Šťastie
Povedz mi priateľ môj, čo je šťastie? Kde ho mám hľadať? Predpokladám, že ako
jablko na strome nerastie. Ono príde nečakane vtedy, keď to najmenej čakáš. Je
ako padák, keď k zemi padáš, ľahšie to už potom ide, no šťastie je veľký
neposed. Ako prišlo, tak aj odíde, neboj, vráti sa, keď ho budeš potrebovať, len
sa nemôžeš naň spoliehať.
Láska
Láska nie je ako minerálka. Nevybublinkuje z teba po otvorení uzáveru. Nemôžeš
do seba ako do fľaše spraviť dieru a čakať, že z teba láska vytečie. Očami ju
neuvidíš ako strom či kvet,
tento hmotný svet. Do rúk ju nechytíš ako milujúcu osobu, o ktorú strach máš, na
ktorú pozor dávaš. Je tu i tam. Denne ju idúc po ulici stretávam.
Ja = človek
Je ešte veľa vecí, ktoré som nevidel. Ale to nie je dôvod, aby som závidel.
Odkedy som prišiel na svet, spravil som veľa krokov. Na tvári mi vidno, že som
prežil už niekoľko rokov.
Stávam sa sám sebou, až keď prišla dospelosť. Dovtedy to bolo detstvo a mladícka
pochabosť. Človek sa mení, ako sa končí noc a začína deň. V určitej chvíli
spozoruje, že je sám sebou a nielen po zemi chodiaci tieň.
Peter Kán
Zdravý nemocný
„Sestrička, potreboval
by som vytiahnuť zadretú triesku z dlane.“
„Kde pracujete? Ku komu
patríte?“
„Tu dolu v nemocničnom
parku osádzame lavičky a…“
„Počkajte, počkajte,
predsa existuje nejaký postup, najprv musíte ísť k svojmu obvodnému…“
„Hádam len nie kvôli
obyčajnej trieske, ktorú doktor vytiahne za sekundu. Ponáhľam sa do práce,
kamaráti na mňa čakajú…“
„To by mohol povedať
každý, pán doktor má teraz inú prácu.“
„Ale, ja nemám čas…“
„Hej, kam idete, tam
nemôžete bez papierov…“
„Pán doktor, vytiahnite
mi len túto triesku, pokúšal som sa o to sám, nepodarilo sa mi to.“
„Pán doktor, ja som ho
nevpustila…“
„Nechajte, sestrička,
keď je pán už tu. Vravíte trieska? Dobre. Ale ako sa tak na vás pozerám, vôbec
nevyzeráte dobre. Čo keď sa mi pri tom zosypete? Máte aj nejaké iné ťažkosti?“
„Nie, nič mi nie je, iba
sa ponáhľam, dole ma čakajú.“
„Ja na vašom mieste by
som sa tak neponáhľal, počkajte, zmeriam vám tlak… No, nie je to veru bohviečo…
Beriete nejaké lieky?“
„Žiadne, cítim sa
dobre…“
„To ešte nič
neznamená... Vyplazte jazyk, povedzte ááá, no, nevravím? Nedostatok železa,
vápnika, zinku a to ešte nemám v rukách biochemický rozbor krvi…“
„No, dobre, ale už mi tú
triesku vytiahnite, ponáhľam sa za partiou. Snáď mi nechcete robiť predoperačné
vyšetrenie kvôli takej maličkosti?“
„Ešte momentíček, rád by
som vám urobil základnú neurológiu. Preložte koleno cez druhé… no myslel som si
to…“
„Čo je so mnou, pán
doktor?“
„Nemávate depresie?“
„Ani nie, hoci pred
výplatou…“
„No, vidíte, máme to. To
bude chcieť kompletné vyšetrenie.“
„Pán doktor, je to so
mnou skutočne také zlé?“
„Ešte nemôžem nič
s určitosťou povedať, ale, ako sa tak na vás pozerám… do práce by som sa radšej
nevracal… Tak vám to teda poviem na rovinu. Potrebujete hospitalizáciu, aby sme
mohli, v šťastnom prípade, moje domnienky vyvrátiť… Poďte, ešte raz vám zmeriam
tlak… No, nevravel som? Veď už máte dvesto na stodvadsať… Veď vy ste vážny
prípad! Sestrička, zavolajte na oddelenie a na príjem, ja si ho totiž na
zodpovednosť nezoberiem… Tak, uvidíme sa na vizite…“
„Pán doktor, a tú
triesku mi nevytiahnete…?“
„Tak, vidíte, sestrička, takto to treba robiť.
Možno nakoniec tú obložnosť lôžok za tento kvartál aj splníme…“
Emília
Molčániová
Prvého mája otvoria sezónu na Čiernohronskej
železničke.
Foto: archív Štefana Vozára
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra 17.
Čo sa už nikdy nevráti
Na svite štebocú lastovičky, šuhaj ženie z domu von
kravičky.
Moje milé deťúrence, ako áno, ako
nie, po tej smutnej príhode s húsaťom, mi práve teraz z hlavy smerom k vám
vyletela spomienka, ktorá ma potešila a zahnala smutnú náladu. Ako kedysi dávno
bývalo po našom chotári veselo. V lete sa zo všetkých strán ozývali jasné zvuky,
smiech, žartovné pesničky a bujaré ujúkanie. Ako keby ľudí na poli nijaké
starosti netlačili. Dievky pokrikovali na seba: Ej, k nám sa, Marka Žubalka
k nám, veď ti ja toho tvojho milého Janka od Hrbajov dám, ujújujú! A odpoveď
zaznela vzápätí: Ej, sem ho, sem, veď ja toho Janíčka od Hrbajov chcem, ujújuju!
V tých nezabudnuteľných
časoch môjho detstva mali moji rodáci nesmierne radi na poli všelijaké
prekáračky. Veď si len predstavte taký vydarený letný deň. Vstávalo sa so
slniečkom, ba ešte skoro za tmy, aby sa do večera stihlo čo najviac urobiť.
Obriadiť statok, nachovať prasa, povypúšťať a opatriť hydinu, navariť koscom
halušiek a k tomu čušpajzu, čiže prívarok: smotanou zatrepanú hlávkovú kapustu,
suchú alebo zelenú fazuľu, kyslé zemiaky. Toto všetko bývala ženská robota, lebo
chlapi, ledva svitlo, už sa uberali s kosami na pleci do poľa. Za rána, za rosy,
najlepšie sa kosí, hovorievalo sa. A bola to aj pravda. Rosou zmäknutá tráva
nielenže sa ľahšie stínala. Za rána aj povetrie bolo svieže, chladné, nezlostili
ešte muchy a ovady, kosci sa menej unavili ako neskôr, keď sa slnce rozložilo,
rozprestrelo po celej oblohe. Vtedy už chlapi vyberali z vrecák na nohaviciach
veliké belasé vreckovky a utierali si z čela, krku pot. Prestali kosiť, koniec
kosiska zabodli do zeme, pravou rukou zdvihli chlp trávy. Dobre ním vyutierali
ostrie. Potom sa načiahli dozadu, kde im na opasku visel oselník. Býval plechový
alebo vyrobený z volského roha, spoly naplnený vodou, v ktorej hrkotala osla.
Osly mávali chlapi všelijaké, ale najviac si cenili značku Carborundum. Zvuky
ostrenia sa ozývali do ďaleka: šmyk, šmyk. Bol to krásny, veľmi príjemný zvuk.
Kosci ešte vyťali pár
riadkov, potom sa pomalým krokom pobrali k lieske, pri ktorej si nechali veci.
Kapsu obyčajne zakvačili na hrubší konár, aby do nej nebodaj nenavchodila nejaká
háveď.
Teraz z nej vybrali
kladivo a krátky kolík. Zašpicateným koncom vbili kolík do zeme. Jemným
klopkaním naň nasadili nákovku. Uvoľnili kosu z kosiska, sadli si s ňou obkročmo
ku kolíku a začali kovať. Kovanie kosy je veľmi odborná robota, ale v tom dávnom
čase ju ovládal skoro každý dedinský chlap. Kosec si kosu jemne potískal po
nákovke a kladivom po jej ostrí pozorne klopkal. Postupne na ňom povyrovnával
vyhnuté miesta, ktoré vznikli, ak občas kosa narazila na kameň. Kovanie kosy
znamenalo zároveň aj trochu oddychu, pokým dôjdu tomu či onomu detváky
s fruštikom.
Viete, detičky, to sa
v našom kraji tak hovorilo raňajkám. Neskôr, keď som trochu podrástla a začala
chodiť v meste do školy, zistila som, že vlastne ovládam dosť veľa slov
z cudzieho jazyka, hlavne z nemčiny. Vy dnes už takúto výhodu nemáte, lebo aj
doma hovoríte väčšinou spisovne. Za mojich mladých čias sa cudzie výrazy
používali dosť skomolené, patrili k nárečiu našej dediny, ale v škole sa mi aj
tak cudzí jazyk pomocou nich ľahšie osvojoval.
Ale to spomínam len tak
mimochodom.
Kým chlapi na pasekách
a prielohoch od svitania kosili, dolu v dedine mali ženy poriadne do behu. Ale
ak boli zdravé a navyše mali v dome dáku starú mater, čo aspoň zabavila celkom
malé deti, to množstvo roboty sa im vždy akosi podarilo zvládnuť. Ba zvýšilo sa
im ešte aj dostatok dobrej nálady na veselé budenie takých sedmospáčov, ako som
bola napríklad aj ja. Moja mama si zastala pri mojej posteli a zaspievala mi
jasným hlasom: Tri bili, štyri bili, vstávaj hore! Vidíš, ja som dávno vstala,
navarila, upratala – a ty ešte spíš. Či sa nehanbíš?
Pripadalo mi, akoby
túto čvirikavú pesničku štebotali priam lastovičky, čo si postavili hniezdo pod
našou strechou.
Ja sa vám priznám,
deťúrence moje, že som nikdy vo svojom živote nebola ranostajček. Vždy sa mi
veľmi páčilo, keď som si mohla ráno dlhšie na lôžku pohovieť. Spánok možno síce
už dávnejšie odo mňa odletel, ale ja som ležala so zatvorenými očami a v bdelom
stave som – snívala. A tak to u mňa trvá do dnešného dňa. Živo som si
predstavovala všetko, po čom som túžila alebo čo ma zaujalo na odpočúvaných
príhodách. Pri týchto predstavách som sa cítila, akoby som ja nebola ja, ale
dáka iná, cudzia bytosť. Tak sa potom nečudujte, že ma prvá veselá výzva mojej
dobrej mamy hneď z postele nezdvihla. Trochu som sa síce prebrala, ale ostala
som čušať v perinách ďalej.
Druhý raz sa však mama
tvárila prísnejšie.
- Hore sa, hore, treba
ti ísť tatovi s fruštikom. Kto to kedy videl, vyvaľovať sa za bieleho dňa. Veď
si ťa takú lenivú a hnilú ani nik za ženu nevezme. Ostaneš na ocot. A celá
dedina ťa bude ohovárať.
Ak by som ešte aj teraz
bola so vstávaním otáľala, mama sa zvrtla, nabrala do hrnčeka trochu studenej
vody a šups ju na mňa.
To som už vyskočila ani
zajac. Ani len zamrnčať som sa neopovážila, lebo by mi bola prihodila remeňom,
najúčinnejším výchovným prostriedkom, aký vtedy existoval. U nás doma viseli na
klinci pri dverách remene dva. Jeden úzky, volali sme ho „povgár“, druhý asi na
tri prsty široký – to bol richtár. Moja pamäť mi našepkáva, že som nebola až
také celkom zlé a neposlušné dieťa, ale sem – tam sa mi predsa tým povgárom
ušlo. Richtárom nikdy. Ním sa trestali previnenia vážnejšie, čo v mojom prípade
vlastne nikdy neprišlo do úvahy.
Z kuchyne sa šírila
príjemná vôňa praženej slaninky alebo škvrčiaceho masla. Znamenala, že halušky
sú hotové, len ich vziať a utekať s nimi na pole.
(Pokračovanie)
V Dedinskom divadle hrajú
pre potešenie
„Sme ešte menej ako
ochotnícka skupina. Sme len dobrí priatelia, ktorí sa takouto formou tešia zo
života. Je nám jasné, že nie každý, kto nás chce vidieť na javisku, má túto
možnosť. No momentálne sa ani nesnažíme nejako to meniť. Zahráme novú hru možno
trikrát, možno štyri razy a tešíme sa na ďalšiu. Nás totiž najviac napĺňa a teší
jej vznik. Teda vznik námetu, scenára, úžasné skúšky a vzrušenie pred generálkou
a premiérou. Tohto sa už asi nedokážeme vzdať“ - hovoria o sebe členovia
Dedinského divadla z Hronca. Že sú hercami pre potešenie, to nám potvrdila aj
starostka Hronca Blanka Weissová, ktorá je - smelo môžeme povedať - dušou tohto
kolektívu.
Šesť z doterajších
siedmich hier Dedinského divadla je totiž „z kuchyne“ Blanky Weissovej, ktorá
pochádza z Prešova, kde má divadlo veľké zázemie. „Prešovské divadlo
v sedemdesiatych rokoch, kedy som vyrastala v Solivare, bolo veľmi silné. Známa
bola jeho spevohra, činohra. Hrali tam úžasné hry. V Prešove som „napáchla“
divadlom. V tom čase som v Solivare predsedala mládežníckej organizácii, kde sme
založili divadelnú skupinu. Pripravili sme niekoľko scénok k rôznym
príležitostiam. Na strednej škole som tiež písala scenáre a nacvičovala so
spolužiakmi. Vlastne takto som sa dostala k mini divadlu,“ spomína B.
Weissová, ktorá sa nám pochválila, že známy režisér Matúš Oľha bol v Solivare
jej susedom. Jeden čas vraj býval u starkých, s ktorými mali spoločný plot,
a tak na dvore či v záhrade so svojimi vrstovníkmi podnikal prvé divadelné
režisérske pokusy.
Blanku Weissovú v roku
1975 osud zavial na Horehronie, kde sa vydala. Z východu si priniesla lásku
k folklóru a k divadlu. Najprv v roku 1976 v Podbrezovej založila folklórny
súbor Švermovák, kde využila svoje skúsenosti tanečníčky v košickom folklórnom
súbore Strojár. K divadlu sa dostala už ako Hrončianka v partii dobrých
priateľov a priateliek. „Radi sa stretávame a zrazu vyvstal nápad, že
to chce trošku kultúry, ale takej, ktorá by vychádzala z nás. Moja dcéra v tom
čase študovala v Prešove anglistiku a amerikanistiku. Raz prišla domov a hovorí
mi: „Mamina, robím ročníkovú prácu. Prekladám úžasnú hru, moralitu Ako Boh
povolal si človeka. Prečítaj si.“ Pri čítaní som už videla, ako ju hráme my.
Myšlienka nadchla aj ostatných, a tak sme hru v roku 2002 zahrali pre našich
priateľov, známych a rodinných príslušníkov,“ vysvetľuje B. Weissová. My
dopĺňame, že s obrovským úspechom.
Keďže sa im tento druh
kultúrneho vyžitia zapáčil, začali svoju režisérku Blanku Weissovú otravovať,
aby zase niečo naštudovali. „Lenže obsadenie hier, ktoré som poznala,
vyžadovalo buď viac alebo
menej ľudí. Ale povedzte niekomu: Ty nehráš. Rozhodla som sa preto ináč.
Napísala som hru. Chcela som, aby sa trošku podobala na moralitu, ktorá sa mi
páčila, lebo bola veršovaná,“
dodáva. Takto vznikla rýmovaná rozprávka Ako ľahko možno do pekla sa dostať,
ktorá mala pracovný názov Čert a Káča. Zahrali ju v Základnej umeleckej škole v
Brezne opäť pre priateľov a známych. Potom prišla ďalšia hra, ktorá sa stala
kultovou. Natoľko si získala srdcia divákov, že niektorí ju videli opakovane.
Volala sa Dlhá cesta. Vznikla na motív rozprávky Ako sa vybral človek Boha
hľadať, ktorú B. Weissovej porozprával jeden známy. Po tejto rozprávke pre
dospelých zaujali hrou Slasti a strasti slečny Klebety, v ktorej B. Weissová
chcela ukázať, čo dokáže narobiť jedna klebeta. Nasledoval Jánošík - najväčší na
svete, po ňom In vino veritas - Vo víne je pravda. Posledná hra ... Jednoducho
žena... mala premiéru 2. apríla tohto roka.
Najskôr si na
predstavenia prenajímali „pokútne“ miestečka, no čím ďalej početnejšie publikum
začalo nástojiť, aby zahrali na veľkom javisku, kde ich môžu vidieť viacerí.
Vtedajší starosta im vyšiel v ústrety, a tak od premiéry Jánošíka - najväčšieho
na svete v roku 2006 hrávajú na veľkom javisku v Hronci. „Do Hronca sme išli
hrať s malou dušičkou, že možno príde aspoň pätnásť divákov, aby sme „nehrali
presilovku“. A zrazu bolo plné hľadisko! Poviem vám pravdu - boli sme šokovaní,
že ľudia prišli. Hra sa im páčila a začali nás povzbudzovať: Hrajte. Píšte. Tak
som napísala In vino veritas, ktoré sme potom hrali aj vo Valaskej. Jánošíka
napr. aj v Jasení, proste po okolitých dedinách. Musím podotknúť, že my nie sme
ochotnícki herci. Sme vyslovene naturalistické divadlo. Taký hybrid.
Zahráme, lebo nás to teší. Keď si povieme, že už máme toho dosť, nehráme. Takže
ak reprízujeme, tak maximálne päťkrát. My vlastne ani nie sme divadlo. Názov
Dedinské divadlo sme zvolili preto, lebo naše hry sa snažíme podať naivne.
Usilujeme sa, aby téma, ktorú si vyberieme, vyznela čo najjednoduchšie. Žiadne
zložité zápletky, len priamy dej. Proste sami napíšeme, sami zahráme. Kulisy nám
raz urobil jeden náš známy ako darček. Odvtedy píšem hry tak, aby sa kulisy dali
len ináč postaviť, alebo ako pri tejto poslednej hre - na javisku bola
len žehliaca doska, žehlička, stoličky a to je všetko. Náš rozpočet je nula a aj
keď niekde ideme hrať, vyslovene si prajeme dobrovoľné vstupné, aby sme si
zaplatili benzín. Čo sa vyberie, to sa vyberie. Čo sa týka kostýmov, každý si z
domu prinesie, čo má. Jedine v Jánošíkovi sme sa poskladali na bielu látku pre
zbor anjelov a jedna zo žien ušila rovnaké oblečenie.“
V hrách Dedinského
divadla doteraz účinkovalo najviac pätnásť hercov, v tej poslednej ...Jednoducho
žena... desať aktérov: deviati herci plus autorka námetu, scenára a režisérka
Blanka Weissová. V niektorých hrách zaskočila, ak niekto vypadol: „Vyhovovalo
mi, že tohto roku som nehrala, lebo viete - ako starostka - už nemám toľko času.
Som rada, že to s nimi stihnem nacvičiť. No keď už máte hru v hlave, vždy sa
nájde priestor na jej napísanie. Už dopredu mám presnú predstavu hry, k čomu
chceme dôjsť v jednotlivých dejstvách, aký bude záver. Všetko, čo som doteraz
napísala, boli komédie. Neviem napísať vážnu hru. Čím vážnejšiu hru sa snažím
napísať, tým väčšia komédia z toho vznikne.“ Ani sa nečudujeme, veď
z charizmatickej osobnosti B. Weissovej priam srší optimizmus a dobrá nálada,
ktorá ovplyvňuje jej okolie.
Kolektív Dedinského
divadla je rôznorodý. Tvoria ho ľudia rôzneho veku i povolania. Nacvičujú
viac-menej v Hronci, preto ich „berieme“ ako divadlo z Hronca, ale z Hronca sú
len štyria, ostatní sú z Brezna a z Podbrezovej. Stretávajú sa v kultúrnom dome
raz do týždňa. Majú zásadu, že za osem, maximálne deväť týždňov musí byť hra
postavená. „Keď finišujeme a máme stanovený termín premiéry, už to
začína byť vážne, preto niekedy nacvičujeme aj dvakrát do týždňa. Väčšinou je to
dvanásť skúšok. Prechod na veľké javisko sprevádzala obrovská tréma. Teraz, keď
nehrám a sedím v hľadisku, mám väčšiu trému, ako keď som hrala. Je hrozné, ako
to prežívam. Som ako na ihlách. Bojím sa za všetkých. Keď sa „otvoril priestor“,
ľudia mali zrazu problém pohybovať sa. No hlavne tí, ktorí hrajú hlavné postavy,
sa toho veľmi dobre zhostili a potiahnu ostatných,“ priznáva.
S hrou ...Jednoducho
žena... budú ešte účinkovať na Valaštianskej kultúrnej jeseni a v Hronci na
divadelnej prehliadke Hrončianske ochotnícke dni. Ak ich oslovia ostatné dediny,
pravdepodobne nepovedia nie. Momentálne však „oprašujú“ Jánošíka - najväčšieho
na svete. Dôvod vysvetľuje B. Weissová: „Pražské divadlo zo Sociálnej
akadémie Tábor u nás vlani hralo hru zo života Kaspera Hausera a predtým videli
nášho Jánošíka. Začali nás nahovárať, aby sme prišli k nim do Prahy v rámci
otvorených dní sociálnej akadémie. Poviem priamo, vo veľmi slabej chvíľke som to
sľúbila. Takže teraz musíme šikovne oprášiť Jánošíka. Chceme ho zahrať ešte raz
v Hronci, verejná generálka bude 3. mája a 8. mája hráme v Prahe. Veľmi sa na to
tešíme. Dúfame, že s Božou pomocou to dobre dopadne. Potom ešte párkrát
reprízujeme ...Jednoducho ženu... a predpokladám, že v lete začnem vymýšľať novú
hru. Na jeseň ju napíšem, aby som ju na Vianoce ľuďom rozdala a od januára by
sme mohli nacvičovať.“
Povinnosti starostky
obce, domácnosť, písanie scenárov, režírovanie, to všetko si treba zadeliť. Ako
to všetko stihne?: „Poviem vám, že človek, ktorý má nejakého koníčka, získava
v živote veľmi veľa. Hneď si ani nevieme uvedomiť, čo všetko taký koníček
človeku dáva a o čo všetko je bohatší. Jeho život je úplne iný.“ A to nie je
všetko. Na pani starostku prezradíme, že okrem divadla má ešte dvoch „veľkých
koňov“. Veľmi rada paličkuje, veď sa narodila v čipkárskej rodine a ako tvrdí,
je „odkojená“ na solivarskej paličkovanej čipke. Okrem toho vyrába obrazy
z polodrahokamov, o ktorých sa hovorí, že sú liečivé. Jednou vetou: Do čoho sa
pustí, to sa jej darí. Blanka Weissová s úsmevom konštatuje:
„Asi som sa
narodila pod šťastnou hviezdou...“
(ng)Foto: archív divadla
Čert a Káča
