Hendikep
„Mili
spolupracovnici, dnes som vas zavolal na mimoriadne sedenie, aby som s vami
prerokoval jednu delikatnu zalezitost. Ako viete, pred dvoma tyzdnami k nam
nastupil nas mlady kolega Ernest Sosovicka a uplne znicil nas zabehany a
osvedceny system prace. Sme najvacsou bankou v meste, a tak sa od nas
ocakava, ze koncepcia jej prace bude v zhode s europskymi parametrami. No
to, co sa nam tu snazil predviest nas elev za poslednych strnast dni, nema
obdoby. Na vas podnet som vas zvolal, nuz sa k problemu vyjadrite. Otvaram
diskusiu. Hlasi sa veduca prevadzky.“
„Pan
riaditel, pre svoju dlhorocnu skusenost si beriem vzdy najrusnejsiu
prepazku, ale uz dva tyzdne som o pracu ani nezavadila. Kolega Sosovicka
stihol vybavovat vsetkych klientov a ostatnych jedenast priecinkov zivalo
prazdnotou. Marne sme mu vraveli, ze musi trochu brzdit, nedal si povedat.
Ked obcania videli, aky je neuveritelne sikovny a ako striktne, bez
akychkolvek prietahov vybavuje stranku za strankou, vsetci sa hrnuli iba
k nemu.“
„Ja som
matkou troch deti, rozhodne si nemozem dovolit prist o pracu…“
„Berie nam
vsetkym robotu, to nie je od neho fer, mal by sa krotit.“
„Cenim si
vase kvality a pracovny zapal, pan Sosovicka, ale prosim vas, pomozte nam,
nemohli by ste v tom nieco urobit?“
„Pan
riaditel, ja to jednoducho inak neviem, ked spomalim, robim chyby, ruky mi
skratka musia kmitat, mam uz raz taky hendikep. Nie ste prvi, ktorym to
prekaza, ste uz mojim piatym zamestnanim. Odvsadial ma vyhodili
s odovodnenim, ze nie je normalne, aby clovek stihol pracu za desiatich.
Preto vas prosim, aspon vy majte zlutovanie…“
„Ja vas
nechcem vyhodit, ba ani nemozem… Mimochodom, co vam je ten Sosovicka na
ministerstve? Aha, otec. Prihovoril sa za vas a ja by som mu rad vyhovel,
len mi musite pomoct najst nejake vhodne riesenie. Zamestnanca s takymto
vaznym pracovnym nedostatkom sme tu este nemali.“
„Hlasi sa
Adelka.“
„Tak,
predovsetkym sa chcem spytat, je to skutocne nedostatok? Ved mozeme byt
radi, ze mame na nasom pracovisku taky vzacny unikat. V celej Europskej unii
by ste urcite nic podobne nenasli. A kazdy na vasom mieste by sa o neho
pobil. Navrhujem vytvorit nove sluzby zakaznikom, take, ake nema ziadna
banka v meste. Rozsirime ponuku sluzieb a pre kazdeho sa praca najde.
Vyuzime nejakym sposobom jeho… ja tvrdim, ze prednost.“
„Nefantazirujte,
Adelka, radsej si priznajte, ze sa vam kolega Sosovicka paci… A, cervenate
sa, uhadol som, vsak? Ale, teraz k veci. Navrhol by som, aby sme ho
priviazali o stolicku, tak sa nedostane k pocitacu. Pracovat mu dovolime,
len ak by chripkova epidemia skolila nase oddelenie, alebo pocas
dovolenkoveho obdobia. Vyuzijeme ho i v pripade, ak bude mat poruchu nas
automaticky pocitac bankoviek. Slubujem vam, kolega Sosovicka, ze za dni,
kedy sa nicoho nedotknete, budete mat naviac mimoriadne premie.“
Toto vsetko
sa stalo pred desiatimi rokmi. Odvtedy sa vselico zmenilo. Sosovicka je
usilovnejsi a sikovnejsi ako kedykolvek predtym. Mozem vam to zodpovedne
povedat, som totiz pani Adelka Sosovickova. Aby problem nadriadeni vyriesili,
urobili ho riaditelom. Ja som uz desiaty rok na materskej dovolenke a prave
cakame jedenaste dieta.
Emilia Molcaniova
Rytier slova
Novinarska
legenda Jan Smolec patri do skupiny legendarneho timu novinarov, ako boli
Gavril Gryzlov, Vladimir Ferko, Jan Comaj, Jozef Dunajovec, Slavo Kalny,
Anton Kurina a dalsi priekopnici, kritici, hladaci pravdy - nebojacni „smenari“.
Rytierom slova ho nazval
Ladislav Tazky v predslove Smolcovej knizky (Ne)zazubadleny reporter.
Hodnoti ho aj takto: „...Jan Smolec vynikal politickou a novinarskou
statocnostou a objavitelstvom najpalcivejsich narodnych tem. Za to niesol
kozu na trh. Namiesto odmeny pocuval pohovory, napomenutia a vyhrazky „trafenych
husi“ alebo ich potomkov. Najma vsak politikov... U J. Smolca dominuje
novinarsky talent. Pise putavo. Ma v sebe cit, smelost, ba az vasen pre
odhalovanie krivd, o ktorych pisal. Ak niecim zvlast vynikal a nebal sa
o tom pisat, bolo to narodne povedomie...“
Redaktor a reporter Jan Smolec
sa narodil 12. juna 1932 v juhofrancuzskom Blay v rodine slovenskeho
vystahovalca - banika. Od roku 1935 vyrastal v Pohronskej Polhore. Po
skonceni breznianskej mestianky sa vyucil u Batu. Po zakladnej vojenskej
sluzbe ho vtedajsi sefredaktor Smeny Leopold Podstupka presvedcil, aby ako
dopisovatel skusil profesionalnu novinarcinu. Po absolvovani studii na
Institute spolocenskych vied v Prahe a na Vysokej skole ekonomickej v Bratislave
sa vypracoval na popredneho slovenskeho reportera. V roku 1966 ziskal vtedy
najvyssie novinarske ocenenie - Fucikovu cenu. Vo svojich reportazach
opisoval hlavne temy socialne, krivdy a tragedie, ktore sa pachali za „kultu
osobnosti“. Takto v novinach kritizoval aj prezidenta Novotneho za urazku
Matice slovenskej.
Po auguste 1968 bol medzi
prvymi novinarmi, ktorych vyhodili z redakcie za tzv. protisocialisticku
cinnost. Nasledovalo trpkych dvadsat rokov diskriminacie a estebackych
vysetrovani. Po novembri 1989 sa stal predsedom Rehabilitacnej komisie
novinarov a zakladal Slovensky syndikat novinarov. Do roku 1992 bol
riaditelom Tatrapressu a bol aj spoluzakladatelom Zdruzenia slovenskych
novinarov. Bol aj poslancom Federalneho zhromazdenia CSFR za HZDS a od juna
1993 sefredaktorom dennika Republika. V rokoch 1994 - 1998 bol poslancom
Narodnej rady SR.
Je spoluautorom niekolkych knih
a publikacii, nositelom novinarskej ceny L. Stura a A. Hlinku. Vlani mu
vysla spominana knizka (Ne)zazubadleny reporter. „Z knizky sa citatel
dozvie, co vsetko v zivote robil, aky osud ho postihol, ako sa s nim
vyrovnal a co si mysli o Slovensku a svete. Objektivne zhodnotil svoj
novinarsky zivot v obdobi, ked bol zazubadleny, aj v obdobi, ked sa nedal
zazubadlit...“ (L. Tazky). V knizke spomina aj na dedinu svojho detstva:
„...Zivot v dedine zanechal v chlapcovi silne spomienky. Smutne i vesele.
Neskor, ked sa uchytil v novinach a potom v politike, sa do tohto krasneho
kuta Slovenska rad vracal. Duchovne v nom pookrial, dobil baterie osobnej
aktivity. Posilnovala ho cista ludska uprimnost Horehroncov. Obdivoval ich
hrde narodne povedomie. V dedine ho zasievala najvyznamnejsia postava
slovenskeho lesnictva Jozef Dekret Matejovie. Isty cas bol v dedine lesny a nadlesny.
Ked sa v casoch tvrdej madarizacie v tomto kraji prisne evidovali „narodne
orientovane rodiny“, v Brezne ich evidovali devat, na Polhore
sa az
patdesiatdva hrdo hlasilo k slovenskemu rodu. Madarizacia na Polhore vobec
neuspela. Potvrdzuje to aj stary cintorin. Texty na krizoch, odliate v hroneckej
zlievarni, su slovenske. V okolitych dedinach su zvacsa v madarcine. Hrdy
postoj Polhorcanov proti madarizacii ocenil aj Karol Kuzmany a ich cintorin
vyhlasili za najkrajsi vo Zvolenskej stolici.“
Jan Smolec sa sem rad vracia
stale a pravidelne sa zucastnuje aj na vatrach zvrchovanosti v Brezne a na
Kralovej holi.
K sedemdesiatym piatym
narodeninam mu zelame este vela zdravia, zivotneho optimizmu a tvorivej
aktivity.
(Podla rozhovoru P. Kapustu s J. Smolcom
Medialne lyncovanie, Extra 1969)
A. Prepletana
Z etnografickeho zapisnika
Slovenske prislovia a porekadla
o S kym si, taky si
o Nahnevany
nikto nebol dobry o Este raz bude zle a potom nikdy lepsie
o Cim viac
dobrych skutkov das, tym viac starosti potom mas o Lepsie ziadne, ako zle
deti o Nevyberaj zenu v tanci, ale v poli medzi zenci o Dunaj presiel a v Dunaji
sa utopil o Comu nerozumies, to nehan! o Clovek je len z polovice taky zly,
za akeho ho ludia maju o Oni sa zvadili a ja som vyhorel o Pricina a vyhovorka
sa vzdy najde o Unavenej kobyle je aj chvost tazky o Nehodi sa kazda obuv na
kazdu nohu o Doma ako chces, inde ako smies o Dobre svedomie je makka
poduska o Cloveka chytaju za slova, vola za rohy o Malo platne ploty, cez ktore sa lezie
o Vcely sa tesia kvetu, hospodar letu o Mlyn byva pri vode a posmech
pri skode o Skupa chvala, hotova hana o Ako robime, tak sa mame
o Zabil by
blchu doista na bruchu o Toci sa, ako ked sa mucha na jar ozyva
o Nie je kazdy vesely, kto spieva o Clovek sa nikdy nepreuci
o Kto za pecou sedi,
druheho tam hlada o Kto mnoho slubuje, malo plni o Zavidi i tie oci cloveku
o Ma zaludok, ze by mu aj klince strovilo o Nie kazde drevo na poleno suce
o Bez brady ludia mladi daju niekedy dobrej rady o Bohaty je ten, kto nema
co stratit o Aky gazda, taka celad o Najlepsia radost je skodoradost
o Na lekara nemysli, kto je veselej mysli o Psov a svin je dost, len aby otruby
boli o Kto o kom za chrbtom vravi, iste sa ho boji o Kto je v peci, mysli, ze su vsetci
o
Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis
Prva
pisomna zmienka o obci je z roku 1612. Patrila Muranskemu panstvu, jej
obyvatelia sa zaoberali pastierstvom a drevorubacstvom. Najvacsi rozkvet
zaznamenala v 18. storoci, ked rodina Coburgovcov v Pohorelskej Masi,
ktora je dnes sucastou Pohorelej, zacala budovat zeleziarsky komplex. Na
konci roka 2006 v Pohorelej zilo 2476 obcanov, je to tretia najvacsia
obec Horehronia.
„Mladi odchadzaju a
ani sa im necudujem,“
tvrdi Ing. Jozef
Kalman, novy starosta Pohorelej. Tridsatosemrocny otec prvaka Jozka
pracoval v Slovenskej agenture rozvoja investicii a obchodu ako manazer
pre zahranicny obchod. V Banskej Bystrici podnikal dvanast rokov. V
poslednych komunalnych volbach v decembri 2006 ho ako nezavisleho
kandidata obcania zvolili za starostu. O skusenostiach z prvych mesiacov
v urade hovori: „Pracu starostu som si predstavoval inak. Vhupol som
do toho rovnymi nohami. Obec ma urcity balik penazi a ten vas nepusti.
Prioritou je oprava cestnych komunikacii a dokoncenie kanalizacie –
taketo narocne projekty sa vsak tazko utiahnu z rozpoctu obce. Zazraky
sa za par mesiacov urobit nedaju.“
Dva nevyhnutne
dokumenty
Pohorela ma zatial vybudovanu kanalizaciu na 1,5-kilometrovom useku, no
potrebuje odkanalizovat priblizne sedemkrat viac. Cesty musia
zatial pockat. „Nema zmysel robit asfaltku, ked nemame dokoncenu
kanalizaciu. Momentalne robime na uzemnom plane a plane hospodarskeho a
socialneho rozvoja - dvoch zakladnych dokumentoch pre cerpanie
financnych prostriedkov z fondov EU. Osem rokov sme boli v exekucii,
teraz je obecny urad v prenajatych piestoroch. Nemame kulturny dom, ale
obec vlastni budovu byvalej materskej skoly. Po pripadnej rekonstrukcii,
ale to je hudba dalekej buducnosti, by tam mohol byt obecny urad,
priestory pre kulturne vyzitie pre mladez a pre dochodcov. Mladi
odchadzaju za pracou do zahranicia a ani sa im necudujem. V Taliansku
alebo Rakusku zarobia „iny peniaz“. Toto je problem celeho Horehronia,
nieto sa kde zamestnat. Mojou sukromnou prioritou je ziskat pre Pohorelu
zahranicneho investora. Su tu sikovni strojari a drevari...“
Nezamestnanost sa pohybuje okolo 17,5 %, vela mladych ma oznacenie
„dobrovolne nezamestnani“. Pre aktivacne prace maju v Pohorelej dvoch
koordinatorov a zapojili patdesiat nezamestnanych. Okrem obce su
hlavnymi zamestnavatelmi spedicna a dopravna firma, ktora vlastni
taktiez obchody a restauraciu, byvale polnohospodarske druzstvo,
sukromna nabytkarska firma a strojarska firma v Pohorelskej Masi. Cast
obyvatelov pracuje v lesoch – statnych aj patriacich urbaru.
Zrodila sa fama
S
Romami v dedine vychadzaju dobre. Nedavno sa vsak zrodila fama, ze novy
starosta dovedie do Pohorelej dvesto Romov z Letanoviec. Co on na to?
„To sa nezaklada v§bec na pravde, ved aj nasi Romovia by chceli byty,
ale nemame ani pozemky, ani peniaze na vystavbu.“
Ziakov je stale
menej
Materska a zakladna skola sidlia v spolocnych priestoroch. Sest budov
vsak vyzaduje vysoke prevadzkove naklady. „Asi ziadna horehronska
obec nema taky pekny areal zakladnej skoly ako nasa. Z ministerstva
skolstva potrebujeme vybavit peniaze na vymenu okien, dveri a socialnych
zariadeni. Aj u nas je ziakov stale menej. Chcem, aby sa ucili v
kulturnom prostredi,“ podotyka starosta.
Deti
pracuju v zaujmovych kruzkoch, niektore tancuju vo folklornom subore
Mladost Pohorela. Vystupuju pri roznych prilezitostiach, naposledy pri
oslavach Dna matiek. Pravidelne sa zucastnuju na prehliadkach
folklornych suborov a sutaziach ako Horehronska valaska. Dospeli
„folkloristi“ maju subor s nazvom Kralova hola, do tanca zahra aj ludova
hudba Usvit.
Buducnost vidi v
cestovnom ruchu
Lyziarsky areal vlastnil Strojsmalt Pohorela, po rozpade firmy su
vlastnicke vztahy skomplikovane. O odkupenie vleku mali zaujem viacere
subjekty. „Rokujem s troma investormi, v buducej sezone planujeme
umele zasnezovanie. Nechcem sa chvalit, ale tu na Horehroni asi lepsej
zjazdovky niet. Len vybavenie okolo je zatial biedne. Cestovny ruch
treba rozhybat, je tu vela prazdnych domov, ktore sa daju prerobit na
penziony a rekreacne chaty. Ubytovacie a restauracne zariadenia mozu
zamestnavat ludi z obce. V tom vidim buducnost, nie vo fabrikach. Okolie
Pohorelej je krasne, zistili to aj chalupari z Bratislavy, turisti
poznaju dvojkriz na Orlovej holi a Pohorelske vodopady. Chceli by sme
obnovit aj tradiciu vystupu k dvojkrizu.“
Boli aj lepsie casy
Pohorela
uz nevychovava futbalovy dorast ako kedysi. Starosta chce podchytit
mladych, aby zmysluplne travili volny cas a aby miestni sportovci mali
nasledovnikov. „Boli aj lepsie casy,“ tvrdi starosta.
„Organizovaniu sportoveho zivota sa venuje niekolko zanietencov.
Futbalisti hraju najnizsiu ligu, nie je sa cim chvalit. Je to sposobene
aj tym, ze mladeze je pomenej.“
Nemaju
vybudovane klzisko, a tak v zime organizuju v priestoroch telocvicne
rozne turnaje, napriklad volejbalovy turnaj obci. V marci pri
prilezitosti vyrocia lavinoveho nestastia, pri ktorom v roku 1956
zahynulo 9 obcanov Pohorelej, pripravuju v spolupraci s lesnikmi z OZ
Benus nohejbalovy memorial. Vo februari robia preteky furmanov.
Zaciatkom juna usporiadali uz 13. rocnik Majstrovstiev Pohorelej a sveta
v koseni. Pohorela ma aj majstra Europy v naturalnej kulturistike
juniorov – Marosa Simana. Sachovy klub Gindura dosahuje dobre vysledky v
regionalnych sutaziach.
Kultura neupada
V polovici juna
pohorelsky amfiteater ozije na cely vikend. Hudobny festival, na ktorom
sa siestykrat stretnu interpreti popularnej hudby zo Slovenska a Ciech,
„pritiahne“ hlavne mladych. „Svatojanska noc plna hudby ma coraz viac
navstevnikov, v ramci Banskobystrickeho samospravneho kraja je to azda
najvacsie podujatie tohto druhu. Je tam vyborna zabava, vsetci sa tesia
na vystupenia znamych spevakov a skupin.“
Skulturnit by
potrebovalo aj namestie pod obecnym uradom. Na tento ucel
ziskali stotisic z programu Obnova dediny Slovenskej agentury zivotneho
prostredia. Buduci rok budu ziadat o financie na upravu verejnych
priestranstiev a amfiteatra.
(pl)
 |
 |
|
1.) Ing. Jozef
Kalman |
2.) Obecny urad
sidli v prenajatych priestoroch |
 |
 |
|
4.) Horny koniec
Pohorelej mieri pod Orlovu |
3.) V objekte
byvalej skolky moze vzniknut klubovna pre mladez |
