Svedok i jeden z tvorcov historickych povstaleckych udalosti

   General Jan Golian sa narodil 26. januara 1906 v obci Dombovar v zupe Tolna v Madarsku. Do Dombovaru sa rodina prestahovala z existencnych dovodov. Otec Jana Goliana nasiel uplatnenie ako strojnik - opravar polnohospodarskych strojov na velkostatku tamojsieho grofa. Z desiatich deti pracoviti rodicia vychovali tri dievcata a dvoch chlapcov. Pat deti zomrelo na rozlicne choroby. Roky svojho najutlejsieho detstva prezil teda Jan Golian v madarskom Dombovare. Neskor, ked sa socialne pomery aj v tomto odlahlom kute prudko zhorsili, vratil sa s rodicmi spat na Slovensko do Polneho Kesova. Potom odisli do Urmina, kde zacal chodit do skoly. Konecnou rodinnou zastavkou v stahovani za skyvou chleba sa stal Trnovec nad Vahom, kde sa rodina natrvalo usadila. Pocas studia na nizsej strednej stvorrocnej madarskej internatnej skole radu Skolskych bratov v Bojnej pri Topolcanoch sa dockal vzniku Ceskoslovenskej republiky a zmeny vo vyucovacom jazyku.
   Po maturite chcel sice studovat na Vysokej skole technickej v Brne, no studium presahovalo Golianove financne moznosti, preto sa rozhodol podat si prihlasku na Vojensku akademiu v Hraniciach na Morave, kde bolo studium zadarmo. Dvojrocne studium na akademii uspesne ukoncil v roku 1927 ako porucik delostrelectva. Vzapati absolvoval specialne delostrelecke uciliste v Olomouci, odkial bol prideleny k 3. delostreleckemu pluku v Litomericiach. Vo vycvikovom obdobi v rokoch 1929 - 1930 stihol absolvovat aj spojovaci kurz.
   Ako delostrelec sa mohol uplne venovat svojej zalube - vasnivo rad jazdil na koni. Dokonca sa stal uspesnym zavodnym jazdcom. Napokon vsak nad zalubou zvitazila silnejsia vnutorna potreba a rozhodol sa prehlbit si svoje vojenske vzdelanie na Vysokej skole vojenskej (VSV) v Prahe. Hned po ukonceni 2. rocnika na zaklade nariadenia nacelnika hlavneho stabu bol kpt. Jan Golian prideleny k 10. divizii do Banskej Bystrice, kde od 2. oktobra vykonaval funkciu prednostu oddelenia stabu divizie.
   Kedze pocas majovej mobilizacie v roku 1938 bola VSV v Prahe rozpustena, kpt. Jan Golian uz do 3. rocnika nenastupil. O Golianovom osude zostat definitivne na Slovensku rozhodol mnichovsky diktat z 29. septembra 1938. Tazko niesol, ze na zaklade mnichovskeho diktatu bolo okupovane a k nemeckej risi anexovane ceskoslovenske pohranicie, ze dochadza k nebezpecenstvu straty narodnej slobody. Nestacil sa spamatat z mnichovskeho diktatu a uz tu bolo sanacne rozhodnutie viedenskej arbitraze nacistickeho Nemecka a fasistickeho Talianska z 2. novembra 1938. Tentoraz doslo k uzemnemu rozdeleniu Slovenska.
   Na zaklade nariadenia nacelnika hlavneho stabu MNO zo 14. decembra 1938 zostal kpt. del. Jan Golian i nadalej prideleny k 10. divizii v Banskej Bystrici. V tomto meste sa Golian aj s manzelkou Jarmilou dockal tragickeho rozbitia Ceskoslovenskej republiky. Rozhodol sa ostat na Slovensku a byt prospesny pri obnove rozbitej republiky. Predsavzal si, ze kladne prvky dedicstva ceskoslovenskej armady musia v nom na Slovensku pokracovat, ze ich bude presadzovat v ramci svojej funkcie na novom poste v slovenskej armade, ze sa nikdy ako vojak nespreneveri svojmu socialnemu povodu, ze sa nikdy neznizi na janiciarske sluzby proti ludovym silam. Svoje predsavzatie plnil postupne v roznych funkciach a na rozlicnych miestach v slovenskej armade.
   Gen. J. Golian sa svojimi vojenskymi cinmi zasluzil o priblizenie porazky nacistickeho Nemecka, o skratenie existencie ludackeho rezimu, o oslobodenie nasej vlasti, ktorej zostal verny do konca zivota.
   Gen. J. Golian - svedok i jeden z tvorcov historickych povstaleckych udalosti, s menom ktoreho je nezmazatelne a nerozlucne spojene - statocny vojak povstania, viedol a riadil otvoreny boj s nepriatelom ako velitel povstaleckej armady do prichodu gen. Rudolfa Viesta. Golian v povstani dozrel vojensky, osobnostne i politicky. Odviedol maximum svojich schopnosti pri obrane slobodneho uzemia.
   Co po rokoch mozno ocenit viac? Statocnost, odvahu, vlastenectvo tohto muza? Ci nesmiernu obetavost, pracovnu moralku? Vsetky tieto vlastnosti vyvreli z jeho hlbokeho vztahu k vlasti, k narodom Ceskoslovenska, z jeho nenavisti k nacizmu - schopnej priniest v boji s nim i obet najvyssiu.
   Posledne dni jeho ucinkovania na povstaleckom uzemi boli spojene s ucastou v partizanskej vojne v slovenskych horach. Kalich utrpenia gen. J. Goliana sa zacal naplnat 3. novembra 1944. V dome Jozefiny Rybarovej v Pohronskom Bukovci nacisticke oddiely smrti z oporneho bodu v Banskej Bystrici za priamej asistencie SS zajali generalov povstaleckej armady Rudolfa Viesta a Jana Goliana. Od toho dna sa zacali prudko kratit dni zivota zajatych generalov. Kolotoc vysluchov zacal v stabe EK-14, kde okrem povstaleckych generalov vypocuvali aj dalsich ceskoslovenskych dostojnikov. V kratkom case nasledoval prevoz do Bratislavy a dalsie vysluchy. Po transporte do Berlina boli Hlavnym risskym uradom pre bezpecnost napriek platnym medzinarodnym dohodam o ochrane vojenskych zajatcov odsudeni na trest smrti. Popravu vykonali v neoverenom obdobi roku 1945.
   Spolocenske uznanie in memoriam sa dostalo brigadnemu generalovi Janovi Golianovi pri prilezitosti 1. vyrocia SNP. Prezident republiky mu udelil Rad SNP 1. triedy, odznak Ceskoslovensky partizan, Cs. vojensky kriz 1939 a cs. vojensku medailu Za chrabrost. O rok neskor ho prezident povysil in memoriam z brigadneho na divizneho generala. Pri prilezitosti 25. vyrocia SNP bol vyznamenany in memoriam Radom republiky.

(Vybrane z referatu Ing. A. Schmidta na spomienkovom stretnuti v Muzeu SNP pri prilezitosti 100. vyrocia narodenia gen. Jana Goliana, velitela 1. CSA na Slovensku)

V hlbokej doline...

   Januar zvykne svoje prve miesto v kalendari koncit chladivymi mrazmi. Aj teraz, ked pisem tieto riadky, zda sa, ze tradiciu neporusi. Mrazivu zimu, s mnozstvom snehu, udrzal si aj pred sestdesiatjeden rokmi. Vtedy sovietske a rumunske vojska oslobodili Cierny Balog (29. januara 1945) a Brezno (31. januara 1945). Obyvatelia si tieto januarove dni uctievaju spomienkovymi stretnutiami, roznymi turisticko – sportovymi podujatiami.
   Pri tejto prilezitosti uvadzam myslienky basne, a ci piesne, V hlbokej doline. Su z knizocky Kvety vdaky su vzdy zive. Autorkou je Anna Foltanova – Plecita (1925). Byva v Piestanoch. Zucastnila sa aj na Chalupkovom Brezne. Verse su venovane mladej partizanke, dievcatu z ukrajinskeho mesta Ovrne. Padla v ciernobalockych horach. Pochovana je v cintorine na Skalici.
   V hlbokej doline vetricek povieva. /:A zelena jedla:/ rozpravku rozprava. Pocujte ako znie pravdiva rozpravka. /:Pod touto jedlickou:/ lezi partizanka. Dievcina mladucka, bolo jej sedemnast. /:Ked jej biele rucky:/ zvierali automat. Nadeje a tuzby po zivote stastnom, /:usmrtila gulka:/ fasistickych vrahov. V rodnu Ukrajinu prisla len smutna zvest. /:Nikdy sa ti mati:/ dcerenka nevrati. V tej slovenskej zemi sniva svoj vecny sen. /:A na jej hrob kvety:/ nosia vdacne deti.
   A nosia ich ciernobalocke. A nielen deti i dospeli, ba aj hostia zblizka i zdaleka, ktori sa na pietnom skalickom mieste pristavia. Aj ked nie je v hlbokej doline, ale v nadmorskej vyske okolo devatsto metrov.

(sg)