| O Bravacanoch generacie 1930
16. Padak v mladine
V ostatny tyzden januara 1945 Nemci rychlo odchadzali, po
nociach nicili, co im prislo pod ruky, najma mosty a tridsiateho prveho popoludni po
hradskej od Bacucha a Polomky prisli Rumuni. Na lyziach sme cez Kopce bezali do Benusa,
aby sme ich videli. Boli dost ustati, postupovali peso. Este v ten den prisli az do Brezna
a to uz nielen dolu Hronom, ale aj od Tisovca a od Balogu Rusi. Mysleli sme si, ze u nas
je po vojne, ale nestalo sa. Front sa zastavil priam ponize Brezna a potom este za
Podbrezovou. Sedem tyzdnov boli u nas Rumuni a obcas aj Rusi. Cintorin v Benusi sa plnil
hrobmi padlych vojakov, najviac rumunskych.
Pomoc frontu spocivala najma v oprave hradskej a mostov, vo vozeni municie do
Vagnara a na Pohanske a napokon aj vo vynasani minometov a min do Jarabej cez horske sedlo
Jasenok. Nasej generacie sa tieto roboty dotkli iba malo. Vo februari zacali vojaci v
zalohe rukovat do ceskoslovenskej armady. Odchadzali do Popradu cez Vernar, peso alebo na
vozoch. Ina doprava neexistovala.
Ked sa 9. maja 1945 druha svetova vojna v Europe skoncila (oslavovanie 8. maja je
pre byvale Ceskoslovensko absurdne a historicky nezmyselne), uz sme neboli skolakmi a bolo
sa treba obzerat po nejakej robote. Zivot u nas sa pomaly zacal rozbiehat uz od aprila,
ked sa front vzdialil daleko na zapad. Vela sme toho nenarobili, prevazne nebolo kde a to
ani pre zivitelov rodin.
Do ucenia v tom roku z nas nenastupil nikto. Zivit nas mali predovsetkym lesy,
takisto ako nasich otcov a dedov. Vari kazdy druhy z nas chcel byt horarom, a tak sme v
lesoch robili, kde sa dalo a co sa dalo. Vypalovali sme rubaniska, zalesnovali, vyzinali,
preriedovali mladinu a rubali “plevelny” porast, kopali chodniky, ktore sa
volali kopance. Spolu s nami pracovali aj nase vrstovnicky a aj starsie dievcata.
Srncianky a Podholcianky nastupili do lesnej skolky v Drahsiari.
V nasledujucom prvom povojnovom roku sa pre nasu generaciu vela nezmenilo. Vacsina
z nas ostala pracovat v lesoch, az na niektore vynimky: Ero Misko nastupil za ucna do
fabriky v Piesku, dostal vychadzkovu uniformu, ktoru sme mu zavideli, Jozo Montko sa zacal
ucit za obchodnika v Brezne, Laco Seja, Jano Buba a Julko Lavro odisli do banickej ucnovky
v Ostrave vdaka jednemu ceskemu inzinierovi, ktory sa zucastnil na SNP a po ustupe do hor
sa skryval u rodicov Laca Seju, banikmi sa vsak nestali a po niekolkych mesiacoch sa
vratili domov. Niekolko nasich dievcat odislo na sezonne prace na majere kdesi na zapadnom
Slovensku.
Zaciatkom maja 1946 sme zalesnovali na Jasenku, blizko mladeho husteho porastu.
Sneh iba nedavno nacisto zmizol a v uzlabinach husteho mladeho lesa, kam slnecne luce
tazko prenikli, sa este kde – tu drzal. Jozko Vocho si do husniaka musel ludsky
odskocit a tam ho cakalo prekvapenie. Ked mi to tajne povedal, ani sa mi verit nechcelo.
Po sichte sme umyselne zaostali a Jozko Vocho ma zaviedol do mladiny, ktorou sme sa ledva
predierali. Iba niekolko metrov od okraja lezali zvysky padaka a dost velky, neporuseny
balik, v ktorom sme objavili do kociek sformovanu, akoby velke kusy mydla, vybusninu.
Zhodli sme sa, ze je to ekrazit. Ci to bolo naozaj tak, doposial neviem, ale vybusnina to
bola. V baliku sa nachadzali aj roznecovace a zapalna snura. Vsetko neporusene a funkcne,
schopne vybuchu.
Padak v mladine lezal celkom isto od jesene 1944 alebo od zimy 1944 – 1945 a
zhodilo ho sovietske lietadlo pre partizanov na diverznu cinnost. Partizani bud zasielku
neobjavili alebo, a to je pravdepodobnejsie, letci ju zhodili na nespravnom mieste. Na
Jasenku sa partizani trvale nezdrziavali.
Nalez padaka ostal nasim tajomstvom naveky. Ani najlepsim priatelom sme nepovedali,
odkial mame vybusninu. Obsah padaka sme postupne znasali do dediny a Jozko Vocho
ekrazitove kocky doma ukryval. Dom jeho rodicov bol na okraji Podholia od pola a lesa, co
bolo vyhodne. Nase vybuchy, napriklad pri prilezitosti svadieb, byvali najmohutnejsie. Raz
sme skoro sposobili neprijemnost. Na Silvestra 1947 sme spolu s dievcencami mladsej
generacie oslavovali u Puckov. Kratko pred polnocou sme sa my dvaja s Jozkom Vochom
vytratili von a na zamrznutom potoku, ktory tiekol poza dom, sme odpalili jednu kocku
ekrazitu. Vybuch bol velmi silny, ale nastastie potok tecie v hlbokom zareze a tlakova
vlna sa sirila nim. Napriek tomu sa v okoli zatriasli okna a zhasli petrolejove lampy.
Domaca pani sa na nas velmi nahnevala, co nas mrzelo.
Ako mladym lesnym robotnikom nam obcas pripadla aj uloha robit honcov na
polovackach. Na jednej polovacke, tusim, ze to bolo pred Vianocami 1946, sme sa aj
nasmiali. Polovacka sa konala v Cucoriedkovej, co je najvyssie polozena cast doliny Zubra.
Je tam aj najvyssie polozeny pramen potoka. Veducim polesia bol horar Kraner. Na polovacke
boli vsetci horari lesnej spravy Benus a zopar dalsich panov, medzi nimi aj farar z
Benusa. Doslo k akejsi chybe a crieda diviakov usla mimo rozostavenych strelcov. Horar
Kraner sa hneval a potichu nam nadaval. Jeho podriadeny nam vynadal asi takto: “Kdeze
do boha, take kriminalne hlasiky museli vsetko odplasit.” Casto s nami pracoval, mali
sme ho radi a tomu vyroku sme sa zasmiali. Neskor nam povedal, ze ten neuspech musel na
niekoho zhodit. Nemali sme mu to za zle. Zivot isiel dalej.
Ero Ilia
Z
ETNOGRAFICKEHO ZAPISNIKA
Slovenske prislovia a porekadla
o Pracovita ruka je najlepsia loteria o Kto
sa sam honosi, v hlave vela nenosi o Kto nikdy nezacal, nikdy
neskonci o Pycha peklom dycha o Blchy krmi
a slona necha dochnut o Ved by skakal, keby mu mal kto nohy
dvihat o Kone dobre, ale pohonic zly o Tazko
toho vodit, kto sam nechce chodit o Praca odkladana nebyva dokonana o Privela
vasne vzdy otupuje mysel o Stare chramy maju dobre zvony o Radsej
sa vratit, ako zabludit o Chudobna fara, kde sam farar zvoni o Hnoja
a penazi nikdy nie je dost o Kto nevie prehravat, nevie ani
vyhrat o Kazdy pes je vo svojom dvore smely o Jednou
ranou dub nespadne o
Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis |
|
Rozpravajuca biblioteka
(k 150. vyrociu narodenia Antona Augustina Banika)
Anton Augustin Banik patri medzi najvyznamnejsie osobnosti
nasho regionu. Bol nevsednym typom cloveka s mnohorozmernou duchovnou a ludskou aktivitou,
ktorej pramene vyvieraju z najvnutornejsej podstaty vlastneho narodneho bytia a jeho
krestanskych kulturnych tradicii. Jeho tvorive vyboje smerovali od techniky k jazykovede,
historii, literature, od ludovej piesne k vlastnej skladatelskej tvorbe a hudobnej vede.
Rodna Valaska a Horehronie zanechali hlboke stopy vo vnimavom chlapcovi, ktory uz v
rannom veku prejavil zaujem o ludovu piesen a svoje zapisy melodii i textov piesni z
Valaskej odovzdal hudobnemu skladatelovi Belovi Bartokovi uz ako 15-rocny. Po skonceni
zakladnej skoly studoval v Banskej Stiavnici a vo Vacove v klasickom gymnaziu. Povodne
chcel studovat teologiu, ale potom sa rozhodol pre techniku a v roku 1917 sa zapisal na
Polytechniku do Budapesti. Po zaniku monarchie od jari 1919 pokracoval v studiach na
technike v Brne, kde ako aktivista v spolkoch Krivan a Tatran zacal studovat historiu a
jazykovedu. Zlozite a tazke polozenie slovenskeho naroda ho prinutilo preorientovat sa z
techniky na poznavanie a osvetlovanie slovenskych dejin a s nimi suvisiacich narodnych
problemov. Jazykovedne a kulturnohistoricke zaujmy priviedli Antona Banika v roku 1923 na
Filozoficku fakultu univerzity Komenskeho do Bratislavy, kde najma zasluhou Jozefa
Skultetyho pokracoval v studiu historie, jazykovedy a filozofie. Tieto studia viackrat
prerusil a ukoncil ich az v roku 1934. Medzitym pracoval v archive a kniznici Krajskeho
uradu v Bratislave, bol kulturnym a hudobnym referentom v denniku Slovak, kde sa zblizil s
Milom Urbanom. Od roku 1932 bol tajomnikom literarno – vedneho odboru, bibliotekarom
a archivarom Spolku sv. Vojtecha v Trnave, od roku 1934 aj kustodom Osvaldovho muzea.
Popri mnohych povinnostiach sa sustavne venoval vedeckemu vyskumu v oblasti slovenskych
dejin, jazyka a literatury. V roku 1938 opusta Trnavu a zakotvil v Matici slovenskej v
Martine. Tu posobil ako bibliotekar maticnej kniznice, bol clenom a funkcionarom jej
jazykovedneho, literarneho a historickeho odboru, neskor sa stal spravcom Slovenskej
narodnej kniznice, kde ma velku zasluhu na ziskavani, ochrane a spracuvani, ako aj
spristupneni kniznych a rukopisnych fondov. Po zruseni spolkovej zakladne matice
slovenskej v roku 1954 sa stal veducim jej literarneho archivu, kde aj ako vedecky
pracovnik posobil az do penzie v roku 1971. Na dochodku sa venoval usporiadaniu svojho
archivu a bohatej kniznice, ktore daroval matici slovenskej.
V oblasti vedeckeho badania sa A. Banik zaujimal o siroky okruh problemov zo
slovenskych dejin, kultury a jazyka slovenskeho naroda. Uz v roku 1923 vydal monografiu
Slovenska rec a jej zovnutorny i vnutorny vyvoj, neskor sa podielal na vypracovani
Pravidiel slovenskeho pravopisu a trvalu hodnotu maju jeho prace o Maginovi a jeho
narodnej obrane Apologia, ako aj studiu o poprednych osobnostiach slovenskych dejin –
Gorazd, Fandly, Bernolak, Holly, Palkovic, Moyzes a ini. Ale aj kritizoval, a to nielen
“neduhy” v nasich dejinach, ale aj rozorvanost slovenskej inteligencie, jej
konfesionalnu nevrazivost, sebectvo a ine negativa, ktore vedu k dejinnym tragediam.
“Vsetky tieto neduhy, rozduchavane najma v rozhodujucich prelomovych
historickych chvilach az do bezohladne vypocitavych osobnych zaujmov priviedli Slovakov v
nasim veku uz dvakrat k hrozivemu rozhraniu ich kolektivnej existencie... Tolko je pritom
iste, ze hlavnu vinu na tomto velmi zalostnom celkovom upadku slovenskej pospolitosti v
jej sucasnom stave ma predovsetkym verejne ucinkujuca slovenska inteligencia, a to tym, ze
oproti inym zlozkam socialnej struktury prilis casto a zanovito podcenovala kulturno
– organizacnu funkciu slovenskeho narodneho spolocenstva ako celku, ze prilis casto a
nepotrebne napomahala rozdrobujuce sily v narode, ako sa uplatnovali najma v
konfesionalizme, v cechoslovakizme a v politicizme, cize vo vynucovanej nadvlade politikov
vo verejnom zivote...”
Hoci si Banik uvedomoval pocetnu mladost slovenskeho naroda a dobre poznal jeho
negativa, nikdy neprestal verit v zdrave narodne sily. Doraz kladol na ideu krestanskej
ucenlivosti. V zivotnom programe Antona Banika mali osobitne miesto kniha a hudba. Anton
Banik ma mimoriadne zasluhy v oblasti knihovnictva a archivnictva, kde sa vyznamne
zasluzil o prinavratenie kniznych, rukopisnych a obrazovych fondov odvezenych po zatvoreni
matice slovenskej do Nitry a Budapesti, ale aj o doplnanie, spracovanie a spristupnovanie
zbierok matice slovenskej. Sucasne bol vasnivym zberatelom knih a dokumentov – tu ho
mozno zaradit medzi nasich najvacsich bibliofilov 20. storocia.
Uspokojenie v tazkych chvilach nachadzal v zajati tonov vaznej hudby. Najradsej mal
Beethovena, Liszta a Bartoka. Jeho hudobne citenie vyustovalo vo vlastnej skladatelskej
tvorbe.
O kazdej z bohateho okruhu cinnosti a aktivit Antona Banika by sa dalo pisat zvlast
a viac, ako to aj urobili nasi renomovani vedci na vedeckom seminari v roku 1995 v
Martine. Skutocnostou ostava, ze A. Banik sa vypracoval na jedneho z poprednych znalcov
nasich narodnych dejin a duchovnych snah od velkomoravskeho obdobia az po novovek. A
pravom mu patria privlastky “posledny slovensky polyhistor”, co
“rozpravajuca biblioteka”.
A my sme pravom hrdi na to, ze tento velky a skromny clovek ma svoje korene tu, na
nasom Horehroni.
Anton Augustin Banik sa narodil 26. februara 1900 vo Valaskej a zomrel 29. decembra
1978 v Martine.
(Pramen: Biograficke studie 23, Zost. A. Matovcik, Martin,
MS 1996)
A. Prepletana |
|
