|
|
J. A. Komensky by sa bol potesil, keby uvidel, akej vdaky sa dostalo byvalej ucitelke Jolane Masarovej z Bujakova. Pri prilezitosti jej 80. narodenin (narodila sa 11. januara 1920 v Brezne) si na nu spomenuli ti, ktorych v Bujakove ucila od roku 1946.
Tato nevsedna slavnost sa uskutocnila vo vkusnom interieri krcmy Igora Sajgala, ktory bol tiez jej ziakom. Do triednej knihy sa na tejto nevsednej hostine zapisalo vyse devatdesiat jej byvalych ziakov, ktori kyticami kvetov, slovami vdaky a so zelanim dobreho zdravia prisli pozdravit tu, ktora im dala zaklady vedomosti. Pochvalit treba Jana Lepku a Petra Pastoreka, ktori celu udalost zorganizovali. Oslavenkyni prisiel zablahozelat aj primator Brezna Ing. Vladimir Fasko, ktory jej odovzdal pamatnu plaketu mesta a pani ucitelka sa zapisala aj do pamatnej knihy. Jolana Masarova, rod. Stulajterova pochadza z Brezna a cely svoj zivot zasvatila ucitelstvu. Ako mladu absolventku ucitelskej skoly v Banskej Bystrici v roku 1941 ju prve kroky zaviedli do Dobsinskej Mase (dnes ju kryju vody nadrze Dedinky - Mlynky), kde si v Stratenskej doline, "panubohu za chrbtom", oducila dva roky. Dalsie dva ucila deti v Michalovej a od spomenuteho roku 1946 bez prestania v Bujakove. Dvojka bola v jej zivote magicka, ci sprievodna. Uz ako dochodkyna ucila a tym aj zavrsila svoju pracovnu put dalsimi dvoma rokmi v Zakladnej skole Karola Raposa na Skolskej ulici v Brezne. Vychovala a taktiez ucila svojich dvoch synov Jozefa a Petra. Vdaka vam, pani ucitelka, nech vam zdravie sluzi este vela rokov.
Hospodarka - uctovnicka, funkcionarka Matice slovenskej, herecka a reziserka ochotnickeho divadla, spevacka a tanecnicka folklorneho suboru, organizatorka kulturneho a spolocenskeho zivota v Brezne. Rodicia boli talianskeho povodu. Manzelstvo uzavrela 4. januara 1949 s Antonom Daxnerom (1911 - 1977), ktory bol nositelom Zlateho Tylovho odznaku za herectvo. Z manzelstva sa im narodili tri deti, dcera Ines (1952) a synovia Aldo (1953) a Bruno. Zakladnu a mestiansku skolu vychodila v Brezne. Absolvovala naukobeh pre pokrocilych zo slovenciny, zemepisu a obcianskej nauky. Navstevovala aj hudobnu skolu. Presla viacerymi zamestnaniami. Bola predavacka, pokladnicka a uctovnicka. Svoj volny cas venovala aktivnej praci pre verejnost. Bola clenkou spolku Zivena, Cerveny kriz a Telovychovnej jednoty. Najviac prace odviedla ako clenka vyboru Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne, v ktorom pracovala osemnast rokov. Ucinkovala v spevokole Svornost, v Divadelnom zdruzeni miestneho odboru Matice slovenskej a v divadle Jana Chalupku najprv ako herecka, neskor ako reziserka. Svoj taliansky povod prejavila najma vo folklornom a tanecnom subore pri miestnom odbore Matice slovenskej. Jej zasluhou bola clenska zakladna Matice slovenskej v Brezne, rozsirena o kolektivne clenstvo Stredoslovenskych mliekarni, Jednoty a Mestskeho narodneho vyboru. Kulturne, spomienkove, slavnostne a zabavne vecierky obohacovala prednaskami o dejateloch slovenskeho naroda, recitaciami a spevmi. Na jej podnet sa konali Vecery ludovych piesni, MDZ a detske maskarne plesy. Velmi si vazila spolupracu so zahranicnymi Slovakmi. Stretnutie s rumunskymi Slovakmi z Nadlaku patrilo jej zasluhou medzi najkrajsie. Za svoju ochotnicku pracu bola ocenena diplomami ministerstva kultury, odznakom Belopotockeho a bronzovou medailou Jana Palarika pri prilezitosti 15. vyrocia Palarikovej Rakovej. Pri oslavach 700. vyrocia zalozenia mesta Brezna jej bolo udelene cestne uznanie a medaila za duchovny a kulturny rozhlad obcanov Brezna a sirokeho okolia a sirenie slovenskej kultury v zahranici. Oto Baldovsky
Nie, nebude to fejton, ale skor spomienka. Ako hej, ako nie, v roku 1957 som sa prizenil do Sumiaca, kde som aj styri roky byval. Bol som mostarenec a do zamestnania som denne cestoval aj v sobotu (vtedy sa tak pracovalo) zo Sumiaca od kaplicky autobusom rano o stvrtej do Cervenej Skaly, odtial casto v nevykurenom vlaku do Brezna. Cesta tam a spat, ked to dobre islo, trvala styri hodiny denne. Necestoval som sam, spominam si na Michala Caracha i na Dura Voleca. Vtedy tyzdenny listok stal tri koruny na autobus a dvanast korun na vlak. Ja chlapec z mesta "ze Trnavy" som si musel zvykat na dedinsky zivot a jeho "maniere". Sumiac bol vtedy prekrasnou razovitou horehronskou dedinou, v ktorej bolo zriedkavostou vidiet muza ci zenu v panskom obleceni. Chodilo sa v kroji. V dedine zilo vtedy vyse 2000 uprimnych a pracovitych ludi (teraz ani nie 1500), ktori po sichte v podnikoch sa venovali svojmu hospodarstvu. Chovali predovsetkym dobytok, osipane a sem-tam aj ovce. Kazde rano pastier zvolaval kravy na pasu. Boli dve velke criedy. A tu sme pri koreni veci. Aj moja svokra mala kravu, volali sme ju Malina a kazdy rok vychovala aj pekne dve svinky. Zakalacka bola predovsetkym pred kracunom (Vianocami) v predstihu. Bol to cas, ked sa musel davat kontigent a z osipanych krupon. Za jednu kozu v zberni platili devat az patnast korun podla velkosti a kvality. Pred Vianocami pani svokra (bola to velmi dobra svokra) rozhodla, ze ideme zabijat. V tom case funkciu tajomnika MNV v Sumiaci vykonaval Jozef Engler (Mytnan), ktory sa prizenil do Valkovne. Spoznal som sa s nim v Mostarni. Pani svokra mi povedala: "Ked sa s nim poznas, chod vybavit zakalacie povolenie, ja som sa s nim uz rozpravala." Tak som sa pobral. Privital ma a po kratkej reci zacal pracovnicke diktovat: "... Elene Dudasovej, c. d. 371 sa povoluje zabit jeden kus osipanej," ja mu hovorim: "Jozef, my ideme zabijat obidve, lebo masiar Miklos Cupka - Ludor povedal, ze zabije obidve." Vtedy sa vycitavo pozrel na mna a pokracoval v diktovani: "Osipana ma vyrazne na chrbte hnede az cierne flaky," vtedy som sa tiez nezdrzal a hovorim mu, ze nase svinky maju ciste chrbaty bez flakov. V tu ranu sa on a pisarka pozreli na seba a zacali sa smiat. To preto, lebo od flakatych svin sa krupon neodovzdaval. Dal mi potvrdenie, aby som uz vypadol. Az vonku som pochopil celu zalezitost. Doma som sa s vybavovanim nepochvalil a svokra ma pochvalila, ako som dobre vybavil. Asi o tri dni sme zabijali. Masiar Cupka bol znamy tym, ze ked rano pride, voda v hrnci musi vriet, cibula, cesnak musia byt ocistene a vsetky prisady, sol, paprika sladka a stiplava, korenie, rasca, majoranka, spajdle na jaternice a svankes ostruhane. Zacala zabijacka. Ako prvu zabil svinku, ktoru sme v koryte obarili a odchlpili. Vytiahli cigov hore a este zacal skrabkat nozom svinke okolo chvosta. Povedal, aby som vystrcil prst a v tu ranu mi na prst nastokol tu svinsku vec, ktoru spod chvosta vyrezal a este sa ma spytal ci to so mnou ako mladym zatom nelomcuje. Bol to figliar, ale ked bol nahnevany, bolo radno obist ho. Ocistil jednu i druhu svinku a odovzdal svokre creva na "vypratie". Svokra ho uz poznala a dala si na prani zalezat, pralo sa so solou a cibulou. Po urcitom case mu ich ukazala, ci su dobre. "Tetko, dobre su, ale este nakrajajte cibule, gumaky mate, vysypte ich na sneh a este stvrt hodinu po nich slapte - creva musia vrzgat medzi prstami." Potom sme sa presunuli do kuchyne a zacali robit vyrobky. Predovsetkym klobasy, svankes, jaternice a ine pochutky (medzitym sa vyvarila kapustnica, skvarila mast a my dvaja sme popijali). Maso, sunky, rebra, kolena a slaninu sme zasolili v koryte a po tyzdni sa mohli udit. (Pokracovanie) Stefan Miklovic Skoncili sme o piatej poobede a uz som mal dost roboty i popijania, na masiarovi Cupkovi to nebolo ani vidiet. Nebolo, mal vyse 130 kilogramov. Od svokry po rodinsky pytal za zakalanie 150 korun a poziadal ma, aby som mu pomohol odniest "vercajg" domov - byval nedaleko od nas. Doma sme este nieco popili. Prisiel domov mlady Miklos, syn z cvicenia na harmonike z Murana a musel nam hrat. O chvilu prisla aj mladsia dcera zo skusky detskeho folklorneho suboru a ta nam musela spievat. Po chvili staremu Miklosovi napadlo, ze ideme este pod Lipu - tak sa volal hostinec a prepili sme celych 150 korun. Ja som uz skoro nevedel o svete a zacal som vystrajat. Nedaleko pri stole sedel Miso Lapin z rodiny (teraz uz Fajkos), prehovoril ma a odviedol domov. Cestou sme mojou zasluhou viakrat padli do snehu. Spal som az do poludnia druheho dna. O nejaky cas sa svokra stretla pri kaplicke s tajomnikom Englerom a povedal jej: "Viete co, Dudasko? Druhy raz mi ziata, takeho tlka (to ako mna) zakalacie povolenie vybavovat neposielajte!" A veru odvtedy som viac taku poctu nedostal. A este na zasmiate. Prvy rok som sa ucil kosit, nebudete mi verit, ale ja som za tyzden nakosil viac, ako druhy za den. Okoloiduci kosci sa ma pytali: "Stevo, pre koho to kosis?", Odpovedal som im, ze pre svokru a oni na to: "Mysleli sme si, ze pre kravu." A na zaver (to je z pocutia). Do Sumiaca prisiel pojazdny cirkus - mal aj cvicenych papagajov. Jeden im uletel. Na druhy den sa na Prielohoch pod Bucinkou pasol. Idu tetkos (ujo) z roboty a vidia pestrofarebneho vtaka. Povedali si, ze ho chytia a deti budu mat radost. Snali klobucik a hodili na papagaja - papagaj odskocil aj druhy raz. Na treti raz papagaj prehovoril ludskou recou: "Chod do r...". Tetkos sa prelakli a povedali: "Joj, naj prebacia, ja som myslel, ze oni su ftacok." Stefan Miklovic Pranostiky na februar Vo februari sa u nas v jednotlivych rokoch zacina prejavovat odlisne pocasie. O mnohych vykyvoch poveternosti v tomto mesiaci svedcia aj mnohe udaje o rekordnych teplotach. Napriklad 1. februara 1956 bol mraz minus 29,4 stupna, ale v ten isty den v roku 1990 bola teplota az plus 13,5 stupna Celzia. V mnozstve pranostik k februaru je viac takychto pranostik, ktore sa viazu najma na teple pocasie, na jeho vykyvy a jeho dosledky:
Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis |
