V sobotu 9. a v nedelu 10. juna boli vo Vydrovskej doline Preteky automobilov do vrchu Brezno – Cierny Balog. Prietrz mracien a takmer aprilove zmeny pocasia vyrazne zasiahli do 14. rocnika pretekov, organizatori ich museli viackrat prerusit, co neumoznilo dodrzat casovy harmonogram. Preteky sa konali pod zastitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gasparovica, ktory sa na nich tentokrat osobne nezucastnil, lebo v rovnakom case mal reprezentacne povinnosti v Bratislave. Namiesto neho si preteky vyskusal taliansky velvyslanec na Slovensku Antonio Provenzano.

(Foto: Stefan Vozar 

Ernest Svrcek: Cas mojich oberaciek este nenastal

   Na svojom konte ma sedemdesiattri samostatnych vystav, z nich osemnast v zahranici (dvakrat v Polsku: Stetin, Stargard Szczecinski, patkrat v Cesku: trikrat Praha, Novy Bydzov, Plzen, patkrat vo Francuzsku: dvakrat Meudon, Nedde, Lieusaint, Trappes, sestkrat v Madarsku: Bekescsaba, Salgotarjan, Nyiregyhaza, Jobbagyi, Fehergyarmat, Szentendre) a mnozstvo oceneni. Pred sestdesiatimi piatimi rokmi sa narodil v Dubovej pri Modre. V roku 1967 svoj druhy domov nasiel v Brezne. Stacia mu obycajne noznice, vystrizky z novin a casopisov, z ktorych dokaze doslova vykuzlit vtipne kombinacie. Kolazista Ernest Svrcek.

V tomto roku oslavujete vyznamne zivotne jubileum, ktore vas opravnuje na ohliadnutie za vasou umeleckou tvorbou. Aj ked hodnotenie prislucha skor inym, skuste zhodnotit, co sa vam doteraz podarilo a co by ste este chceli dosiahnut.
   - To, co je za mnou, ma prilis nezaujima. Zvlast, ked je to cosi pozitivne. Ak je to nejaky kiks, ten fixujem a snazim sa ho viac neopakovat. Diplomy, uznania a medaily nezdobia vitriny ani steny mojho bytu, ba vlastne ani neviem, kde ich mam. Azda niekde v pivnici. Mna vzdy viac laka to, co je predo mnou. Meta, ktoru chcem dosiahnut. Faktom je, ze z maleho provincneho mestecka, zapadnuteho kdesi medzi horami, je cesta do sveta velkeho kumstu nie taka zjazdna, ako povedzme z Prahy ci Bratislavy. Bojujem vsak dalej. So Slovenskou uniou karikaturistov som svoje obrazky vystavoval na styroch kontinentoch. Mimochodom, prave teraz s velmi priaznivym ohlasom bodujeme v Mexiku. Dostal som sa do niekolkych odbornych publikacii uznavanych expertov, usporiadal som sedemdsiattri samostatnych vystav, tri z nich monotematicke - jednu s environmentalnym zameranim, druhu z letnych olympijskych sportov a tu tretiu cisto s hokejovou tematikou. Som nezlomny optimista. Verim tomu, co robim, a som vnutorne presvedceny, ze kazda poctivo a cielavedome konana praca musi raz priniest ovocie. Cas mojich oberaciek este nenastal.

V sucasnosti svoje kolaze vystavujete vo vasom rodisku - v Modre, ale do konca augusta mate vystavu aj v Brezne, vo vasom terajsom posobisku. Co pre vas znamena tato paralela?
   - V prvom rade je pre mna nesmierne potesitelne, ze v rodnej Dubovej a v susednej Modre, este aj dnes, po viac ako styroch desatrociach mojho posobenia na Horehroni, eviduje ktosi nieco take, ako je datum mojho narodenia. Vernisaz v Muzeu Ludovita Stura bola doslova uchvatna. Prisli viaceri literati, vytvarnici a vobec rozmaniti „kumstiri“ posobiaci v regione. A vsetci, hoci som sa s viacerymi z nich videl prvy raz, boli vysostne ustretovi, ludski, priatelski. Ako k svojmu, ako k rodakovi. Zlatym klincom bola pre mna ucast narodneho umelca, osemdesiatsestrocneho svetoznameho figuralneho keramika Ignaca Bizmayera. Tiez viac ako dvadsat spoluziakov zo strednej skoly a mnoho ludi s milymi vinsami a kyticami z rodnej Dubovej ma tam svojou priaznou uprimne dojalo. Vernisaz v nasej synagoge bola rovnako slavnostna a krasna. Uz to, ze na nej ucinkoval Spevacky zbor mesta Brezna, je na tunajsie pomery udalost viac ako povsimnutia hodna. A zislo sa aj vela priatelov. Dojemne bolo, ze par aj takych okolo osemdesiatky. Mali zjavny problem to tam ustat, ale prisli. Prisli, aby svojou pritomnostou s mladsimi, i celkom mladymi, dotvorili pomyselnu paralelu priatelstva a pohody spajajucu po tieto dni Brezno s Modrou prostrednictvom mojich obrazkov.

Ako to robite, ze na svoj vek vobec nevyzerate?
   - Dakujem za kompliment. Ci ste mi chceli naznacit, ze vyzeram na sedemdesiat? Ale nabok zarty. Ak je to naozaj tak, potom iba preto, ze na starnutie nemam kedy ani len pomysliet. Moja praca je velmi narocna na cas, s ktorym som sa uz davno naucil neplytvat. Cim som starsi, tym viac a zodpovednejsie si uvedomujem, ze zajtra, o mesiac alebo o rok tu uz byt nemusim. Krute, ale realne. A preto robim a zase len robim. Viem, ze vsetko, co mam, je dar, ktory je mojou povinnostou zveladovat a rozvijat po vsetky svoje dni. A ked uz nadide cas bilancovat, nebudem sa hrabat v krabici s diplomami a vsakovymi plieskami. Postaci mi, ked sa sam sebe budem moct spokojne pozriet do oci.

(ng)