Vecer s Tvorbou...
Vecer je novembrovy.
Hlasatel z radia nas upozornuje, ze do rana klesne teplota vzduchu k
sedmicke pod nulou, ale...
V izbietke obratenej na juh, a prave jej juzna stena je iba zo
skla, je celkom fajn. Vyhrialo ju slnko. V takejto pohode listujem,
citam casopis Tvorba. Su v nej clanky z literatury, z kultury a
duchovneho zivota. Spominany casopis zalozil Emil Boleslav Lukac. Skrome
pripominam, ze pobudol aj v Brezne (od 15. januara do 24. jula 1925).
Pracoval v evanjelickej fare ako docasny spravca farnosti pocas choroby
farara Juliusa Vitalisa.
V ten vecer, v izbietke na juh obratenej, z ktorej pravidelne
vidavam panoramu Lucok, Chamarovej, Suchej..., oslovili ma z autorov
najma basnik Milan Kraus a Bozena Tesarova s basnami Hostina a Premeny.
Su i dalsi, ale tito dvaja su mi z hladiska regionalneho najblizsi.
Milan Kraus – rodak z Tisovca, z mestecka, v ktorom vyrastla nie
jedna literarna osobnost, na ktore svoje tone nosieva Hradova z jednej
strany a z druhej zas Cremosna odraza slnecnovapenate luce do dvorov a
strechy tohto mestecka.
M. Kraus ma v Tvorbe zivotnofilozoficke postrehy (basne v proze) s
nazvom Zablesky. Pri ich citani sa musi clovek zamysliet nad hlbkou,
pravdivostou jeho myslienok. Na ukazku tieto riadky: „Stolicky zo slov.
Gauc zo slubov. Stol z umyslou. Skrine z predtuchy. Koberec zo zvyku.
Luster z predstav. A izba je zariadena. Na pozorovanie, nie na byvanie.“
Dalsia znama osobnost – Bozena Tesarova. Pozeram na meno s radostou
a uctou, s dobrym pocitom, ze literarne pero neodlozila do stoloveho
suplika. Vlastne ide o kolegynu, ucitelku. Ked sme sa prvykrat stretli
na Chalupkovom Brezne, ucila v Zakladnej skole v Pohronskej Polhore. Mam
pred ocami jej zapalenie pre poeziu, ale ani proza jej nebola cudzia.
Vzdy predstupila pred porotu pripravena, co potvrdili i jej umiestnenia
v spominanej sutazi. V 24. rocniku (1991) sa jej meno objavilo na prvom
mieste vo vlastnej literarnej tvorbe – proze, ale uz zo Zakladnej skoly
vo Zvolene.
Roky presli, presli, aby v roku 2005, prostrednictvom Tvorby, sme
sa s B. Tesarovou opat stretli pri dvoch jej basnach. Z „Premien“
(Premeny) nasledovne verse: Preco sa branis premenam? / Chvile bolave i
vzacne / unasa vietor ktovie kam. / A pridu ine pohladenia, udery. / Kto
klesne pod nimi, / kto obstoji? / Ak vprostred prudu budes skalou, /
nimi ta nebo posilni.../
Uz viac rokov opatrujem i dve jej prednaskove prace o M.
Rufusovi a A. Sladkovicovi. Vzdy, ked sa v mojich papierikoch prehrnam,
vzdy sa pri uvedenych pracach pristavim, zamyslim. I teraz posielam
tichy pozdrav do Zvolena.
S. Giertl
List priatelovi
Spisovatel a novinar,
jedna z osobnosti mladsej generacie sturovcov Mikulas Stefan Feriencik v
Brezne posobil v rokoch 1850 – 1853 a 1857 – 1861. V Brezne sa aj ozenil
a po odchode 26. maja 1861 pise priatelovi G. K Zechenterovi
Laskomerskemu: „Gustik moj drahy!
Vonahdy som Ti pisal z
nalozenia p. redaktora, aby ste co najviac do Martina sli. Veru, veru,
treba sa Vam opasat, lebo Madari vsetko hybaju, aby Vam pokazili. No da
Boh, ze dobry duch a genius intrigy zradcov zahanbi a kongres taky
vysledok donesie, za ktory sa ani pred svetom, ani pred sebou hanbit
nebudeme musiet. Na kazdy pad hladte, aby Vas co najviac tam islo. Pri
tej prilezitosti Jano Cipur (Jan Cipka) nech tu bryndzu do Bystrice do
Kasanickych dopravi, kde si ju redaktor vezme, ktory neomylne do Martina
pojde. - Za ten cas sam budem gazdovat a cakam odpoved Vasu do Zahrebu a
Nesovitice, aby ju uverejnit mohol, lebo uz strach mam, ci budem vstave
sam cislo zaplnovat, ked este ten stary Jozo, dosial direktor expedicie,
odide, aby sa viac nevratil, a ja clovek nenavyknuty take veci sam
viest. Vcera hovoril Vas vyslanec na sneme. Ale narodnost ani len
nespomenul. Take su to tie prisahy, to mozete p. Zacharovi pod nos
pomrvit, aby sa mu kychlo. Kongres martinsky strasny strach v Madarstve
zrobil, boja sa ho ako ohna. Cely svet je zvedavy, co bude mat za
vysledok. Ja pevnu vieru mam, ze ked vie viac, iste program zo 6. cisla
Vedomosti (Pestbudinske vedomosti) sa prevedie, lebo macayovsky program
v madarskom tabore robili. Opaste sa teda a chodte cim najviac, aby krik
a lomoz bol, a Aufshen sam spominas. Viedenaci tiez pridu, menovite
Lichard. Skoda, ze ja tu musim kracat a noviny redigovat. S Vilom
Paulinym sa tam zides, Gustik! Welcher Gerruss! Marka by ste mali dako
docitovat, aby tam nechybal, lebo bude potrebny. Najnovsie sa tu hovori,
ze vo Viedni je uz operat hotovy snem madarsky rozpustit a provizorium
podla narodnosti zaviest. Ci je pravda, neviem, ale sa o tom hovori, a
toho nasledok by azda ten bol, ze by par rokov Slovaci boli ohraniceni.
Nam by to neskodilo, boli by sme svoji, ale pes veri Nemcovi tak ako
Madarovi. Cert ako diabol, hovori sa u nas. - Ved uvidime, uz len bude,
co bude. Pocul si o rebelii v Chorvatsku? Ba ved Vam to O. u. W.
vyexplikoval. Su to figliari, ti Madari, akym sposobom hladia tych
Chorvatov prestrasit, ale to horuca krv, tych tak priam neprekabatia.
Keby sa to len u nas uz trocha inak hybalo. Lez madaroni uz nasich po
jednom lapaju. Palarika velzupan liptovsky M. Sz. k sebe volal, vari tri
hodiny s nim rozpraval a ho nahovaral, ako by zemianstvo sa pre Slovac
ziskat dalo. Ver! ved ta on obriadi. Cesi uz o nas trochu inac pocinaju
zmyslat, dosial, prisambohu, na zaplutia boli. S..., su to vzajomni
pani, vedia ti, co je duch slovensky. Hrozni egoisti, to maju z tej
nemciny, ale sa hadam precistia, lebo inac je nic s nimi. Uz neviem, co
by som Ti mal pisat. Tento listok oddaj cim skor svokrovi a pozdrav tych
Vagnarcov vsetkych. Vas zase bozkavam od cibika az po Gustika, ani Milku
nevynechajuc. Rodinku Cipura, Sama so zenou, Kozla so zenou,
Kuzmanyovcov, Ondrusovcov a vobec vsetkych, ktorych sa tyka, aby na
bryndzu nezabudali, a Markusovi, ze som tu srnu nie pre seba chcel –
bozkaj ho aj s Jozom na Balogu a maj sa dobre, co najlepsie na ziadost
Tvojho Fera.“
Z Listov Mikulasa St. Ferencika Gustavovi K. Zechenterovi (in:
Memorandum v sl. lit., Bratislava, SVKL 1961, str. 327-28) vybrala
A. Prepletana
Sila sugescie
Zdravie mi je nadovsetko,
preto absolvujem kazdy rok preventivnu prehliadku aj v pripade, ze mi
nic nechyba.
Ked boli vsetky testy hotove, zavolal ma lekar do ambulancie, aby
ich vyhodnotil. Pozrel sa najprv na mna, potom do papierov a snimkov,
opat na mna a takto hodnu chvilu vahal, co mi ma povedat. Napokon sa
spytal:
„Ako sa citite?“
„Dobre, co dobre, vynikajuco,“ odpovedam hrdo.
A zas ten nedovercivy pohlad, po ktorom neverim vlastnym usiam:
„Ale podla vysledkov ste mali byt uz davno mrtvy. Pokrocila
cirhoza, tri prekonane infarkty, krvacanie do mozgu, oblickove a
zlcnikove kamene, chrbtica ako paragraf a o rozbore krvi ani
nehovorim... Ozaj sa citite dobre?“
„Prirodzene, nemam ziadne subjektivne tazkosti, “ opakujem znova.
„Nemozem tomu uverit, podla EKG usudzujem, ze mate tachykardiu,
extrasystoly a tazku srdcovu nedostatocnost. Hm, hm... Vladzete chodit
do schodov?“
„Pan doktor, ale mne nic nie je, fakt sa citim dobre,“ oponujem mu.
Lekarovi padol zrak na stol a potom zhrozene povedal:
„Prepacte, mrzi ma to, ale pred vami som cital pitevnu
spravu, lebo som vypisoval umrtny list a omylom som zamenil fascikle.
Este raz sa ospravedlnujem. Ano, s vami je to v poriadku, ste zdravy.“
Vysiel som z ambulancie s neurcitymi pocitmi a v duchu som si
blahozelal, ze nie som na mieste toho uboziaka. Doma som vsak zacal
premyslat. Naozaj som zdravy? Nemam niektoru z tych strasnych diagnoz,
ktore spominal doktor?. Nehral to na mna a nieco mi chcel povedat,
no nemal odvahu? Mozno to bol takticky postup, ako ma pripravit na to
najhorsie... Takto vo mne hlodal cervik pochybnosti. Zmeral som si pulz,
videl sa mi akysi nepravidelny, ocne bielka sa mi zdali zlte, jazyk
biely a pery modre. Takto som polemizoval az do vecera a postupne som
zistoval, ze zacinam pocitovat nieco, co som dosial nepoznal. Najprv ma
rozbolela hlava, za tym som zaregistroval busenie srdca a zle sa mi
dychalo. Zacalo ma pichat vpravo, neskor uz aj vlavo, hore a nakoniec
dole. Dostal som horucku a oblieval ma ladovy pot. O polnoci som doslova
umieral. Volal som zachranku. Ked pohotovostny lekar uvidel, v akom
zufalom stave som, ihned ma hospitalizoval. Urobil mi vsetky testy, aby
zistil, co mi vlastne je. Doktor nad vysledkami nedovercivo krutil
hlavou a potom sa spytal:
„Ako sa citite?“
„Mizerne, pan doktor, uz asi meliem z posledneho...“
„To nie je mozne, vsetky vysledky su v norme, podla nich by ste sa
mali citit vynikajuco, priznam sa, este som take dobre nevidel. A to som
uz videl naozaj vselico.“ Lekar to nevedel pochopit. „Napojime ho na
pristroje a rano uvidime, sestricka.“ A konzilium sa pobralo spat.
Ja som vsak do rana nespal a premyslal. Takze, vysledky su
v poriadku, predsa to len asi bude pravda, ze som fit a ja sa takto
umaram a nicim si zdravie. Ten lekar v ambulancii to teda na mna
nehral... Cim viac som sa utvrdzoval vo svojom omyle, tym som sa citil
lepsie. Postupne vsetky priznaky ustupovali a rano sa mi svet zdal opat
krasny.
Ked som tvrdil osetrujucemu lekarovi, ze sa uz citim dobre a ze
chcem ist domov, zhrozil sa:
„V takom strasnom stave nesmiete vstat z postele, ved ste len par
hodin po krize z neznamej prihody, co ked trpite niecim vaznym a po
ceste domov skolabujete...“
Nedal som mu dohovorit, vyskocil som z postele so slovami, ze sa
nedam zabit. Zbalil som si veci a usiel z nemocnice.
A kedze si vazim svoje zdravie, na preventivne prehliadky uz
zasadne nechodim.
Emilia Molcaniova |