Martin Razus - Srdce a svedomie slovenskeho naroda - svetlo sveta uzrel 16. oktobra 1888 vo Vrbici v Liptovskom Mikulasi a zomrel 8. augusta 1937 v Brezne. Bol prvorodeny zo siedmich deti rodiny prilezitostneho pltnika, rolnika a nakoniec garbiarskeho robotnika. Ludovu skolu vychodil vo Vrbici, mestiansku skolu v Liptovskom Mikulasi (1899-1902), gymnazium v Banskej Bystrici (1902-1903), lyceum v Kezmarku (1903-1907), teologiu v Bratislave (1907-1911) a v Edinburgu (1911), kde sa dostal na stipendium Scota Viatora. Po skonceni studii bol kaplanom v Modre (1911-1912, fararom v Pribyline (1913-1921), v Moravskom Lieskovom (1921-1930), odkial sa dostal do Brezna (1930-1937).
V tomto slovenskom basnikovi, prozaikovi, publicistovi, politikovi a fararovi sa snubilo prirodzene nadanie s vysokou osobnou moralkou, hlbokym socialnym citenim. Tieto svoje danosti dokazal uspesne uplatnit v celej svojej tvorbe, v spolocenskom zivote a v politickom posobeni. Slovenska poezia sa vo vojnovom a tesne povojnovom obdobi prezentovala prakticky jeho tvorbou. Citlivo vnimal trpky osud ubiedeneho slovenskeho dedinskeho cloveka, doverne poznal jeho problemy, krivdy, jeho vieru a nadeje. To vsetko dokazal verne a nebojacne vyjadrit v kazdom svojom prejave. Plnym pravom ho preto volali Svedomim naroda. Bol muzom cinu, podujal sa bojovat za lepsi osud svojho milovaneho naroda nielen perom, ale aj politickou pracou.
Vysoke moralne hodnoty ziskal v tvrdom, ale poctivom dedinskom rodinnom prostredi, ktore tak sugestivne zobrazil v romane Marosko. Tam sa v nom zakorenilo hlboke socialne citenie a laska k prostemu slovenskemu clovekovi. Svetlym vzorom mu nezostala len dobrotiva a laskava matka, ale aj starostlivy, robotny otec - proletar. Pri jeho rakve sa zaprisahal, ze nikdy nezradi svoj slovensky lud. Basnicky talent Razusa sa prejavil uz v detstve. Prve basne zacal sporadicky uverejnovat v lyceu v Kezmarku. Hoci absolvoval teologicke studium, hlavnym taziskom jeho tvorby sa nestala oblast nabozenska, ale svetska. Zivot sam, so vsetkymi svojimi prejavmi, spolocenskymi prudmi, biedou, krivdami, prehrami i vyhrami - to bol predmet jeho poezie i prozy, publicistiky a politickeho prejavu, Veril, ze svet sa moze zmenit, len sa treba o to usilovat a on sa o to snazil zo vsetkych sil. Aj ked jeho zivot bol pomerne kratky, zanechal nam dielo, ktore obsahuje 28 zvazkov poezie, prozy, prac dramatickych, filozofickych, publicistickych a nabozenskych. Tieto diela su casto vernym obrazom aktualnych pomerov a podmienok zivota slovenskeho ludu v predprevratovom a poprevratovom obdobi.
Razus zacinal pravidelne publikovat ako posluchac teologie od roku 1910. Jeho kratsie prozaicke utvary sa objavovali v Prudoch. Odzrkadlovali jeho vnutorny zapas medzi vlastnym svedomim a tvrdou realitou. Ako basnik sa prezentoval versami uverejnovanymi napr. v Dennici, Zivene, Narodnych novinach, Robotnickych novinach. Tam sa uz vyrazne prejavovalo jeho socialne citenie. Burlivo reagoval na vojnove udalosti, co sa prejavilo vo dvoch zbierkach s vojonovou tematikou. Zbierka Z tichych i burlivych chvil (1917) obsahuje verse intimnej lyriky a ohlasy na tragicke udalosti vojny. V druhej - To je vojna (C est la guerre - 1919) - zobrazuje s velkou emotivnou silou vsetko utrpenie, ktorym plati jednoduchy clovek za barbarske panske dobrodruzstvo. Hned po prevate s nadsenim reagoval na vznik slobonej vlasti zbierkou basni Hoj zem draha (1919). Tieto jeho zbierky patria k spicke vtedajsej slovenskej poezie.
Pokusa sa aj o dramu (Hana - 1926), ale svoje citenie a nazory dokaze presvedcivejsie vyjadrovat vo versoch, ci v obycajnej proze. Zbierka Kamen na medzi (1925) ma silne politicke zafarbenie. V nej autor zaujima kriticky postoj k spoluzitiu Cechov a Slovakov v spolocnom state. Pokus o "cistu", netendencnu poeziu zhrnutu do zbierky Kresby a hovory (1926) mu nevysiel. Basne vyznievaju nepresvedcivo, abstraktne, chyba im potrebny emotivny naboj. Jeho angazovany subjekt sa naopak zretelne prejavuje v kratkych prozach vydanych knizne pod nazvom Z drobnej prozy (1926). Poznatky a skusenosti z posobenia v Moravskom Lieskovom zuzitkoval v sirokokoncipovanom romane Svety (1926). Mnozstvo faktov a realii sustredenych do romanoveho pribehu tvori svojrazny dobovy sociologicky dokument prevratovej epochy slovenskej dediny.
Razus pochopil, ze v zivote nic nedostavame zadarmo, ze o vsetko treba bojovat dostupnymi prostriedkami. Zacina sa angazovat politicky. Stava sa hlavnym ideologom Slovenskej narodnej strany a od roku 1929 aj jej predsedom a zaroven poslancom Narodneho zhromazdenia. Uvahy na rozne politicke, socialne problemy uverejnoval vo viacerych novinach (Narodne noviny, Slovensky narod, Narodny dennik, Robotnicke noviny, Cirkevne listy). Casto sa vsak stretaval s nepochopenim, netoleranciou i podrazmi. Sklamanie tohto druhu navodzuje pesimisticke az skepticke vyznievanie nalad v zbierke basni Sipy duse (1929). V tom case splaca dlh aj nabozenskej tematike a vychadzaju mu uvahy, modlitby a nabozenske piesne v zbierkach Z nasho chramu (1929) a neskor Pred tvarou Bozou (1935).

Magurka je mala horska osada na severnej strane Nizkych Tatier na upati Zamostskej hole. Teraz je tam len par domcekov, kostolik a maly cintorin. Prazdne drevenice dozivaju, muranice este odolavaju casu. V jednom dome je krcma, v dalsom byvala skola. Povodnych obyvatelov by sme uz darmo hladali. Zriedkavo sem zabludia turisti. Pristup autom je sem z liptovskej strany Partizanskej Lupce (predtym Nemeckej Lupce) a od Liptovskej Luznej. Sem do tychto hor prisli nemecki osadnici v 13. storoci, aby dolovali zlatu rudu. V roku 1923 sa tu naposledy ozval buchot banickych krompacov. Ked tu v polovici 19. storocia zacalo banictvo upadat, mladsi ludia zacali cez hreben hol prechadzat na juznu stranu. Hladali zivobytie v rozvijajucom sa zeleziarstve v Hronci a potom v Podbrezovej. Tak sa sem dostali aj nasi rodinni predkovia a nase meno sa v Hronci udomacnilo az do sucasnosti.
Cez prazdniny roku 1965 mi synovia navrhli, za by sme mohli ist cez hole do Magurky, ze tam mozno este najdeme dakoho z rodiny. Ani ja som tam este nebol, takze nebolo ma treba dlho nahovarat. Otec uz nezil, ale z jeho rozpravania som co-to vedel o Magurke a ze tam este mal zit jeden z jeho bratrancov. Prestudovali sme turisticku mapu Nizkych Tatier, nasli vhodnu cestu, vyckali ustalene dobre pocasie a slo sa. Cesta holami nebola pre mna celkom neznama, lebo hrebenom od Dumbiera na zapad som uz davno bol so starsim bratom. Na Magurku sme vtedy ani nepomysleli. Ale trufali sme si najst tam cestu. Turu sme si rozvrhli na dva dni. Jeden den zajst tam a na druhy sa vratit najkratsou cestou, ktorou asi presli predkovia na Pohronie.
Sli sme z Valaskej po zltej do Bystrej, dalej Bystrou dolinou na Trangosku, vysli sme na hreben pod Chopok a dalej po magistrale hrdinov SNP. V pohode sme vychutnavali vyhlad vpravo i vlavo od cesty. Derese, Polana, Chabenec, Durkova a hlboko pod nami sme zrazu zazreli Magurku. Bez dlheho uvazovania a hladania nejakeho chodnika sme sa cestou necestou spustali z hrebena do ciela. Po klzkej psici, raz na nohach raz na zadku sme coskoro boli pri prvych domoch. A ani netrvalo dlho, celkom lahko sme si nasli aj rodinu. Ludia nasho mena uz byvali len v jednom z mala domov. Zoznamili sme sa este na priedomi a ulici sucasne aj zvitali s dosial neznamymi pribuznymi a o chvilu sme sedeli pri stole s "rychlym obcerstvenim". Rozpravali sme, rozpravali, spominali na davnych spolocnych predkov, na davne casy v Magurke i u nas na Hrone. Zaujimalo nas, ako ziju tu v horach, kde v zime ani slnko nevidia a sneh zasypa domy az po strechu. Ukazali nam pre nas naozaj zaujimave a jedinecne byvanie, kde este aj dvor je pod jednou strechou s byvanim. Po kompletnej vysokohorskej veceri sme sli spat. Cesta sem a vzrusenie z nevsedneho historickeho stretnutia a uspokojenia z najdenia akoby uz stratenych najblizsich rodakov nam dopomohli k zdravemu, bezsennemu spanku.
Rano po ranajkach sme sa podakovali za pohostinstvo a rozlucili so slubom opakovanej navstevy. Este obrazok zo stretnutia a potom uz len nastup na znaceny chodnik smerom hore. Cestou sme este mali stastie stretnut sa so vzacnym domorodcom. Ucitel zaniknutej skoly po skonceni svojho poslania neodisiel " do civilizacie", ale ostal v Magurke a prilepsoval si zberom vzacnej drogy vysokohorskeho lisajnika. Mal na to maleho konika a dvojkolesovu karu, zelezne hrablicky a v byvalej skole docasny sklad na drogu pred jej expedovanim. Cestou nas zaujali aj v tom case este viditelne stopy po davnej tazobnej cinnosti.
Necakane velmi lahko a chytro sme sa dostali na hlavny hreben a uz sme sa po zltej znacke spustali do Jasenskej doliny. Rezkym krokom po dobrej klesajucej ceste popri huciacej bystrine sme coskoro boli v Jaseni. Pri tom sme nezabudli spominat, ze prave po tejto ceste sli pred davnymi casmi nasi predkovia za novym chlebom. Vsimli sme si dalej od cesty aj hydrocentralu, kde nas otec volakedy za nejaky cas pracoval a casto ju spominal. Coskoro sme boli v Predajnej a oddychovali sme na zeleznicnej zastavke. Cakali sme na najblizsi vlak domov. Boli sme radi, ze sme ani nezmokli a na vlastne oci sme videli to, o com sme doteraz len pocuvali a na mape to hladali.
Do Magurky sme sa vybrali este raz po dvadsiatich rokoch v auguste 1984, ale uz nie po stopach predkov a aj ovela lahsie, na aute. Cez Donovaly, Liptovsku Osadu, Liptovsku Luznu a kupele Zelezna. Pribuznych sme tam uz veru nenasli, ich dom bol neobyvany a jeho osud nebol nijako lakavy a aj specateny. Posedeli sme si len v hostinci a osviezili sme sa aj vynikajucimi vonavymi domacimi buchtami. Na cintorine sme si naoberali cucoriedok (!) a poprecitovali nase meno na viacerych liatinovych krizoch, ake este odolavaju casu aj na hroncianskom cintorine.
Neverim, ze by som sa este niekedy do Magurky dostal s mojimi osmimi krizikmi. Ale nasim potomkom to vrelo odporucam. A aj kazdemu inemu, aby videl, ako hynie slava sveta. Aj taka, ktora spocivala na zlate.

Koloman Weiss  

Augustove pranostiky

Co august nedopecie, to september nedovari. Dazd v auguste je ako zensky plac. Dazd, ktory v auguste od obeda prsi, skorej ako obed pominie sa ususi. Horucost v auguste nicomu neskodi, iba co sa mlynar po potoku brodi. Severne vetry v auguste prinasaju stale pocasie. Aky je posledny augustovy den, taka bude i cela jesen. Ked sa hory paria, budu huby rast. Aky je august na zaciatku, taky bude aj na ostatku. Ked je v auguste zrana trava bez rosy, cez den ju potom dazdik porosi. Ked august v prvom tyzdni teplom hreje, zima potom snehu bohato naveje. Ked august pali, bude palit aj vino.

Zozbieral Mgr. Jozef Pupis