V suvislosti s vyrocim popravy Jakuba Surovca (1715 - 1740) na breznianskych Viselniciach uvadzame archivne dolezity pribeh, ako ho spracoval a publikoval Frantisek Kreutz v Helpianskej bosorke (1985).

Kedze Helpianska bosorka je beznadejne rozpredana, rozhodli sme sa so zvolenim autora pribeh znova uverejnit v nasich novinach na pokracovanie.

Redakcia

...

Frantisek Kreutz:

Ked si, zbojik taky pan

Durindovci z Dlhej Luky nize Murana chystali dievku pod cepiec. Radost velka, prevelka. Svadobnu mat premohla dobra vola. Zato otec schovaval radost pred svojimi aj pred svetom, lebo vedel, ze dcerin vydaj ma i druhu stranku - starosti. Vela veci este chybalo do vybavy, a nic nepride domov samo od seba. Rodicia skupovali zblizka, hladali aj dalej, lebo cas sa kratil skokom, nie krokom.
Schytili sa Durindovci v case kosby za vychyrenym platenikom do Jelsavy.
Nepochodili.
- Pan Marcek si mysli, ze v Brezne na augustovom jarmoku mu za jeho platno budu dukaty otrcat. Nech si len ide!! Mohol pristat na to, co som ponukal, - somral nespokojny Durinda, ked sa polahky vracali z jelsavskych nakupov.
- Ba veru. Dobre si urobil, ked si sa drzal na ponukanej cene. Ci my zbierame peniaze barskde pod lieskou? - dodavala Durindova gazdina, lenze nie celkom presvedcivo. Mrzela ju dievkina truhlica.
- Lauren! V Revucej nam treba odbocit k majstrovi Tkacikovi, - premahal hnev Durinda.
Durindov sluha podriemkaval. Na gazdov pokyn sa strhol a suhlasne pokyval hlavou. Inac Lauren nenarobil vela reci, zato mu robota horela pod rukami. Na dedine ho volali nemym Poliakom. Lenze gazda Durinda nehladel na sluhove usta, ale na to, co zostavalo za rukami.
V Revucej Durindovci pochodili. Nakupili platna za prijatelnu cenu a spokojni sa vratili domov. Dobru gazdovu volu vyuzil sluha Lauren. Vypytal sa navsivit prechoreneho brata na zdychavskom salasi.
...
Martina Poliaka uz nic nemohlo zdrzat na zdychavskom salasi. Nocou sa pobral za Surovcom
- Kubo, zjavila sa dobra polovacka. Mozeme si vyberat: peniaze alebo platno.
- A to si kde vynuchal, Martin? - spytal sa Surovec a poleno, ktorym prehrabaval vatru, hodil medzi zerave uhlie.
- Prisiel za mnou doverny drusa Lauren z Dlhej Luky. Vraj viezol gazdu do Jelsavy za nakupmi, lenze sa rozisli na cene. Nemohli sa dojednat s majstrom Marcekom, lebo ten sa...
- Z toho nic nebude, Martin, lebo dlho cifrujes!
- Ved vydrz! Platenik Marcek sa ufa lepsiemu predaju na augustovom jarmoku v Brezne.
- To sa uz lepsie zacina.
- Kubo, treba nam vari vopred vediet, co mu zoberieme, ked mame na vyber.
- Peniaze, Martin, peniaze.
- A kolki pojdeme na tu polovacku?
- Vystacili by sme aj dvaja, ibaze teba nemozem ratat za celeho chlapa, - z rehotal sa Surovec Poliakovi do oci, - preto zoberieme aj tretieho.
Zoberme Laurena Poliaka, - navrhol Martin Poliak, nevsimajuc si Surovcov vysmech.
- A ci sa mu da doverovat?
- Da! Napokon, ak by predsa len otvaral usta, bude v tom az po usi.

(Pokracovanie)

Z minulosti

Septembrovy vecer. Zo zasuvky pracovneho stola vypadli zazltnute listy. Na nich napisane. Kedysi na Ciernom Balogu. Riadky napisal Stefan Lehotsky, dlhorocny ucitel v tejto obci, v osade Kram, ale aj osvetar, vcelar, kronikar obce, dopisovatel do novin, rozhlasu...
Aj v tomto pripade sa zmienuje o tazkej praci drevorubacov - dingovnikov. Spracuvanie gulatiny este za cias, ked dlhe, Tazke sekery nahradili pily (J. D. Matejovie). Za povsimnutie stoji rec, kuse vety, s ktorymi oznamuju, hlasia, prikazuju...
Ked kmen stromu zacal praskat, naklanat sa, tak ten, co podtinal zakrical: - Hop, hop, hore hlavy. Olupane kmene spustali do doliny. Nabrali rychlost a zapichovali sa do protilahleho svahu. Kusky dreva z nich tam v ciernobalockych dolinach hniju, uholnateju. Su nemymi svedkami umornej prace drevorubacov. Pri spustani rozostavene hliadky oznamovali: - Varuj na doline...Klaj ho! Stalo sa, ze sa horou ozval i taky hlas: - Habo! - co znamenalo, ze leti "habauz" - skrizene dreva.
Na doline robotnici kmene stromov gelbovali. Davali ho na velke hromady, aby preschlo. Vyrovnavali ho a pritom si skandovali: - Ho, hore ho, ho, este, ho! Ked drevo bolo na mieste, ked licovalo, zaznelo: - Trinast!
Sucha gulatina sa neskorsie nakladala na zeleznaky (uzkokolajka) a dalsi ludia a technika ju rozvazali na pilu v Janosovke, ale i do Hronca, odkial putovala dalej.
Casy sa ale pomenili. Stare nastroje a slovnik nahradili moderne, slovne vyrazy odborne, ba vclenili sa i cudzie slova. Sucasni kronikari to uz maju isto-iste zmapovane, zapisane, ale...
Stefan Lehotsky, tak ako vsetci ti, ktori maju radi pero a papier, zapisovali si heslovite prihody, stretnutia so zaujimavymi ludmi..., a potom to aj ustne podaval dalej...
Raz bol cestoval vlakom z Bystrice do Brezna. Spolucestujuci bol Balocan. Ten pri Nemeckej ukazal na cestu. Odbocovala do hory a povedal, ze ta cesta vedie na C. Balog. Prekrokoval ju za Povstania. Po rokoch ju presiel zas. Nepovedal, ako dlho kracal a kde si na oddych spravil - kolibku z tej hustej ceciny lebo su to predsa len kilometre.
Mozno, ze sa s prihodou zveril i P. Jilemnickemu.
Neviem, ale...
Hora, kolko piesni ta ospevuje? Dvadsat, patdesiat, sto? Kolko sa ich zrodilo a spievalo davno - davno v ciernobalockych dolinach? Niektore aj dnes ziju.
Zazltnute listy - lucim sa s vami - ale autora vasho si vzdy viem zivo predstavit. Cervene licka, strieborne vlasy, iskrive oci a v nich plno deticiek, vceliciek, popisane stranky kroniky, pripravene clanky do novin, rozhlasu...

Riadky pisane rukou cloveka, ktory poznal mentalitu ludi v udoli C. Hrona.

Luce vychadzajuceho slnka zamierili i do okien zvolenskeho hradu, do okien komnaty, v ktorej po zabave stravenej hlboko v noci odpocival kral Matej. Dotierave ranne slnecne luce prenikali skarami okenic poskladanych z javorovych dosticiek a rozlievali sa po poloserej miestnosti. Vo svojej nezbednej hre posteklili odpocivajuceho pana Uhier a velkeho priatela nasich hor na oci. Akoby bol teply vanok preletel po jeho oblicaji. Naraz otvoril oci. Stacil si uvedomit nedokonceny sen. "Ja, kral, mocny vladca Uhier, syn chrabreho Hunadyho, vraj som Valach." Vtom sa ozval ranny zvonec oznamujuci nove rano. Pravda je, tu zaspominal si na svoje detstvo, na svoj rodny kraj Rumunsko. Ano, tam byvali Valasi v rumunskej Valachii. Vyskocil z postele, zamieril k oknu a otvoril okenicu. Teraz uz slnecne luce plnym prudom vliali sa do miestnosti. Zahladel sa na kraj, ktory sa kupal v jesennom rannom slnku. Pestry koberec do cervena sfarbenych lesov zdal sa ako pozlateny. Ihrave vlnky Hrona trblietali sa hrou svetla. Nevdojak sa oci zahladeli na severovychod, kde v rannych hmlach rysovali sa obzory Rudohor. V zilach sa mu ozvala stara valasska krv.
Rozkazy rozleteli sa hradom, zacali sa pripravy. Bolo treba prichystat sa na niekolko dni. A chystat sa na taku polovacku nie je hocico. Druheho dna popoludni dorazili do Lupce. Len co sa zapalili ranne zore na hranici Rudohor a Nizkych Tatier, konciacich holou v krvavych oblakoch horizontu, vydal sa kralovsky sprievod na cestu hore Hronom. Ked presli Brezovu holu, ustim Stiavnicky do Hrona, Skalku, co ako straz stala nad uvalom pod Kopou, viedla cesta popod strme vrsky, ponad Vyvieracku. Naraz sprievod akoby na povel zastal. Jazdci, co tvorili prednu hliadku kralovskeho sprievodu, zazreli nedaleko Vyvieracky krizom cez cestu cosi ako zrd. Ked prisli blizsie, zbadali, ze zrd sa pohla. Jeden koniec akoby sa bol zdvihol a druhy vlnovite pohybal. Zastali. Ozvali sa vykriky: "Stat!" Ozvena sa opakovala a v celom sprievode nastal ruch. Prvy jazdec obratil kona, cvalom pribehol ku kralovi, aby to vsetko oznamil. Zostalo ticho. Len z dialky zaznieval stekot psov. Dalej sa neodvazili ist. Jeden z jazdcov zamieril smerom k Hronu, odkial prichadzali zvuky stekotu. Nebolo to daleko a nebolo ani tazko najst valacha, co opodial pasol ovce. Tento uz skor pozoroval ako sa cez vysoke jedle mihaju jazdci a trbliece sa nezvykly sprievod. Za Hronom, co klukato meria sirku doliny, nedaleko svahu porasteneho hustavou na malej polianke stal valach so stadom oviec. "Daj Boze stastia!" "Dajze, co dobreho nesiete a kto ste?" Jeho velicenstvo kral Matej ide na polovacku na Vysoku holu. A tam nedaleko Vyvieracky cez cestu lezi pretiahnuty velky had. Dalej nemozeme." "Viem o nom", vravi valach. "Len co sa priblizim na dovidenie, zodvihne hlavu a sipi. Aj ovce vyhybaju sa tomu miestu. Ba aj psi so stekotom utekaju odtial." Odbehol jazdec ku kralovi so spravou. Matej kral pozval valacha k sebe: "Dobry clovek, si odtialto, poznas iste kazdy chodnik, pomoz nam v dalsej ceste." "Tazko opustat cestu. Tam vlavo je strmy vrch Kopa husto porasteny a vpravo zasa Hron so zradnymi zakrutami. Ale idem a hada zazeniem. Hla, moja bronzova valaska je ostra, nech dokaze,co vie. Dosial som sa sice neodvazil na taku robotu, vzdy som obchadzal obludu, ved sipel na mna akoby branil nieco posvatneho. Nebudem vam rozpravat skusenosti s nim, uz som sa davno chystal na boj, pretoze ovce v tu stranu ani hnut. Ako zacarovane. Azda toto je ta chvila, ked sa musim rozhodnut. Bud ako bud, podme!" Kralovski predni jazdci na konoch sa pohli za valachom, ktory so svojim strapatym bielym psom zamieril k Vyvieracke. Cesta nebola rovna, tocila s okolo stromov, takze daleko dopredu nebolo vidiet. No ked prisli k miestu, kde maly potocik pretinal zlava cestu a vinul sa k Hronu, zaculi sipenie. Psovi sa zjezila srst na chrbte a prudko zastekal. Zvedavostou hnany pribehol sam kral na koni. Vtedy uz valach krutil valaskou ponad hlavu rozhodnuty zatat do hlavy hada, ktora z klbka vycnievala. Had strasne sipel. Valach poplul do ruky, jeden svih a had sa zvijal v smrtelnych krcoch. Zabiteho hada odtiahol valach pod skalu, kde bola jaskyna. Kral, ktory so zaujmom sledoval hadiu dramu, prisiel k valachovi.
"Za tuto preukazanu sluzbu kralovsky sa ti odmenim. Ako som zbadal, mesiac je v uplnku. Co obides s ovcami do doby, kym sa mesiac zacne zmensovat, bude vsetko tvoje." Rozlucil sa s valachom a polovnicky sprievod pohol sa hore Hronom k mestu, kde mu chystali privitanie.
Valach nelenil. Pustil sa s ovcami tak, ako mu prave prikazali. A to, co za tyzden obisiel, je i podnes valastianskym chotarom.