak z Moravy (26. marca 1906) po studiu na univerzite v Brne (1925 - 1929) prisiel na Slovensko v roku 1931. Ucil v mestianskej skole v Podbrezovej. Po navrate z vojenskej sluzby posobil v rokoch 1934 - 1938 v mestianskych skolach v Podbrezovej, v Sali a v Brezne. Ako kvalifikovany stredoskolsky profesor v breznianskom gymnaziu ucil od roku 1939 az do roku 1944. Jeho manzelka Maria bola tiez ucitelkou mestianskej skoly v Brezne.
Ucitelske povolanie bolo pre tohto skromneho cloveka, humanistu vsetkym. Prikladne sa staral o prirodovedecke zbierky. Svojim ziakom bol nielen dobrym ucitelom, ale aj radcom. Breznania ho poznali ako svedomiteho skolskeho pracovnika, kolegovia zo zboru videli v nom nielen priatela, ale aj radcu a skuseneho ucitela.
Po vyhlaseni SNP sa hlasil ako dobrovolnik na velitelstve v Brezne. V hodnosti porucika sa stal velitelom jednotky na Horehroni. Velitelstvo stabu povstaleckej armady ho prevelilo do prveho pesieho prapora s krycim nazvom Orech, ktory vznikol v Harmanci. Zaradili ho do tretej roty a stal sa velitelom druhej caty. Na rozkaz velitelstva prvej ceskoslovenskej armady budovali obranne postavenie - zakopy v priestore Cremosne. Od 4. oktobra 1944 tam prebiehali tuhe boje prislusnikov povstaleckej armady proti okupantom. Dvadsiateho siedmeho oktobra 1944, v den, ked okupanti zacali obsadzovat Bansku Bystricu, pri nepriatelskej presile porucik Jaroslav Kudela padol zasiahnuty davkou z gulometu. Docasne ho pochovali pri Cremosnom, neskor telesne pozostatky previezli na banskobystricky cintorin. Na nahrobnom pomniku je vyryty text: ,,Z troch lasok velkych: rodina, vlast a skola si volil najvacsiu - a za tu v boji padol." In memoriam bol povyseny do hodnosti nadporucika a udelili mu Ceskoslovensky vojnovy kriz.
Na budove terajsej Hotelovej akademie v Brezne je pamatna tabula s textom: ,,V tejto budove v rokoch 1939 - 1944 posobil profesor gymnazia Jaroslav Kudela, narodeny 1906, zomrel 1944. Padol pri Cremosnom pocas SNP ako dostojnik cs. armady."

Jan Zemko

O Bravacanoch generacie 1930

Ked sme prichadzali na svet

O Bravacove, malebnej dedinke v kotline dolin Hlboka a Hucova, aj o ich sucastiach, ktore nikdy nemali uradne tabule s nazvom, ale napriek tomu mali svoje mena – Podholie a Srnkovo – Horehronie uz viac raz rozpravalo. A nemienime sa opakovat, lebo v nasom seriali chceme hovorit o ludoch iba jedinej generacie, ktora prezila niekolko rezimov a bola dost pocetna.
Ked sme prichadzali na svet prva Ceskoslovenska republika, zvykne sa jej hovorit medzivojnova, bola v polcase a svetom, teda aj nou prave lomcovala “velka hospodarska kriza”. Zacala sa “ciernym piatkom” v januari 1929 na newyorskej burze, ked tam vsetko krachlo. Nasi otcovia boli bez roboty a matere bez penazi. Napriek vsetkemu sme vsak prisli na ten trpky svet, aj ked chleba nebolo. Nacim vsetkych spomenut.
Ako nasi Handelci hovorili u Srnkov, teda v Srnkove, kde hora vonia priam pod oknami, sa narodil Ladislav Luptak. Volalo sa k nim do Petrov, a tak pre nas bol Laco Peter. U Podholskych, cize v Podholi sa narodili viaceri: Jozef Poliak u Blbnajov, ale my sme ho volali Vocho. Kto ho tak nazval nevedno, ale bolo to tak. U Gelov sa narodil Albin Kochan. Albin mal chybu reci, zajakaval sa a aj svoje meno vyslovoval obcas tazko, a tak vznikol Harbin. Nehneval sa na to ani vtedy, ked sme uz boli velki, ako sme si s hrdostou hovorili. Nedaleko, u Mrazikov sa narodil Kamil Kosik, ktory sa s rodicmi ako stvrtak odstahoval do Gasparova.
Vo vlastnom Bravacove sa nas narodilo najviac. Od zapadu na vychod to bolo takto: Na vtedajsom konci dediny prisiel na svet Julo Luptak, ostatny potomok pocetnej rodiny u Lavrov. Bol dost maly, skoro drobny, a tak to bol nas Julko Lavro. Jeho blizkym susedom sa stal Jano Libic, u Luckov. Aj on bol najmladsi v rodine, ale nie maly, skor naopak, a tak sme ho volali Jano Buba. Blizsie k stredu dediny u Kaciciarov sa narodil Dezo Nemcok a pre nas bol vzdy Dezo Kaciciar. Rodina bola dost pocetna a on kdesi uprostred. O par domov dalej u Kanov prisiel na svet ako posledny v rade Jozo Kan. Nas Jozko Kanik. U susedov, volalo sa k nim do Skladanych (po handelsky do Skladanich), bol druhym potomkom rodiny Fero Svantner. Nepamatam sa uz ako prisiel k svojmu chlapcenskemu menu, ale volali sme ho Fero Osika. O jeden dom dalej, tiez ako druhe dieta v rodine sa po prvy raz nadychal a rozplakal Dezo Kolega. Volalo sa k nim do Bodidkov, nuz, pre nas bol Dezo Bodidka.
Na druhej ulici, ktorou sa chodilo na Vyhonisko, sa na hornom konci narodil Laco Srnka. Bol prvorodenym a my sme ho volali Laco Seja. Ani neviem, ako k tomu menu prisiel. Na tej istej ulici u Kozkov sa narodil Jozo Poliak. Pre generaciu nasich otcov a materi tato rodina bola trocha vynimocna, lebo mali iba dve deti. Jozo Chronko, tak sme ho volali, bol mladsi od sestry.
V strede dediny, kde na nachadzali dve krcmy aj dva obchody, sme nemali nikoho, ale o par krokov dalej, pri potoku u Felirov sa narodil Jozo Belko. V detstve prekonal obrnu (vtedy sa tomu hovorilo anglicka choroba), ktora ho poznacila na cely zivot. Mozno preto nemal specialne meno. O cosi vyssie na vrsku blizko skoly, u Montov sa narodil Jozo Citterberg, nas Jozo Montko. Takmer v strede dediny v bocnej ulicke so styrmi domami u Miskov prisiel na svet ako tretie dieta v poradi Ervin Pobis, nas Ero Misko. V Doline, vtedy na juznom konci dediny smerom k Benusu sa narodil Palo Libic. Otca volali Siman Pucik, nuz a my jeho Palo Pucik.
Napokon prisiel rad na mna: aj ja som sa stal prvorodenym, oci som po prvy raz otvoril v Podholi u Hastrliakov a dali mi meno Ervin, po otcovi Pauliak. Hoci som sa narodil ako Podholcan, po prestahovani do Bravacova som vyrastol u Murarov. Tak sa k nam volalo po dedovi z matkinej strany. Volal sa Pacesa, bol vsak murarom aj tesarom, aj veducim dingu (faktorom) lesnych robotnikov v jednej osobe, a tak sa k nemu volalo do Murarov. Vrstovnici mi dali meno Ero Murarik. Neskor, ked sme uz boli ziacikovia ludovej skoly a citali sme rusku rozpravku o Iljovi Muromcovi, zrazu som sa stal nie Ilja, ale Ilia Muromec, napokon Ero Ilia. A s tym som aj vyrastol.
Prirodzene, nasa generacia mala aj dievcence. Bolo ich menej, boli pekne, vyborne kamaratky a vyrastali sme v spolocnych pestvach. V Srnkove sme mali jedinu, Mariu Citterbergovu. Volalo sa k nim do Krcikov, nuz bola Marka Krcicka. Aj v podholi sme mali iba jednu vrstovnicku a to Elenu Poliakovu, medzi nami Elena Kodula, lebo k nim sa volalo do Kodov. Vo vlastnom Bravacove s nami dychali ten podhorsky a vtedy nepochybne zdravy vzduch viacere. Celkom ich bolo osem: u Retiazkov (alebo u Kakalov) sa narodila Anna Bubeliniova, nasa Hanka Retiazka, jej susedka u Riavkov bola Irena Libicova, pre nas Irenka Riavkula, pri potocku u Sumikov sa narodila Anna Poliakova, nasa Hanka Sumicka, v Doline u Kotov bola Irena Pobisova, nasa Irena Kotkula a u Kolajciakov Anna Libicova, pre nas Hanka Kolajka. Mali sme aj dve Citterbergove: Hanku Mezulu a u Konopov Hanku Konopku. Napokon u Handarkov sa na rodila Anna Dunajska, nasa Hanka Nadakula a u Matostiakov Anna Srnkova, pre nas Hanka Matostiacka alebo Palicka.
Nuz, tolko nas bolo, a tak sme zacali zit. A ako sme zili, prave o tom chceme rozpravat.

Ero Ilia