V priebehu rokov 1938 -1945 boli clenovia miestnej zidovskej komunity, tak ako ostatnych 90 000 Zidov zijucich na Slovensku v dosledku statnej antisemitskej ideologie vojnoveho slovenskeho statu, pripraveni o vsetky obcianske a ludske prava. Prve obmedzenia smerovali k obmedzeniu ich hospodarskych aktivit a moznosti pracovat v slobodnych povolaniach. V decembri 1939 presla vacsina zidovskych opravneni reviziou. Z dvadsiatich troch podnikatelov mohli po tomto datume podnikat len strnasti. Ich prevadzky museli byt oznacene napisom Zidovsky podnik. Zastavena bola aj lekarska prax Dr. Fischera. Zidovska mladez musela opustit vysoke skoly a na existenciu si zarabat fyzickou pracou. Takato skupina prisla do Brezna v lete roku 1939 a pracovala na vystavbe kasarni. Tak sa v meste ocitol aj znamy historik Ladislav Lipscher. Od skolskeho roku 1939/1940 mali zidovske deti zakazane navstevovat aj ludove skoly. Vzdelanie im poskytovala len jednotriedka zriadena ZNO v dnesnej Ulici CSA. Po Salzburskych rokovaniach v lete 1940 sa postavenie Zidov este zhorsilo. Pracovat mohli len na zaklade povoleni, v zmysle arizacneho zakona boli vsetky ich prevadzky do decembra 1941 zlikvidovane. Ako posledna bola arizovana tlaciaren Jozefa Kreislera. Z arizovaneho majetku sa mala vytvorit silna stredna, slovenska, krestanska vrstva, ktora mala byt jadrom hospodarstva Slovenskej republiky. Domovy majetok Zidov bol zostatneny, vsetky cenne predmety a pasy museli odovzdat. Zakon o pravnom postaveni Zidov (Zidovsky kodex) zo septembra 1941 ich vylucil na samy okraj obcianskej spolocnosti. Museli byt oznaceni zltou hviezdou, nesmeli navstevovat verejne priestranstva, museli sa vystahovat z namestia do nevyhovujucich bytov. Neplatili pre nich ziadne pravidla len zakazy. Takto schudobnelych Zidov, ktorych pripravili o majetok nadobudany generaciami, zacali v priebehu jari 1942 postupne sustredovat do koncentracnych stredisk v Novakoch, Seredi a Vyhniach. Odsunu predchadzala presna evidencia Zidov a podrobne zoznamy vypracovane podla veku, pohlavia a praceschopnosti. Podla takychto zaznamov bolo v meste v roku 1942 stopatdesiat Zidov. Po kratkom pobyte v strediskach ich odsuvali do koncentracnych taborov v Polsku. Pred opustenim uzemia Slovenska museli podpisat prehlasenie, ze sa vzdavaju statneho obcianstva a majetok daruju statu. Prvy brezniansky transport z 27. marca 1942 patril k tym, ktorymi v priebehu tyzdna vysidlili zo Slovenska takmer vacsinu zidovskej mladeze. Odislo nim dvadsatjeden dievcat a mladych zien. Na transportnom zozname bola urcena cielova stanica Bratislava - Patronka. V ten isty den odtransportovali do Novak sedemnast muzov z mesta a okolia. Dalsi transport nasledoval 6. juna. Zvysok komunity odisiel v julovom, tzv. rodinnom transporte. Na zozname bolo dvadsatsest ludi. Odsunmi bola breznianska zidovska komunita prakticky zlikvidovana. V meste zostali len ti, ktori mali vynimku a vlastnili ochrannu legitimaciu. Boli to tzv. hospodarski Zidia, za ktorych sa nenasla v zamestnani primerana nahrada a vynimka sa vztahovala aj na Zidov, ktori zili v manzelstve s Nezidom a na Zidov pokrstenych pred marcom 1939. V Brezne vlastnilo tuto legitimaciu dvadsatjeden Zidov. Boli medzi nimi zubny lekar Einzig, zubny technik Ladislav Reichmann, uradnik pily na Kubickej Dezider Vilheim, zubna laborantka Olga Mittelmannova s detmi, asistentka v lekarni Malvina Neufeldova a dalsi, ktori boli docasne ochraneni od hroz holokaustu. Zoznam tychto vynimiek bol revidovany v marci 1944, kedy sa rozhodlo o dalsom vyluceni Zidov z hospodarskeho zivota. Transporty boli obnovene po potlaceni SNP, kedy riesenie zidovskej otazky prevzala do ruk nemecka branna moc. Ci vobec doslo v Brezne k odsunu Zidov vlastniacich vynimky, nebolo zistene. Faktom zostava, ze ti, ktori sa v tomto obdobi chceli zachranit, boli nuteni opustit domovy a odist do hor k partizanom, pripadne preckat v horach v improvizovanych ukrytoch. Ina moznost nebola. Nemecke bezpecnostne organy nerespektovali ziadne vynimky. Povazovali Zidov za spoluorganizatorov SNP.
Po ukonceni Druhej svetovej vojny sa do mesta vratila len nepatrna cast povodnych obyvatelov zidovskeho povodu. Vacsina z nich prenasledovanie neprezila a ti, ktori mali to stastie a ostali nazive, sa vacsinou vystahovali do Palestiny prostrednictvom mladeznickej organizacie Hasomer Hacair, zalozenej uz v roku 1920.
Na prstoch jednej ruky dnes mozeme spocitat pamiatky, ktore po zidovskej komunite v meste ostali. Zachovala sa synagoga, ktora uz sice nebude sluzit ako modlitebna, ale jej priestory a vyborna akustika sa mozu vyuzivat na kulturno-spolocenske podujatia. Chvalabohu, vracia sa do nej zivot, aj ked trochu v inej podobe. Atmosfera vytvorena zidovskymi piesnami, ktore tu odzneli pocas Dni zidovskej kultury, nas presvedcia o moznosti a nakoniec aj potrebe organizovat tieto podujatia v autentickych priestoroch pravidelne. Zidovska cast stareho cintorina, zriadeneho v roku 1863 dnes vdaka starostlivosti mestskych technickych sluzieb nadobuda charakter pietneho miesta. Stoji za to zachovat originalitu nahrobnikov (pri ktorych najstarsie tvary pochadzaju az zo vzdialenej Malej Azie), jednak ako doleziteho urbanistickeho prvku, tiez z hladiska estetickeho a zaroven ako prejav tolerancie k miestnej minorite. Jedinym svedectvom o obchodnej cinnosti zostal napis Modny dom na narozi namestia a Razusovej ulice v dome, kde svoje sluzby ponukal A. Kövessi. A nakoniec memento v podobe pamatnej tabule na pomniku SNP s menoslovom tych, ktori len preto, ze vyznavali ine nabozenstvo, hlasili sa k inej narodnosti, boli v case vojnovej Slovenskej republiky likvidovani.
Storocnicu pritomnosti zidovskej komunity v meste je dnes mozne rekonstruovat uz len zo spomienok generacie potomkov, ktora prezila vyvrazdovanie a ich krestanskych rovesnikov, ktori s nimi prichadzali do styku. Boli to vacsinou deti, ktore odlisnost zvykov u rodicov svojich zidovskych kamaratov nepovazovali za nieco nenormalne, skor trosku zahadne a zaujimave. Castokrat si maces vymienali za chlieb s maslom, alebo si pochutnavali na cukrikoch rozdavanych pocas zidovskych sviatkov v synagoge. V ich spomienkach dodnes pretrvavaju bezprostredne dojmy nepoznacene rasovymi predsudkami. Ostali aj spomienky o nieco starsej generacie, ktora u Zidov pracovala, kde dodnes nechybaju slova ucty a uznania k clenom rodiny, ktora mnohokrat prevzala o tychto ludi aj socialnu starostlivost. Nakoniec su tu aj spomienky zakaznikov v obchodoch - solidny pristup, snaha udrzat si klientov, ochota, male pozornosti pri nakladnejsich nakupoch. Napr. chudobny obchodnik Sonnenschein na Razusovej ulici v pripade, ze nemal momentalne v predajni zakaznikom pozadovany tovar, usadil ho, zatial co jedno z jeho deti utekalo kupit tovar do ineho obchodu.
Po breznianskej zidovskej komunite nezostal kamen na kameni. Criepky z jej historie, zozbierane zo spomienok prezivsich a ostatnych pamatnikov ju pomohli malicko poodhalit. Zostava v spomienkach pribuznych, ktori dodnes nepochopili, preco sa to vsetko stalo. Je udivujuce, ze boli vobec ochotni rozpravat. O veciach prijemnych, popretkavanych krasnymi spomienkami na mesto, susedov, spoluziakov, ale aj o hrozostrasnych zazitkoch, pri ktorych ostava zdravy rozum stat. Vacsine z tych, ktori taketo svedectva poskytli, je napodiv dosial vlastna velkorysost, ochota spolupracovat, tolerancia, ktora nasim predkom spred sestdesiatich rokov chybala. Baruch Spinoza, jeden z poprednych zidovskych filozofov 17. storocia cely problem vystihol slovami: ,,Nenavist a nepochopenie, pravy opak lasky, vznikaju z bludov, vychadzajucich z domnienok."
Na mramorovej platni v breznianskej synagoge je vytesana modlitba veriacich: ,,Moc nasho Pana nech chrani tento kostol a nech splni prosby kazdeho pokorneho prosebnika..." Ludia vyhnani a vyhanani zo svojej vlasti po starocia, viac trpeni ako tolerovani, chceli len jedno. Slobodne zit pod ochranou svojho Boha. Ti ortodoxnejsi snivali svoj sen o navrate do pravlasti. Tomu podriadili vsetko vo svojom zivote - sposoby, zvyky, moralku. Ich inakost sa nedala prehliadnut a neporozumenie vzbudzovalo podozrenie u okolitej vacsiny, ktore viedlo k stale sa opakujucim tragediam.
Spomienke na zidovsku komunitu je venovana stala expozicia, ktoru pripravilo Horehronske muzeum a bola spristupnena verejnosti v maji t. r. v priestoroch synagogy. Zamerom jej instalovania nebolo podrobne zdokumentovanie historie komunity, skor odtabuizovanie temy, o ktorej sme donedavna takmer nevedeli, ustretove gesto k jej poznaniu. Zaroven sa symbolicky vratili tito ludia na miesto, ktore im bolo v ich cirkevnom a civilnom zivote najblizsie - do synagogy. Urobme vsetko pre to, aby stavba ako miesto spomienky na ludi, ktori prekracovali jej prah, bola dostojnym priestorom.

Ivica Kristofova,
Horehronske muzeum

Ako sme vas uz informovali, starostovia obci a zamestnanci obecnych uradov Breznianskeho okresu v uplynulych dnoch v ramci schvaleneho projektu Leonardo da Vinci absolvovali dvojtyzdnovu staz v Nemecku. O dojmoch z nej hovori Maria Kemkova:
- Po nasom prichode nas Dr. Heinemann oboznamil s Europskym vzdelavacim centrom EBG, ktore sa snazi riesit vysoku nezamestnanost po rozpade byvalej NDR, kedy velke strojarenske podniky zrusili a obyvatelia tak prisli o pracu. Vysvetlil nam system dualneho studia ucnov, ktori maju ukoncene zakladne vzdelanie, popripade stredoskolske vzdelanie a potrebuju prakticke skusenosti, bez ktorych ich zamestnavatel nezamestna. Vzdelavacie centrum je zariadene najmodernejsimi technologiami pre stavebne, technicke, administrativne profesie a pre vyucbu cudzich jazykov (spracovanie dreva, spracovanie kovov, elektrotechnicke, maliarstvo, natieracstvo a tapetovanie, vodoinstalaterov, laboratoria, holicstvo, kadernictvo, kozmetika).
Okrem dualneho studia organizuju aj kurzy v roznych mestach spolkovej republiky zamerane na mladez a dospelych, na zdravotne postihnutych obcanov, ktori maju malu moznost zamestnat sa a na neprisposobivych (vaznov). Podrobne nam vysvetlil financovanie dualneho studia, kde sa na platbe priameho studia zucastnuje stat a podnik, ktory si chce dat ucna vyskolit. Stat ma velky zaujem na rieseni nezamestnanosti, ktora tu dosahuje asi 23 - 25 percent. Vzdelavacie centrum financie na svoju cinnost ziskava nielen od statu a podnikov, ale v prevaznej casti z prostriedkov Europskej unie. Uzko spolupracuje s uradmi prace, ktore vytypuju vhodnych adeptov na preskolenie.
Poznatky ziskane u nasich partnerov treba vyuzit aj u nas. Priklad Magdeburgu je velmi podobny nasmu Horehroniu, kde bol v minulosti strojarensky priemysel silne vybudovany a po roku 1989 sa podniky rozpadli a vznikla vysoka nezamestnanost. Urady prace sa venuju nezamestnanym, vytvorenim informacneho strediska a poradenskej cinnosti pre volbu povolania pomahaju mladym ludom s ukoncenim strednej vzdelavacej skoly, pomahaju pri vybere zamestnania alebo preskolenia. Po teoretickych vysvetleniach sme si mali moznost prezriet niektore doskolovacie centra, pri ktorych sme takisto nacerpali vela skusenosti.
Dalsim pozitivnym bodom studijnej cesty bola navsteva ministerstva Spolkovej republiky Sasko-Althansko. Oboznamili sme sa s komplexnou pracou ministerstva zivotneho prostredia (zasobovanie pitnou vodou, odvod odpadovej vody, regulacia vodnych tokov, priehrad, manipulacia a ulozenie odpadov v skladkach, ochrana proti emisiam,...). Videli sme vynikajuci priklad ulozenia skladky, ktora je uzatvorena a upravena. Taketo priklady by sa mohli vyuzit aj v nasich podmienkach. Prijemnym spestrenim studijnej cesty boli navstevy v meste Ballendstedt a strediskovej obci Zielitz, kde sme sa oboznamili so samospravou, ktorej praca je podobna ako u nas. Vymenili sme si teoreticke a prakticke skusenosti, ktore je tiez mozne vyuzit v nasich podmienkach.
Nasi hostitelia mysleli aj na nase kulturne vyzitie. Zucastnili sme sa na festivale Sasko-Althanskych dni v Haldenslebene. Obdivovali sme kulturu nielen nasich hostitelov, ale aj kulturu celeho sveta. Ozivenim programu bolo aj vystupenie nasej folklornej skupiny zo Zavadky nad Hronom. Hosti pozdravili nielen kulturnym programom, ale aj nasimi domacimi specialitami, ktore ponukali okoloiducim navstevnikom.
Dojmy zo studijnej cesty su velmi silne a pozitivne. Videli sme, ako sa nasim priatelom dari zmiernovat vysoku nezamestnanost a ako stat a vzdelavacie centrum pracuje pre obcanov a obyvatelov. Vsetky poznatky, ktore sme si odtial priniesli, sa budeme snazit aspon ciastocne vyuzit aj v nasich podmienkach. Verim, ze vybudovanie vzdelavacieho centra v Zavadke nad Hronom prispeje k rozvoju mikroregionu Horehron, k zvyseniu zamestnanosti a k odstranovaniu jazykovej bariery medzi nami. Aktivnym venovanim sa mladym ludom v oblasti vzdelavania sa nam urcite podari zveladit nas mikroregion a dostat ho na popredne miesto v ramci celeho Slovenska.