Pravda v rovine casu

V sobotu 16. aprila v Sliaci odhalili pamatnu tabulu d. p. Antonovi Salatovi, zavrazdenemu pocas SNP 17. septembra 1944 na moste nad riekou Hron v Sliaci.
Pietny akt za neboheho sa konal v rimskokatolickom kostole, spojeny bol s odhalenim pamatnej tabule na budove farskeho uradu. Bohosluzbu viedol diecezny biskup mons. Rudolf Balaz, ktory v prihovore objasnil udalost a poukazal na bezprecedentnu hrubost, s akou sa tento akt pomsty uskutocnil. Osobitne vyzdvihol osobnost zavrazdeneho - spravcu farnosti, profesora na zvolenskom gymnaziu, poslanca parlamentu CSR a neskor aj poslanca prvej Slovenskej republiky, vzorneho knaza a narodovca.
Pri tejto vrazednej akcii zabili dvanast ludi, medzi ktorymi bol aj 46-rocny poslanec Frantisek Slamen z Brezna. Podla dostupnych informacii bol v skupine zavrazdenych aj Ing. Jan Klinovsky, clen povstaleckej SNR - partizan a velitel eskorty, ktora prepravovala z Narodnej banky v Bratislave zlato a peniaze na povstalecke uzemie.

Frantisek Zsolnai

Zomrel Michal Chudik

V tychto dnoch sme sa dozvedeli smutnu spravu, v Prahe zomrel nas rodak, spisovatel, byvaly poslanec SNR, poverenik polnohospodarstva a predseda SNR (1963 – 1968) Michal Chudik. Vo veku nedozitych devatdesiatjeden rokov (narodil sa 29. septembra 1914 v Polomke - Hamre) nas opustil clovek, velka osobnost Horehronia. Bol to clovek, ktory dostojne, aj v najvyssich statnych funkciach, reprezentoval Slovensko a nas region, pomahal zveladovat, budovat tento kraj, vzdy sa vracal do rodneho kraja k ludom, z ktorych vysiel.
Obdobie svojho dochodkoveho veku venoval spisovatelskemu umeniu, napisal a knizne vydal viac diel, v ktorych opisuje zivot ludi na Horehroni. Zname su Hamornicky chlieb, Zerave dedicstvo, Nezbednici, Polomy, Maria, Hora znovu dycha, Silvestrovska fujavica a dalsie.
Posledne sme sa s nim stretli v Polomke - Hamre v lete roku 2003. Vtedy este v druznej besede s obcanmi Hamru a starostami Polomky a Zavadky nad Hronom. Rozpraval o svojich zivotnych cestach a o ludoch, ktori sa stali hrdinami aj jeho literarnych prac. Obdivovali sme jeho cistu pamat, krasnu slovencinu, ktorou sa nam prihovaral, hovoril o ludoch z Hamru, Polomky, Zavadky, Pohorelskej Mase, o ich pribehoch z prace menovite. Aj ked jeho vek sa blizil k devatdesiatke, nebolo poznat nijaky pesimizmus, skor naopak. Mal som mimoriadny zazitok z tohto stretnutia. On sam mi po tomto stretnuti napisal:
“Osada chyrnej Polomky, moj rodny Hamor svojou spickovou zeleznou produkciou patril vo svojej dobe do kategorie pokroku ludstva. No svojou zivotnou urovnou spolocne aj s okolitymi rolnicko-drevorubacskymi obcami - zial medzi chudobu sveta ... Mozno Vas vazeny priatel prekvapim konstatovanim, ze pre mna aj tak horehronsky Hamor bol a zostava najmilovanejsim kutikom nasho Slovenska. V mojom stareckom povedomi niet vzacnejsieho znovuzrodenia krasy onoho preskromneho chudobneho zivota v osade medzi chyrnou Polomkou a susednou Zavadkou.”
Vo februari roku 2004 ho postihla vazna choroba, prekonal infarkt a cely rok zapasil s dosledkami tejto zdravotnej prihody. Zdalo sa, ze uspesne. Tuzil sa este pozriet do Bratislavy i na Horehron. No sprava z nedele 24. aprila 2005 nas presvedcila o opaku. Navzdy od nas odisiel tento vzacny clovek. Ti, ktori ste ho poznali, alebo ste mali moznost zoznamit sa s jeho literarnym dielom, venujte mu spolu s nami pietnu spomienku. Zachovajme trvalu spomienku a uctu jemu i jeho celozivotnej praci. Celej jeho rodine, zijucej na Slovensku i v Prahe, vyjadrujeme hlboku a uprimnu sustrast nad stratou tohto ich vzacneho manzela, otca, stareho otca.

Frantisek Durcenka, Katka Malcekova

Myslienky M. R. Stefanika

V nedelu 4. maja 1919 po pade lietadla v Ivanke nedaleko Bratislavy tragicky zahynul M. R. Stefanik. Pripomenme si vyrocie smrti tohto velikana slovenskeho naroda jeho myslienkami:

o Roky a roky ziju dakedy ludia vedla seba a su si cudzimi o Historia a zdrava logika ukazuju, ze co je zhnite, nema trvania o Kto kraca energicky a vedomy si ciela, ovlada svoj osud takmer uplne o Aka tragedia a aka komedia je ten zivot o Miluj, ale zachovaj si svoju silu, volnost, individualitu o Dovera je isty druh odmeny. Kto zaobchadza so vsetkymi ludmi rovnako, uraza tych, ktori su lepsi o Nepoctivy clovek nemoze vykonat velky cin o Pre ludi pevneho predsavzatia a vytrvalosti niet nemoznosti! o Aky som, taky som, zostanem vzdy svoj – verny kultu pravdy, krasy, energie o Ja s udivenim norim sa do vesmiru a snazim sa urcit v nom suradnice mojej duse o Ak chceme nejaku vec priviest k zdaru, musime sami byt presvedceni o jej uplnej spravnosti o Politicka alebo nabozenska perzekucia nie je iba necnost, je nezmysel! o

(Z knihy M. R. Stefanik v myslienkach a obrazoch)

(uryvok z romanu Ladislava Tazkeho Evanjelium catara Matusa)

Neublizujte tomu mestu, to mesto je posvatne
Zastali sme na malom namesti maleho mesta. Zoskakujem z auta pred maleho somara zapriahnuteho do maleho vozika. Somar! Chnapnut po mne nemusel! Odtrhol mi naplecnik. Gombicku... Dobre, ze aspon tu vyplul. Gombicka ma dva meciky, somar, a tie su tvrdsie ako tvoje zuby. Huuuu! Uauau, iaiaia!
Vtiahol som do mesta Krupiny a privitali ma najkrajsie fanfary. Huuuu! Uauau! Trubte, rycte vsetky krupinske somare. Mate hlas anjelsky.
“Multumesc! La revedere, Vasile! Multumesc!”
“La revedere... Ma... tus...!”
Nedivaj sa na mna, somar! Ty zviera posvatne. Ty kon Kristov... Nie! Na tebe domov nepojdem, co si nohy po kolena zoderiem. U nas by si mysleli, ze sa z vojny blazon vracia. Co sa bojis tohto maleho auticka? Je len trochu vacsie ako tvoj vozik. Co povies, somar... keby ma auticko...
“Hej! Prosim vas! Kam idete?”
“Do Zvolena!”
Oj, ale mi je nahlo! Somar, zatrub na odchod! Treba mi postupit na sever, priblizit sa k pevnosti Cierny Hron.
“A dovolili sme vam?”
“Prosim vas... ani doteraz sa ma nepytali, a vozili ma. Prosim vas... ine nemozem, len poprosit.”
“Vraciate sa zo zajatia?”
“Ano.”
“To je ine. Sedte!”

Na Troch duboch niet duba
“Zvolen! Vystupovat!”
Robia si psinu z vojaka, radi by sa ho uz zbavili.
“Kam idete, prosim vas, dalej?”
“Chceli ste ist do Zvolena.”
“Chcel.”
“Tak vystupte! My ideme dalej.”
“Nepovedali by ste mi kam?”
“Ste velmi zvedavy, kamarat. Vystupte, my ideme do Bystrice.”
“Tak potom nemusim vystupit. Aj ja idem do Bystrice.”
“Nuz... povedali ste...”
“Do Zvolena. Ale viem... ze ma radi zveziete aj do Bystrice.”
“Ghgh! Keby ste neboli vojak a nevracali sa zo zajatia...”
Aky je Zvolen? Nestihnem sa nan ani len pozriet. Uz sme na Troch duboch. Kto tie tri duby vytal? Nevidim ani jeden.

Zivy som a v Bystrici
“Ale tu naozaj dolu, lebo my...”
“Tazky som vam? Ci sa neslusne spravam?”
“Povedali ste, ze idete do Bystrice. Tu mate namestie, nech sa paci. Zbohom!”
Otvorili sa zadne dvere a cakaju, kedy vystupim na slavne namestie.
“Vam sa, kamarat, ani tu nechce zist? Chceli ste predsa do Bystrice, ci nie?”
“Ja len tak, ak idete...”
Rozmyslaju. Keby vedeli, kam ja idem...
“My ideme na Brezno.”
“Tak len podte. Aj ja idem tym smerom.”
“Nechaj ho, ked sme ho doviezli sem, odvezieme ho az pod tie vrby, tam si moze v Hrone nohy umyt a putovat dalej... este dalej... a este...”
Je to smiesne, ale ja naozaj pojdem este dalej.

Zjavili sa ako cajky
Zazrel som ich v Hornej ulici. Sli za sebou v dlhom rade. Biele oplecka, cierne gerslickave prusliaciky, kytle z modrotlace, krizom cez chrbat previazane plachticky. Su to ony, Ciernohronky, nase zeny. No, catar, otvor knihu svojej pamati a poznavaj. Keby nesli po betonovom chodniku po Hronej ulici v Bystrici, ale horou po machnatom chodniku z Kycery, sli by z hrabacky. Bose nohy nepristanu do mesta, betonovy chodnik je tvrdy na bose nohy. Kolko z nich som uz poznal? Istoiste tetku z Latok a este Malu, taku belanku, co sa pre nu mladenci na dvore sekerami rubali. A este jednu... Vsetky som poznal. Ciernohronky su moje cajky, oznamuju mi, ze hniezdo, v ktorom som sa narodil, z ktoreho som vyletel do vojny a do sveta, je blizko.
Tie biele oplecka neprali na Dunaji.

Mercedes
General sa velmi ponahlal, bol zbabely, ked zradil Mercedes a nechal ju lezat ranenu v priekope. Ktosi ju uz zabil, vyzul, zobral jej sperky, odzoby, ale srdce, sice mrtve, prestrelene srdce, predsa len nechal. Auticko mi dalo posledny stuchanec, zastalo, odbocilo z cesty na luku, celkom k Hronu, k nej, k mrtvej Mercedes. Ti dvaja vyskocili, jeden sa mi zlostne vysmieva.
“Dufam, ze uz s nami dalej nepojdete. My sa totiz o chvilu vraciame do Krupiny. Ak by ste sa predsa len vratili, tak ste...”
“To nie, pani! Somar nie som... prepacte! Dakujem vam, ale ja naozaj idem dalej. Sadnem si len na chvilku, lebo sa mi z toho vasho nakladiaka hlava kruti.”
“Este sa nam vysmievajte! Neodviezol vas ten nakladiak?!”
Viem, ze by som sa nemal vysmievat, ja sa im ani nevysmievam, mne sa naozaj hlava kruti. Od vone lesov, od ostreho horskeho vzduchu, ci od radosti? V tychto horach som doma.
Sikovni chlapi. Za dvadsat minut vybrali mercedeske srdce. Cestu si treba odrobit. Pomaham im ho nakladat.
Naozej sikovni chlapi. Fajcia modre tatry. Dakujem.

(Pokracovanie)