S historiou nasho mesta, jeho spolocenskym, kulturnym aj hospodarskym rozvojom je spojeny osud mnohych vyznamnych osobnosti, ktore sa v Brezne narodili, studovali, tvorili, alebo tu nasli miesto posledneho odpocinku. Mnohi z nich prekrocili hranice nasho chotara, vyrazne zasiahli do kulturnohistorickeho, spolocenskopolitickeho a hospodarskeho diania v ramci Slovenska a stali sa sucastou jeho hospodarskych, kulturnych ci cirkevnych dejin. Pricinili sa o to, ze sa Brezno dostalo do povedomia sirokej verejnosti. Sucastou pripravovanej monografie Brezna budu aj spomienky niektorych takychto osobnosti, jednym z nich je aj senior evanjelickej cirkvi – ThDr. Jan Dubiny.

ThDr. Jan Dubiny: Mesto podava ruku mne a ja mestu

Aj ked v poslednych rokoch sa pomerne malo vraciam do mojho rodneho breznianskeho hniezda, predsa len aj kratke, prilezitostne pobudnutie v rodisku vyvolava tie najkrasnejsie spomienky na vsetko to, co som v tomto meste vo svojich mladych rokoch prezival. Zial, najcastejsie ideme na cintorin. A prave pohlad na mesto od rodinnych hrobov na starom cintorine je pre mna osobnou skuskou, na co som uz zabudol a co je este stale zive v srdci, ale aj v pamati.
Pribudlo domov pod Chamarovou, Kulbovou, ale aj na Kiepke, zmizli stare gazdovske domy i dvory, niektore ulice dostali nielen nove pomenovania, ale aj novy tvar. Na nepoznanie zmenilo sa namestie, nasa Ulicka, ale aj Ulica, ako sme ich my za mladi nazyvali. Mesto prezilo vojnove roky, veze kostolov ostali tiez nedotknute. Vzdy som mal v ucte obidva kostoly. Predsa len ten nas evanjelicky je uzko spojeny s mojim zivotom. Tu som bol pokrsteny, konfirmovany, sobaseny, ordinovany za evanjelickeho knaza. Odtialto sme na cintorin vyprevadili nejedneho blizkeho z nasej rozvetvenej rodiny. Preto na mojom duchovnom raste ci formovani mal podiel nielen chram, ale aj nasa fara. Jej “konvent sala” bola miestom, kde sme sa pripravovali nielen na konfirmaciu, ale kde sme sa aj pravidelne stretavali v spolkoch evanjelickej mladeze. Je pravdou, ze nas vtedy vyklady zBiblie, ktore pravidelne robili “pani kaplani”, az tak velmi nepritahovali. Viacej sme ocakavali verse, poeziu, nacvicovanie skecov, divadelnych scenok a ineho kulturneho programu. Len neskorsie sme si uvedomili, ze aj vyklady panov kaplanov, v breznianskom zbore, najma pre dievcata velmi atraktivnych, mali svoje vazne duchovne poslanie.
Velku pracu v zbore urobil farar Matej Tasler, ktoreho hry a scenky sme stvarnili aj na javisku v mestskej sale. Sam som hral “dumbiera”, ved je blizkym nielen Mytnanom, ale aj nam, Breznanom. V duchu tejto kulturno-cirkevnej tradicie prichadzali k nam aj zdruzenci zo zvolenskeho cirkevneho zboru. Raz predviedli hru s biblickym nametom Absolon. Bola to nielen dramaticka vymena, ale aj vymena mladych srdc a citov. Evanjelicke stefanske zabavy, na ktore pozyvali aj breznianskych katolikov, mali uz vtedy svoju spolocensku uroven. Na tychto zabavach hravali aj znami muzikanti z Halan: Bartosovci, Havranovci, Mucovci. Patrili medzi nas, lebo bez nich sme si nase mesto nedokazali ani predstavit. Nie je mozne zabudnut na spolocenske stretavanie, niekedy aj verejne vystupovanie katolickej a evanjelickej mladeze v meste. Velmi sa o to pricinil aj katolicky spravca farnosti Dr. Uhrin. Nestratil so mnou kontakty ani pocas mojich teologickych studii v Bratislave. Jeho teologickou disciplinou bolo cirkevne kanonicke pravo, ktore aj mna vzdy zaujimalo.
Aj po rokoch spominam, ze sme mali akysi nas brezniansky odstup k studentom v polnohospodarskej skole v Banisku. Volali sme ich “baniskari”. Radi pokukali aj za nasimi dievcatami. A to bol dovod aj na ziarlivost, ale aj na akesi odcudzenie. Napriek tomu, niektori z nich az velmi dobre medzi nas zapadli. Rovnako srdecne boli aj vztahy so zidovskou mladezou. Aj ich sme zhrnali do nasich “kurzivok”, ktore sme uverejnovali vo vtedy sa rodiacom tyzdenniku Horehronie. Mittelmanovci, Hajosovci, Bergerovci, Deutschovci boli znami nielen svojimi obchodmi, lahodkami, ale aj vzajomnou uctou voci nam. Vtedy ich zasiahla arizatorska vlna a neskorsie, aj vsestranna potupa, okrem nich z rasovej pomsty postavena klietka hanby na namesti. Velmi sme citili s nimi. Rozprchli sme sa, ale po rokoch predsa sme sa aj stretli.
Skor, ako som odcestoval do Jeruzalema, napisal som Otovi Mittelmanovi, ze pridem a za miesto stretnutia som mu navrhol znamy jeruzalemsky mur narekov. Plny neistoty som sa tam prechadzal. Nedaleko mna ostala pohromade moja cestovna skupina. Pocul som, ze sa na mna niekto dopytoval. Zdaleka som zakrical Oto a on hned este hlasnejsie Jano a za par minut sme sa s dojatim objali. Po velmi srdecnom pobudnuti v jeho byte navstivili sme pamatnik holokaustu, kde jeho pani je odbornou pracovnickou. Podnes pocujem vyzvu “Od holokaustu kznovuzrodeniu”. Moje dojmy z tohto stretnutia som opisal v knihe Dotyky slova (str. 192 ) v clanku Dam im pomnik. Breznianska mladez vzdy mala zmysel pre socialnu spravodlivost, pokrok a mier.
Ako studenti zarabali sme si pri stavbe kasarni, v povstaleckych dnoch 1944 stavali sme letisko na Krticnej. Vniektorych rodinach sa skryvali a preobliekali povstalecki vojaci. Nikdy nezabudnem na krasnu slnecnu nedelu, ked sme sedeli v kostole a prave vtedy americke lietadla bombardovali Dubovu. Boli sme mladi, a preto sme tomuto bombardovaniu celkom nerozumeli. Akymsi rozhranim v skolskej historii mesta boli prvi maturanti na breznianskom gymnaziu. So zvlastnym pocitom divam sa na nase maturitne tablo, na spoluziakov zivych, ale zial uz aj nezivych. Napriek tomu, ze nase prve jubilejne maturitne stretnutie bolo az silno poznacene politickymi a ideologickymi rozdielmi, predsa po rokoch sme zmudreli. Breznianski rodaci, Horehronci, ale aj Doluhronci nasli spravny smer stretavania. Vzdy sme pokladali za velke uznanie, ked nas aj po rokoch na mestskom urade prijimal primator mesta.
Do rodiska som rad prichadzal aj v hrdosti seniora Zvolenskeho senioratu. Poznam velmi dobre mentalitu breznianskych evanjelikov. Ved v rokoch mojej mladosti po kostole radi isli do “Biresov”, kde pri vinku kritizovali kazen farara alebo kaplana. V poslednych rokoch mojho seniorovania som si neraz polozil otazku, ci je mozne aby senior, rodak, nemal miesto v rodnom zbore? Kedze mam mnoho priatelov v zahranici, pri ich navsteve v mojom zbore rad som im svoje rodisko ukazal. Aj takto mesto podalo ruku zahraniciu, co neprestalo. V suvise s nasim mestskym erbom radi nas volaju Hugani. Proti tomuto pomenovaniu alebo osloveniu vzdy som razne protestoval. Tak, co ste mi namietali. My sme “pani Hugani”. Tomuto ma naucil moj nebohy profesor praktickej teologie. “Pani”, napriek tomu, ze sme vysli zo skromnych breznianskych domov a dvorov, ze sme nosili zaplaty na nohaviciach, ze na “borku” kupovali v konzume, alebo nam kupovali obleky , sme pani Hugani. Ostanme nimi aj nadalej. Pani, nie v tuzbe po zbohatnuti, ale v tuzbe udrzat si pansku, duchovnu, mestsku, spolocensku, vlastenecku, ale aj narodnu uroven. Aj takto podavam ruku mestu aj rodakom.