Prírodná rezervácia Fabova hoľa
Vyhlásená bola v roku
1980 a v roku 2003 ju prekategorizovali z národnej prírodnej rezervácie na
prírodnú rezerváciu, stupeň ochrany 5.
Územie predstavuje
hrebeňovú časť Fabovej hole (1439 m n. m.), najvyššej krajinnej dominanty
Slovenského rudohoria. Na severozápad k Breznu je široký členitý chrbát s dlhými
neosídlenými dolinami a prevažne ihličnatými lesmi. Z lesníckeho hľadiska sú
pozoruhodné hlboko zavetvené horské smrečiny či ojedinelý výskyt tisu
obyčajného. Nachádzajú sa tam vzácne horské druhy i niektoré chránené rastliny.
Lokalita je prirodzeným
biotopom medveďa hnedého a hluchánej zveri. Podnebie patrí do chladnej
klimatickej oblasti. Tu je aj najvyšší úhrn zrážok, ktorý presahuje ročne 1000
mm, s maximom v mesiacoch jún až august.
Najvhodnejšie obdobie
pre turistiku je jar, neskoré leto a začiatok jesene (máj, september, október).
Keď sa rozhodnete navštíviť túto prírodnú rezerváciu, výstupových ciest je
niekoľko. Dnes si popíšeme cestu zo sedla Zbojská.
Rudnou magistrálou
podľa značiek sa dostaneme do priehlbiny v južnej časti Fabovej hole na
Kučalach. Naskytne sa nám pekný pohľad na Tisovec. Pripojíme sa k chodníku,
ktorý vyšiel z Tisovca a vystupujeme na Tri kopce, ktoré sú južným predvrcholom
Fabovej hole. Za 10 – 15 minút sa dostaneme na samotný vrchol. Na návrat si
vyberieme trasu podľa uváženia, buď do Závadky nad Hronom, Polomky, Tisovca
alebo zvolíme trasu, ktorou sme prišli.
Zrkadlom zdravého,
vyváženého prírodného prostredia je hojnosť a pestrosť rastlinných a živočíšnych
druhov. V posledných rokoch do zoznamu ohrozených rastlín a živočíchov pribúdajú
ďalšie druhy vyžadujúce ochranu.
Aj pri tejto návšteve
prírodnej rezervácie nezabúdajme, že sme navštívili časť prírody s pozoruhodnými
biologickými a estetickými hodnotami, ktoré si zasluhujú zvýšenú pozornosť
a ochranu.
(E-ová)
Tretí absolventi plaveckej
školy dospelých
Plaveckému klubu Flipper sa už tretíkrát podarilo pre verejnosť mesta
zorganizovať plaveckú školu dospelých. Vyučovanie plávania absolvovala 13-členná
skupina, ktorá bola rozdelená na plávanie pre neplavcov a zdokonaľovacie
plávanie. V kurze si všetci prihlásení neplavci mohli dokázať, že začať nie je v
žiadnom veku neskoro a svojou ctižiadostivosťou podstúpili náročnú výuku, ktorú
zúročili v záverečných pretekoch. Členovia zdokonaľovacej skupiny sa oboznámili
so všetkými plaveckými spôsobmi a absolvovali malú školu potápania s plutvami a
so šnorchlom. „Sme radi, že sa plávanie dostáva do povedomia aj dospelých,
pretože jeho zdravotný a spoločenský význam je pri dnešnom životnom štýle čoraz
dôležitejší,“ povedala nám Ľubica Vičanová. Nový kurz otvárajú pred letnou
sezónou od 30. mája do 6. júla (informácie na tel. č. ŠK Flipper 0902 411111).
(ľv)
Svet očami
vojnového reportéra
Pri samovražednom atentáte zahynuli desiatky
nevinných ľudí... Vojská vzbúrencov zaútočili... Takéto a podobné správy čítame
v médiách každý deň. Prinášajú ich novinári – vojnoví reportéri. Od jedného
z nich si môžete prečítať zaujímavú knihu. Vychádza práve v týchto dňoch a sú
v nej príbehy, o ktorých sa z novín nedozviete. Zákulisie práce vojnového
spravodajcu v knihe Po stopách konfliktov odhaľuje Martin Rajec.
V čom je
práca vojnového spravodajcu špecifická? Čo všetko okrem veľkej dávky odvahy
potrebuje takýto novinár mať?
- Šťastie!
Zdravý úsudok a rozvahu. Jeden zo skúsenejších vojnových novinárov mi raz
povedal, že odvážnych a nerozvážnych sú plné cintoríny. Dal mi radu, aby som
vždy zvážil, či samotný záber alebo príbeh stojí za riziko. Ja som podľa toho
vždy konal a oplatilo sa. Netvrdím však, že rozvážni novinári s dobrým úsudkom
nezomierajú. Jednoducho, riziko je tam vždy prítomné. Slávni vojnoví novinári
ako je Nachtway alebo Abbas dokázali, že toto zamestnanie sa dá „prežiť“, aj keď
sa mi zdá, že situácia sa v posledných rokoch zmenila a novinári sa stali
vyhľadávaným terčom. Špecifiká práce sú v jej riziku a nepredvídateľnosti.
Môžete sa spoľahnúť iba na seba a priateľov. Všetko, čo v civilnom živote
funguje, vo vojnovej zóne jednoducho nenájdete.
Do akej miery
táto práca ovplyvnila vaše ďalšie životné smerovanie?
- Nemyslím
si, že táto práca ovplyvnila moje životné smerovanie, skôr zmenila môj postoj
k životu. Zmenil sa mi rebríček hodnôt. Veci, ktoré som predtým považoval za
dôležité, sa neskôr ukázali ako malichernosti. Tiež ma to utvrdilo v poznaní,
aké som mal šťastie, že som sa narodil a vyrastal v prepychu na Slovensku, bez
toho, aby som sa musel obávať o svoj život alebo životy mojich najbližších.
Možno to znie ako fráza, ale je to tak. Vidieť následky konfliktov
v Afganistane, Iraku alebo v bývalom belgickom Kongu, z vás spravia srdcom
pacifistu.
Sú udalosti,
ktoré sa vám aj po rokoch vynárajú v živej pamäti?
- Spomienok
je veľa a stále sú živé. Často spomínam na Afganistan, ale napríklad aj na Kongo
alebo Libériu. K Iraku sa vraciam najmä v diskusiách o chybách americkej
administratívy v prvých mesiacoch po obsadení krajiny. Tesne po vojne sme mohli
ako cudzinci slobodne cestovať po krajine a v roku 2005 som už nevystrčil ani
nos z vojenskej kolóny alebo základne.
V knihe
spomínate, že ste si na základe niektorých situácií vytvorili vlastnú stupnicu
strachu...
- V tom
príbehu z Afganistanu skôr priznávam, že nastali situácie, pri ktorých som si
myslel, že viac sa báť už nemôžem a mýlil som sa. Dôležité je nepanikáriť a
zachovať pokoj. Tiež je zvláštne skúmať, aké situácie vo vás vyvolajú pocit
strachu. Napríklad, keď na nás raz v Afganistane počas cesty autom v horách
vystrelil ozbrojenec, ktorému sme odmietli zastaviť, nebol čas na strach a za
najbližšou zákrutou už bolo veselo. V iných situáciách sa strach dokáže
stupňovať a je zaujímavé sledovať, koľko toho človek znesie. Pochopiteľne,
niekedy vám negatívne pomôže aj vaša predstavivosť.
Dramatické
rozprávanie z ohnísk vojnových a sociálnych konfliktov dopĺňajú v knihe vaše
zážitky z pobytu v Izraeli, Libérii, Kongu… Čo ste si odniesli z pobytu v
týchto krajinách?
- Veľa
zážitkov… Demokratická republika Kongo, teda najmä provincia Ituri, ktorú sme
navštívili, sa v tom čase považovala a stále považuje za veľmi nestabilnú.
Libéria sa zase spamätáva z krutej občianskej vojny. Tieto príbehy tematicky
súvisia s tými, ktoré som napísal o Afganistane alebo Iraku. Jedine zážitky z
Izraela sa netýkajú ozbrojeného konfliktu. Sú staršieho dátumu a zaradil som ich
do knihy ako bonus, alebo test pre čitateľa, či sa „prehryzie“ až na koniec.
Vo vašej
knihe sú publikované snímky vynikajúceho českého fotografa Michala Novotného,
viacnásobného držiteľa ocenení v Czech Press Photo, Best of Photojournalism
a World Press Photo. Kde ste sa zoznámili?
- S Michalom
sme sa stretli v Afganistane pri mojej druhej návšteve tejto krajiny a odvtedy
sme zostali dobrí kamaráti. To, že mi poskytol svoje vynikajúce fotky do mojej
knihy, si naozaj vážim.
Zhovárala sa
Mária Lešková
Súťaž o knihu
Po
stopách konfliktov
Martin Rajec
precestoval kus sveta ako súkromná osoba, aj ako reportér televíznej stanice TA3
a člen filmového štábu. Jedenásty september 2001 spôsobil, že sa stal vojnovým
reportérom. Okrem spravodajských informácií jeho cesty priniesli aj príbehy,
ktoré z novín nepoznáme. Tie zhrnul do zaujímavej knižnej podoby. Viac, než
o samotných ozbrojených konfliktoch sa z nej dozvieme o zákulisí práce
reportéra, o ťažkých podmienkach, v ktorých si musí operatívne poradiť a
pracovať v nich, o problémoch s cestovaním či ubytovaním, o metódach práce
zahraničných kolegov, o strachu a odvahe miestnych ľudí… Knihu Martina Rajca Po
stopách konfliktov môžete vyhrať, ak najneskôr do 7. mája do našej redakcie
doručíte lístky s kupónom a vaším telefónnym číslom. Mená troch výhercov
uverejníme 13. mája.
O knihy so
srdcom súťažili tí, ktorí poslali do redakcie korešpondenčný lístok s kupónom a
odpoveďou, že príbeh Paracelsa sa odohráva v Európe v šestnástom storočí.
Šťastena pri žrebovaní prisúdila knihu Moje nové srdce J. Halamovej z Brezna.
Život a doba Paracelsa poputuje k J. Giertlovi do Čierneho Balogu. Obom
blahoželáme.
KUPÓN – PO
STOPÁCH KONFLIKTOV
Vojnový reportér
Martin Rajec v Kongu
Foto: Michal
Novotný