V minulom storoci - co koniec-koncov ani nebolo tak velmi davno - zila v nasej dedine ista Ilonka. Osobka vzrastom nevelka, ale vyborna ochotnicka herecka, skvela rozpravacka zaujimavych pribehov hlavne na parackach a nadovsetko huncut vybijany.
Bola vydata, ale bezdetna. Muz Gido ju zvacsa posluchal - co insie mu pri takej figliarke aj ostavalo? I tak ho vzdy prekabatila, ak sa jej zavse chcel postavit na odpor. Bola taka mudra, ze si ho okolo prsta obkrucala nie zlostou, ale zartom a zenskou prefikanostou.
Drzala si ho dost nakratko hlavne pre jednu pricinu. Gido by sa bol casto pozabudol v krcme, keby Ilonka nebola drzala nad nim svoju ochrannu ruku. Protivilo sa jej mat za muza korhela. Neznasala opilcov. Tvrdila dost bezohladne a hrubo, ze kazdy vol vie, kedy ma dost vody a prestane pit, iba clovek svoju mieru nepozna. Nechapala, preco by koruna tvorstva ala byt horsia ako neme hoviadko.
Hned po svadbe, pokym bol Gido este do nej tuho zalubeny, urobila prve opatrenie. Vymohla si od neho slub, ze jej do haliera bude odovzdavat vsetky zarobene peniaze. Na dodrzani slubu bezpodmienecne a nekompromisne trvala. Bez grosa sa Gido nikdy ani nepokusal vojst do krcmy. Vsak co by tam bol robil? S prazdnymi vreckami? S vreckovymi suchotami? Iba by bol musel pocuvat vysmech ostatnych, ze je pod papucou.
Vyhodnejsie pren bolo, ked sa z roboty bral rovno domov. To sa mu vyplacalo a vynahradzalo mu navstevu senku. Ilonka totiz mala pochopenie pre jeho slabost. Uznavala, ze chlap by ani chlapom nebol, keby si obcas nehrkol. Preto vzdy mala doma prichystanu flasu s rumom nielen pre Gida, ale keby sa aj nahodou bola v domacnosti vyskytla nejaka potreba. Rum sa dal vyuzit vsestranne a stal na volaco vyssej urovni ako obycajna palenka.
Ked vezmeme do uvahy vsetky okolnosti, Ilonka bola naozaj spravodliva zena. Ulievala vlastne svojmu Gidovi dost casto, ale pod poriadkom, ako sama vravievala. Za poharik dostal, len co prisiel z roboty, odlozil kapsu a zavesil kabat. Za dalsi vyglgol pred kazdym jedlom - na otravenie cervika. Ked jej odovzdaval zarobene peniaze, dopriala mu navyse dva alebo aj tri. Nestacilo to? Stacilo. Gido by mozno bol niekedy pristal na stvrty ci piaty kalistek, ale to by uz bolo proti Ilonkinym zasadam. Nijako nemienila dovolit, aby si Gido prepil rozum, aby si ho utopil v rume alebo, aby sa pred jej ocami premenil na tela. Aby svojho muzicka uchranila pred pokusenim, flasu s rumom zakazdym odlozila na tajne miesto. Dedina sa Gidovi na jednej strane smiala, na druhej ho obdivovala - najma zenska cast. Ved iny na jeho mieste by natiahol ruku, hodil zene par necitanych a dosiahol by svoje. Gido nie. Vsetkym sa videlo, ze je so svojim udelom dokonale zmiereny.
Jedina Ilonka vedela, ze je to iba zdanie. Vedela, ale nikomu neprezradila, ze jej trpezlivy a poslusny muzicek mava obdobia, ked mu doma jednoducho nechuti a ovela lepsie by mu padlo vypit si svoj pridel v chlapskej spolocnosti. Ked taka chvila nanho pride, byva neprijemny. Dobrou zamienkou na skriepku potom stava vytrvalo skryvana flasa.
- Ilona, kde ju len pichas? Uz neraz som sa pokusal najst ju a nikdy sa mi to nepodarilo.
Figliarka sa iba smeje:
Naco ti to treba vediet?
- Naco, naco. Nespytuj sa tak hlupo.
- To iste odporucam ja tebe. Nebud zvedavy, lebo budes chytro stary.
- Stary-nestary, ja tu pluhu raz najdem, uvidis. Pockaj len, vyberies sa do Brezna, za pol dna ta nebude, sprevratim cely dom. Nech sa na mieste prepadnem, ak tvoju skrysu neobjavim.
Ilonka si muzicka premerala huncutskym pohladom:
- Juj, uz odteraz sa cela trasiem. Aha, nohy ma nedrzia, co sa tak bojim, chytaj ma, lebo spadnem. A uz visi Gidovi na krku, liska jedna, uz si mu sucha lice o lice. To veru kazdeho chlapa obmakci. Takze ak Gido somre, uz len aby sa nepovedalo.
- Prestan, Ilona blazniva. Raz aj na psa pride mraz.
- Na psa mozno, ale na mna nie, - vyskiera sa potvorska zienka chudakovi svojmu muzovi rovno do tvare. Nabeton si je ista, ze Gido flasu nenajde, ak ju ona raz skryje. Nenajde a nenajde, co by cert na certe sedel. Raz den D pre Gida predsa len nadide. V Brezne sa kona vyrocny jarmok, na ktorom Ilonka nesmie chybat. Gido ostava doma "na kolibe". Tesi sa ako dieta, ze je aspon na pol dna sam. Ilona sa domov istotne nevrati skor ako popoludni. Pre istotu sa opyta:
- Ono... ale rum si nechala doma?
- Samozrejme. Ak ho najdes, je tvoj. Ale toho sa ja nebojim. Toho sa nebala, ze Gido rum najde, ale mohla sa bat neporiadku, co Gido v jej inak vzornej domacnosti narobi. Ked sa unavena z jarmoku vracala - v tom case este peso -, Gido ju uz cakal pri branicke.
- Chvalabohu, ze ides, - krical napajedeny. Nebral ohlad ani na susedov.
- Hadam ti len nebolo za mnou smutno? - opytala sa Ilonka nevinne.
- Smutno? - prskal Gido. - Ani som nezbadal, ako mi den usiel.
- A coze si tolko robil?
- Co som robil? Co som robil? Este sa spytuj! - vytrca Gido ruky do Ilonky.
- Tak co si robil? Mam hadat?
- Nemusis, lebo dobre vies. Hladal som flasu s rumom.
- A nasiel si? - zakryla si Ilonka usta dlanami, aby zatajila usmev.
- Nenasiel, lebo v dome nie je. Prehladal som vsetko. Vyhadzal som satstvo zo skrin. Bielizen z truhlice. Slamu zo slamnikov. Nikde nic. Musela si ju bud volakde vyniest - alebo si striga.
- Striga nie som a flasu som z domu nevyniesla.
- Nie? - prebodaval ju Gido bleskami svojich ocu. - Tak mi ukaz, kde je. Stavim sa, ze v dome nie je.
- Stavis sa? No dobre. O co teda? Ze uz druhy raz nebudes taky zaziadany nestastneho rumu. Suhlasis?
- Suhlasim, suhlasim, len mi uz konecne ukaz ten ukryt
- Ukazem, ale podme dnu.
Dnu videla Ilonka bozie dopustenie, ake vie urobit len netrpezlivy chlap: poprevracany nabytok, rozhadzane satstvo, periny, riad. Prehltla jedovanu poznamku a viedla si muza do komory, kde za dverami ticho stalo drevene zariadenie na mutenie masla, prazdna zbenka.
- Vidis tu zbenku? - opytala sa.
- Vidim, no a co? - odvrkol Gido.
- Ked ju vidis, tak ju rozober! - rozkazala Ilonka.
Zbenka sa, ako vsetci skor narodeni vieme, sklada z troch hlavnych casti: spodna je najvyssia, do nej tesne zapada stredna, ktora ma drevenu prepazku a v prepazke otvor na prestrcenie treparky.
- Naco ju mam rozoberat? Hadam len nejdes mutit?
- Mutit nejdem, ale chcem ti volaco ukazat. Otvor zbenku!
Gido, hoci nahnevany, ale zato zvyknuty posluchat, zbenku otvoril.
Ilonka zavelila:
- A teraz sa dobre do nej pozri!
Gido pozrel a co nevidi! Vedla treparky v spodnej casti zbenky ticho stoji flasa s rumom, ktoru pol dna bezvysledne hladal.
Gido vykrikne:
- Nestastna zbenka! Ved som ta mal v rukach aspon tri razy! Aj som ta zdvihol, aj som pocul, ze v tebe volaco hrkoce, ale som sa nazdal, ze to treparka, tak som dnu ani nepozeral.
Obratil sa k Ilonke znacne zahanbeny - u nas by povedali: zateluzeny:
- Ty si teda riadna vymyselnicka! Taky ukryt ti musel sam cert posepnut, nenadarmo tolko chodis do kostola, - dodal nelogicky.
Ilonka sa k nemu pritulila, prismajchlovala:
- Ale som ti sikovne presla cez rozum, co?
Co mal Gido na to odpovedat? Zasmial sa tiez. Veru, pravdu mali moja stara matka: Muz so zenou - ako deti pod stenou.

B. Bobakova

35. vyrocie narodenia Stanislava Habera

Pre svoje rodisko takmer neznamy mlady spisovatel a publicista Stanislav Haber sa narodil v Brezne 24. augusta 1966. Ked mal tri roky, po rozvode rodicov sa s matkou prestahovali do Kosic. Ako strnastrocny navstevoval vojenske gymnazium v B. Bystrici a v studiu pokracoval na Vojenskej leteckej skole SNP v Kosiciach, odbor nadzvukovy pilot. Po tazkej autohavarii koncom roka 1984 utrpel tazke zranenia, podstupil komplikovane operacie a potom sa uz k studiu nemohol vratit. Zamestnal sa ako redaktor v Kosickom Veceri, v Presovskych novinach, vo Vychodoslovenskom vydavatelstve... Medzitym zacal studovat na FF UPJS v Presove. Po predcasnej smrti matky a dalsich tragickych udalostiach v rodine odchadza v roku 1987 do Bratislavy. Prestupil na Univerzitu Komenskeho, kde ukoncil studium na Katedre zurnalistiky v roku 1993. Pracoval v novinach a tyzdennikoch: Zmena, Smena, Extra, Literarny tyzdennik, Slobodny piatok, Slovenska Republika, Hospodarske noviny, aj v TASR. Bol aj hovorcom HZDS a ministerstva dopravy. Dnes sa s jeho ostrym perom stretavame na strankach Noveho dna.
Stanislav Haber vydal sest knih. Najskor basne publikoval v zbornikoch Jarny suzvuk, Zachvevy a Slava zivotu. V roku 1995 vydal roman Sme sami lepsi chlapi, v ktorom sa zaobera otazkami etiky vojenskeho prostredia a na pozadi totalitneho zriadenia pranieruje sam zmysel existencie armad. V tom istom roku vydal publikaciu Ani prvy ani posledny - prierez vyvoja vnutropolitickej sceny od novembra 1989 do oktobra 1995. V autobiografickej zbierke noviel Palko Hrchov (1996) vyrozpraval pribeh detstva a mladosti sucasneho mestskeho chlapca. V roku 1997 vydal zbierku Reportazna inventura, ktora zahrna jeho reportaze v obdobi desiatich rokov (vznik slovenskej statnosti, kauza nevyjasnenej smrti Stefanika, o vojne a SNP, konflikt v byvalej Juhoslavii). V roku 1998 vydal druhy roman Najvyssi a najnizsi, v ktorom hlada odpovede na vecne otazky o ludskej slobodnej voli, ked v strede pribehu sa nachadza konflikt mystickych sil, ktory sa odraza v konani jednotlivca. Ako basnik debutoval zbierkou obcianskej lyriky Pokoj rezbara (1998). Venuje sa aj televiznej tvorbe, pripravil sedem dokumentarnych filmov, z ktorych k najhodnotnejsim patria: Astronaut kazatel (1990) o zivote americkeho kozmonauta Jamesa B. Sruina a jeho ceste na Mesiac, Tisic malych princov (1992) z vojny v Juhoslavii a Grof strateneho casu (1992) o zahade Bojnickeho oltara. Pre Slovensky rozhlas pripravil eseje vysielane v redakcii duchovneho zivota a literarne pasma Mag reality (1997) a Londonov raj (1998) - psychologicke studia zivota, smrti a tvorby J. Londona.
Zelame panovi Haberovi vela zdravia, sil a chuti do dalsej tvorby literarnej a novinarskej.

Alzbeta Prepletana

Septembrove pranostiky

September, staroslovansky nazov vresen (kvitne vres). V septembri sa zacina pohyb stahovaveho vtactva, pripravujuceho sa na odlet na zimoviska. Vzduch v noci sa silno ochladzuje, takze byvaju studene a hmliste rana. Posledne dni spadaju casto do obdobia tepleho a slnecneho pocasia, tzv. babieho leta.

September taky zvyk mava, ako sa v prvy den predstavi, taku chvilu cely mesiac udrziava. Ak sa v prvych dnoch septembra ozve hrmavica, budu na druhy rok hojne zita i psenica. Ked lastovicky lietaju nizko nad zemou, bude vietor a dazd. Ked v septembri zahrmi hrom, v zime obsype sneh kazdy strom. September, z pola ber. Zaciatkom septembra mracno a dazdivo, bude o rok na poliach ziclivo. Lastovicky na odlete a sme pri babom lete. Ked v septembri osy do pribytku zaletuju, skoru a tuhu zimu prorokuju. Septembrovy dazd poliam potrava, ale sadom a vinohradom otrava. Na jesen dievky krasneju a hory spatneju.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis