Konecne! Nemozem tomu uverit, ze mam pokoj od tej bosorky. Juj, keby tak vedela, ako som ju nazval, ta by vybuchla ako odpalena naloz. To sa jej pacilo, ked som okolo nej stale: Ano, milacik, pravdaze draha, samozrejme, poklad. Dost! Mam toho uz plne zuby, a preto som odisiel z domu. Vykracujem si po meste s rukami vo vreckach a z plnych pluc vdychujem nadherny pocit slobody. Dvadsat rokov mi pije krv, nuz nie div, ze som chudokrvny. To je zle aj povedat, kolko som pri nej vydrzal. Ktovie, aky je svetovy rekord, ved za to by som si urcite zasluzil medailu. Uz v den svadby sme sa pochytili, ked som si ju bral. Chcel som byt aj ja na svadobnej fotografii, ale fotografista povedal, ze sa traja do zaberu nezmestime a ona tam chcela mat silou -mocou aj svoju mamicku. A to bolo prvy aj poslednykrat, co som sa ozval.
Pochopil som, ze ked som raz povedal ano, uz nikdy viac nebudem moct povedat nie. Kde som len podel oci, ked som si ju brat! No mala sice o nejakych styridsat kilogramov menej a neustale sa rozsiruje ako Europska unia. Teraz je lahsie ju preskocit, ako obist. Prilis skoro som zistil, ze som sa upisal samotnemu diablovi. A odvtedy som mal vojnu ako remen, rodiel iba v tom, ze na vojne vravia: Ano, pane a ja som nesmel inak, iba: Ano, milacik... Dnes tie poulicne lampy svietia akosi veselsie. Boze, kolko krasnych stvoreni je na svete! Jedna krajsia ako druha, ked som chodieval s nou, nesmel som sa ani otocit, co vravim, ani pozriet na zensku suknu. Tie nadherne tvaricky na zjedenie, hned by som sa zahryzol. Ta moja chodievala sice do salona krasy, ale vzdy prisla, ako keby mali inventuru. Jej pokrcenu tvar uz nedaju do poriadku ani asfalteri s trojtonovym cestnym valcom. Uz ju pocujem: Aladar toto, Aladar hento. Mozes si kricat, kolko chces! Az mi je do smiechu, ako sa bude tvarit, ked najde moj rozluckovy list. Ale uz budem neoblomny, ziadne slzy ma nezlozia, ziadna bitka. Ako tot nedavno, tak ma tresla papucou po hlave, ze som videl Saturn, Uran, Neptun a Pluto v konjunkcii, aku bolo mozne vidiet naposledy pred tromi milionmi rokov. Povedal som dost a na tom trvam! Nech si teraz zuri aj s jej podarenou mamickou, tiez jedna, ktora doviedla do hrobu svoju polovicku. Bola pre mna bohynou, no prilis rychlo som vytriezvel a stal som sa ateistom, a uveril som v peklo. Manzelske. Ale teraz sa zacala nova era mojho zivota. Som opat chlap. Tvrdy, neoblomny, ziadna babovka, zacinam opat zit... Chcem, aby to vsetci poculiii... huraaa... Aj zvony zvonia na moju pocest! Ha, ha, ha...
“No, co sa rehlis, ty stary somar? Nepocujes, ze zvoni budik? Vstavaj, uz je sest a treba ist do obchodu. Kup chlieb, mlieko, kavu a noviny. Kym sa natocim priprav ranajky a po praci rovno domov, jasne? Musis stihnut nieco dobre navarit, vies, ze pride mamicka. Ja som objednana na pedikuru a potom zajdem ku krajcirke. Necakaj ma pred osmou. Ohol sa a nie, ze na gauci zachrapes, vies, ze to mamicka neznasa.”
“Ano, draha...”

Emilia Molcaniova

AFORIZMY

Ked clovek krici, mysli si, ze ma pravdu o Aspon dvakrat si odrez, pokial to niekto nepremera o Deti tu boli pred nami a mozno tu budu aj po nas o Co zobral do ruk, to dostalo nohy o Mal zlate rucky. Siroke lakte a dlhe prsty o Pekna zena potrebuje vela penazi. Skareda este viac, lebo chcel byt pekna o Nemusite dat detom vsetko. Staci, ak im date lasku o Kyticou mozete vyjadrit lasku, uctu, vdaku i spomienku... o Zena je tvor, ktory dokaze minut akekolvek mnozstvo penazi o Muz, ktory sa neskoro ozeni, si nepredlzuje mladost, ale detstvo o Laska je pohladavka, ktoru sme si vsetci dlzni o Zeny su strasne! Strasne ich potrebujeme o Marhule kvitnu prve, ale ceresne dozrievaju skor o Radsej vlatnit kamilku ako omamnu laliu o Komu nezehna Boh, s tym je amen

(mp)

Malo znamy manzel slavnej spisovatelky

(150 rokov od narodenia J. Nemca)

V historii ceskeho a slovenskeho naroda nepresiel jediny rok bez spomienok na vyznamnu spisovatelku Bozenu Nemcovu. Dna 6. februara t. r. uplynulo 185 rokov od jej narodenia a 9. februara t. r. vydali v Ceskej republike postovu znamku k 150 vyrociu prveho vydania Babicky. O maloktorom spisovatelovi vzniklo tolko monografii, studii a clamjov ako o Bozene Nemcovej.
V jej tieni ostal manzel Jozef Nemec, ktory mal velky podiel na narodnom uvedomeni manzelky. Tento malo znamy muz sa narodil pred 150 rokmi a je nam blizky aj tym, ze posobil vo vtedajsom Uhrosku.
Narodil sa 10. jula 1805 ako syn klobucnika Vaclava Nemca v Novom Bydzove, okres Hradec Kralove. Ludovu skolu vychodil v rodisku a od roku 1817 studoval na gymnaziu v Hradci Kralove a v Prahe. Tam ho ucil Jozef Jungmann, literarny historik a basnik, patriarcha novodobeho ceskeho pisomnictva, ktory v mladom chlapcovi prebudil vrelu lasku k cestine a narodu.
Pocas studia na Filozofickej fakulte v Prahe v skolskom roku 1823/1824 po studentskych vytrznostiach odviedli Nemca k vojsku. Jeho narodne uvedomenie sa prejavilo tym, ze prisahu na vyslovnu ziadost skladal cesky. Vojensku sluzbu vykonaval v pevnosti Josefov. Ako kadeta ho v roku 1827 prevelili do Talianska a Nemca tam povysili na sikovatela. V roku 1831 bol prelozeny do Prahy, kde obnovil kontakty s byvalymi spoluziakmi a ziskal antipatie k vojenskej sluzbe, ktoru v roku 1832 opustil, hoci ocakaval skore povysenie na dostojnika.
Dna 28. jula 1832 prijali Nemca ako praktikanta na kameralnej sprave v Prahe a v roku 1835 po skuske sa stal danovym revizorom v Tepliciach. Pri zriadovani novej financnej straze bol do nej zaradeny ako samostatny respicient v Cervenom Kostelci v okrese Nachod. V Ratiboriciach sa zoznamil s rodicmi Betty Panklovej, buducej slavnej spisovatelky, ktora sa pod vplyvom matky 13. septembra 1837 zosobasila v Malej Skalici s J. Nemcom. Nemec mal vtedy uz 31 a manzelka 17 rokov.
Jozef Nemec bol vzdelany cesky vlastenec, perfektne ovladajuci cestinu, nemcinu, latincinu, talianciku, neskor aj madarcinu a slovencinu. Mal velky podiel na narodnom uvedomeni manzelky, ktora vyrastala v narodnostne zmiesanej rodine a jej skolske vzdelanie bolo chatrne; velky vplyv na jej vychovu mala babicka.
Nemec bol za svoje vlastenectvo casto prekladany – od sobasa do roku 1842 sa manzelia takmer kazdy rok stahovali (Cerveny Kostolec, Josefov, Litomysl, Polna, Praha) a v tomto obdobi a im narodili styri deti. V rokoch 1842 – 1845 byvali v Prahe, kde Bozena Nemcova vplyvom manzela prisla do styku s vlasteneckou spolocnostou, manzelia sa stykami takmer so vsetkymi predstavitelmi ceskej kultury a Nemcova zacala literarne uspesne posobit. Manzelia prilnuli horlivo k narodnemu hnutiu, co posobilo Nemcovi vela neprijemnosti v urade. Neskor zili pod neustalym policajnym dozorom. V roku 1845 bol Nemec znovu prelozeny do Domazlic a v roku 1847 do Vserub. Nemcova sa zacala venovat zberatelskej cinnosti a intenzivne pokracovala v literarnej tvorbe. Na revolucii v roku 1848 sa manzelia aktivne zucastnili. Nemec, uz ako komisar financnej straze, podstatne prispel k prebudeniu vedomia narodneho ducha a vlastenectva na Sumave. Preto ho prelozili do Nymburku a ked ani tam neprestal posobit medzi obyvatelstvom, v roku 1849 do Liberca s prevazne nemeckym obyvatelstvom.
Ked v roku 1850 i v Uhorsku zriadovali financu straz, bol Nemec prelozeny do Miskoviec a neskor do Balasskych Darmot. Rodina sa rozdelila: Nemec odisiel do Uhorska a manzelka s detmi do Prahy, kde sa venovala literature a doslovne zivorila z nepatrnych honorarov. Za pat rokov vykonala za manzelom styri niekolkotyzdnove cesty na Slovensko, ktore vyuzila na zber narodopisneho materialu a na liecenie.
Nemec prisiel do konfliktu aj v Uhorsku. Pretoze sa stretaval so slovenskymi vlastnecami, vykricali ho madarski nacionalisti za panslava. V dosledku opakovanych osocovani bol v roku 1853 rakuskymi uradmi suspendovany a bolo s nim zavedene disciplinarne vysetrovanie pre jeho politicku cinnost este v rokoch 1849 – 1853. Predlozili mu 140 otazok, casto malichernych a smiesnych: udajne v Domazliciach ustanovil spolok Svornost, cital cesku tlac, jeho deti neovladali nemcinu, pri uradnom rokovani uzival takmer vylucne cestinu, bol pritomny na volbach do ceskeho snemu v Klenci a pod. Nemec pisal objasnenie a ospravedlnenie. Ministerstvo ho po vysetrovani v rokoch 1853 – 1855 degradovalo a vykazalo mu rocne vysluzne 350 zlatych.
V tomto obdobi odcestoval Nemec s Josefom Dankom, sladkom z Chlumca n. C. do Liptovskeho Mikulasa za Michalom Milanom Hodzom, jednym z predstavitelov sturovcov. Obidvaja boli zatknuti madarskymi zandarmi ako ruski vyzvedaci a strnast dni drzani vo vazbe. Po vysvetleni tohto incidentu zil Nemec s rodinou v Prahe. Jeho ucast na pohrebe Karla Havlicka si policajne organy vylozili ako demonstraciu a odsudili ho na osemdnove vazenie.
Po Nemcovom odvolani proti degradacii bolo mu sice povolene uchadzat sa o miesto so sluznym 700 zlatych, ale len v niektorej neslovanskej casti Rakuska. Nemec suhlasil so zaradenim na hlavnom colnom uarde vo Villachu v Korutansku, kde bol v roku1856 aj prideleny, no so sluznym len 400 zlatych. Takto oklamany opustil v roku 1857 Villach a vratil sa k rodine do Prahy. Pretoze mal malu penziu, mal rozlicne zamestnania a casto bol bez prace.
Josef Nemec, ako cesky vlastenec, kracal v zivote po stopach manzelky a rozvijal literarnu aktivitu. Uz pred rokom 1848 prispieval do rozlicnych ceskych novin, najma casopisu Kvety. Pocas pobytu v Uhorsku a Korutansku bol stalym dopisovatelom Prazskych novin. Uz ako dochodca, po zalozeny Narodnych listov, pracoval v nich ako administrator. Rodine, neustale “spiclovana” policajnymi uradnikmi a donasacmi, trpela nedostatkom financii a manzelka chorobami, ktorym vo veku 42 rokov v roku 1862 podlahla. Po jej strate si Nemec dalej privyrabal ako prilezitostny ucadnik.
V zavere zivota zil J. Nemec u svojho syna Karla v Tabore, ktory tam bol ucitelom na vyssej polnohospodarskej skole. V Tabore Josef Nemec 17. septembra 1879 zomrel a bol tam aj pochovany. Na jeho hrobe postavili pomnik od taborskeho sochara J. V. Duska, ktory slavnostne odhalili 25. juna 1933.

Jaroslav Cervinka