U bratov Chalupkovcov - Jana i Sama ide o ludi, ktorych uz ich knazske povolanie viedlo k sluzbe k nabozenskym hodnotam. Aj ked obaja boli samorastle zjavy, predsa aj oni podliehali vkusu, naladam a snaham doby, v ktorej zili: Jan skor osvietenstvu, ktore prijimalo myslienky zo zapadu, kym Samo ako nositel romantizmu hodne prijimal uz aj z vychodu. Najlepsi duchovia oboch tychto smerov bojovali za pokrok a osvetu, za uvolnenie sa z dlhorocnych put dogiem. Voltair, Milton, Klopstoch, Lessing a ini kladli do popredia ludsky rozum. Pred jeho tribunal stavali vsetko - nielen nabozenstvo a cirkev, ale aj cely svet, statne a spolocenske zriadenie, ktore bolo dovtedy riadene cirkvou. Snazili sa pritomnost nielen zachytit, ale ju aj reformovat tak, aby sluzila stastiu cloveka, ktory bol cielom ich snazenia. Chceli zvysit vzdelanie ludu, vymanit ho z put stredoveku povier, zaostalosti a ucili ho viac sa spoliehat na seba a na svoje schopnosti. Osvietensky spisovatel sa na vsetko pozeral so sebavedomim a s urcitou davkou kriticnosti. Tato kritika, ktora ostro odsudzuje, ale sa aj snazi napravat, viedla potom k satire. Tak pochopime potom aj satiry - veselohry Jana Chalupku. Vo vsetkom vladne rozum, mudrost, vzdelanost, vedie k spravnemu pohladu na svet, ba mu zabezpecuje aj objektivitu. V dielach Jana Chalupku - aj v jeho nabozenskej poezii - vitazi rozum, cit je potlaceny. Osvietenstvo znamenalo kulturnu a spolocensku obrodu u nas, ale uspokojovalo sa so starou latincinou aj so zdedenou spolocnou literarnou recou - cestinou, pravda, v chapani slovenskom. Jan Chalupka je svojou dramatickou literaturou typickym slovenskym osvietencom a na poli teologickom bol typickym slovenskym racionalistom.
Jeho brat Samo bol romantik. Romantizmus bol reakciou na osvietenstvo, proti jeho hodnotam postavil svoje hodnoty - romantizmus hlasal, ze rozum nemoze byt hlavnym meradlom poznania, ze su veci nad to povznesene, ze treba viac nasledovat ducha, vrodeny pud, cit a intuiciu. Nie kritika, pysne sebavedomie a satira su tymi okuliarmi, ktorymi sa divame na svet, za cim nasleduje odsudenie a napravanie - prave naopak - budme radi, ze sa nam svet, lud a priroda zachranili tak, ako su, treba im len nacuvat, zbierat rozpravky starcov a ucit sa od nich.
Bratov spajal pribuzensky vztah, rovnaka vychova a knazsky stav, tvorba Spevnika aj literarna praca. No mali aj svoje osobitosti, ktore ich od seba odlisovali: Jan zaujal miesto v poprednom mestskom zbore v slobodnom kralovskom meste Brezne - bohatom - co sa odrazalo aj v jeho hmotnom postaveni, Samo v mensej dedine Horna Lehota, kde si chudobny lud hladal obzivu kupcenim po svete, a tak i jeho prijem bol mensi. Jan mal pri ruke spolupracovnikov cirkevneho zboru, ktori najma financne veci a rozhodovanie o zalezitostiach zboru chceli mat vo svojich rukach, Samo si musel sam pisat aj ucty a starat sa o vsetky cirkevne zalezitosti. No kym Jan zazil nejednu trpku chvilu, ked mu malomestske svedomie jeho cirkevnikov neraz pripravilo krusne chvile, s ktorymi sa potom dusevne vyrovnaval v Kocurkove a inych hrach - Samuel naproti tomu zil ovela spokojnejsie ako cteny a vazeny ochranca ludu. Aj zivotny udel a rodinne tazkosti priniesli Janovi vela bolesti a zarmutku. Samo - i ked jeho manzelstvo tiez nebolo celkom stastne, najma svojou laskou k prirode a k dedincanom nasiel a prezil viac milych a radostnych chvil vo svojom zivote. Co sa tyka povah bratov, tie boli tiez rozdielne. Jan, vychovany o tridsat rokov skor, v inom ovzdusi, pri inych zivotnych idealoch, ake osvietenstvo a s nim spojeny biedermeier prinasali - a to vzdelanost, rozumove zveladenie, jazykovu obratnost a vzdelanie, aj spolocensku uhladenost - bol opatrny a scasti aj rezervovany. Samo, aj povahou romantik, bol nadseny, zapalisty narodne otvorenejsi - hoci aj Jan bol dobry narodovec, ale bol predsa len opatrnejsi. Jan bol viac na vyslni, mal vyssie spolocenske postavenie, aj viedol - bol superintendentom. Samo - i ked milujuci vnutornu samostatnost, priamost a utiahnutost vo svojom dedinskom azyle, bol nadsenym ctitelom prirody a ludu. Jan - aj hmotne inak orientovany, tuziaci po peniazoch, opatrny. Samo - sice skromny, ale pohostinnejsi a sporiaci pre vyssie ciele, napr. dedicmi urobil cirkev a slovensky narod.
Aj v dielach bratov su ostre kontrasty: Jan pisal dramaticke hry, veselohry - satiry, kde pouzil vsetky prvky ucinneho humoru. Samo zil v inych predstavach. Videl cloveka idealneho, velkeho, hrdinskeho junaka, ktory sa postavi do boja, ba i zivot obetuje za pravdu, pravo a cest naroda. U Jana rozumovost, u Sama vitazi citovost. Aj v duchovnych piesnach Jan prizvukuje znamost o Bohu, zdokonalovanie sa cloveka pokanim a eticke dobro, Samo pokorne tusenie a citenie Boha, poslusnost voci nemu a v nom radost a stastie.
Kazdy ma ine cesty a iny svet. Ale prave tym, aki boli a co dali narodu, prave tym vykonali svoje poslanie. Bratia - spravni pokracovatelia rodinnych tradicii - pracovat pre narod a cirkev, stali sa vodcami smerov - osvietencov a romantikov. Jan sa stal priekopnikom slovenskej dramy, Samo svojimi basnami prvy raz vyniesol hrdinske narodne nadsenie. Spojoval ich slovensky narod, pre ktory obidvaja zili a jeden Boh, ktoremu obidvaja vyspievali svoje hymny.
(K Samovi Chalupkovi sa podrobnejsie vratime zaciatkom buduceho roka, kedy si koncom februara pripomenieme 190. vyrocie jeho narodenia.)

A. Prepletana 

na pedagoga a evanjelickeho kantora, prikladneho spoluobcana Juraja Bosku. Ako len ten cas leti. Javi sa nam to, ako keby to bolo len vcera, co nas pred piatimi rokmi, presne 18. septembra 1996 opustil a odisiel na vecnost.
V Horehroni sme v januari 2000 uverejnili jeho profil. Zasluzi si vsak pri takej prilezitosti, ako je teraz, pripomenut si jeho vrely a blizky vztah k Breznu pocas posobenia v nasom meste (1948 - 1996). Dovolte mi priblizit aspon jednu oblast jeho profesionalnej cinnosti - pedagogicku. Ako ucitel posobil v statnej mestianskej skole chlapcenskej a neskorsie dievcenskej. Prikladne s vysokou profesionalnou odbornostou si plnil svoje pedagogicke povinnosti a popri nich v case volna rozvijal u horehronskych ziakov ich vrodene danosti pre hudbu, spev a tanec.
Tak normalne, bez chvaly si pripomenme, ze aj on mal podiel na peknej spolupraci a rozvoji kultury, skolstva a inych oblasti medzi okresmi Brezno a Roudnice nad Labem. Bolo to v roku 1949, ked nasa delegacia navstivila druzobny okres. Bolo to stretnutie slovenskej a ceskej mladeze. Neprejavovalo sa formalne, ale priatelsky, bez false. Juraj Bosko bol tiez v delegacii pod vedenim predsedu mestskeho narodneho vyboru Emila Kuseho a riaditela skoly Adolfa Schustera. Este zijuci ucastnici (pedagogovia a 61 ziakov) s uznanlivym povzdychom budu kvitovat: "Pan ucitel Juraj Bosko a harmonika boli nerozlucna dvojica, on bol prakticky nenahraditelny." Pasmo Kralova hola pozdravuje Rip chytilo za srdce hostitelov, nasa delegacia zastupovala a reprezentovala mesto a okres vzorne.
Skolsky tanecny subor, ktory aj on spolunacvicoval, zal uspechy v Sutazi tvorivosti mladeze, napr. v roku 1950 aj v dalsich. Pedagogicke prednosti preukazoval v hudobnej skole pri dome osvety, v ktorej posobil ako ucitel v hre na klavir a harmoniku. Vo funkcii evanjelickeho kantora za styridsatpat rokov odviedol s prejavom cistej lasky k hudbe a nabozenskeho presvedcenia vsetky cirkevne obrady a naviac uspesne viedol aj spevacky subor. Miestny odbor Matice slovenskej si nevedel predstavit kulturne, cajove, zabavne vecierky a tiez autobusove zajazdy bez spevackych vloziek a sprievodneho slova, podane odborne fundovane Jurajom Boskom. A bolo to v obdobi neprajnom celoslovenskej Matici.
Nebol nasim rodakom, ale z dedinky Zariecie. Tamojsi ludia maju srdce na pravom mieste, rychlo sa v novom kolektive adaptuju, a tak to bolo aj s Jurajom Boskom. Za styridsatosem rokov nezil v pohodli a nadarmo. Ako mal Brezno rad, prejavil v Piesni o Brezne, ktoru skomponoval a venoval 700. vyrociu Brezna. Uvedieme aspon jeden vers: ,,Mam rad nase Brezno male, mesto mile, prezil som v nom tie najkrajsie zitia chvile, tam kvitla moja mladost. I dnes, ked uz striebrost seda na vlasy moje si sada - ku stastiu a spokojnosti stale dost! Refren: Luky, hory - vokol peju vabnu piesen, davaju mi pokoj duse, - mizne tiesen - a ja v srdci radost mam."
Jeho zivot bol bohaty, lebo bol naplneny laskou, laskou k Breznu, k slovenskemu narodu, k evanjelickej cirkvi a k jeho rodine. Vo svojom programe, vo svojej cinnosti ucitela a funkcionara nedovoloval, aby sa zabudalo na slovencinu, na nase lubozvucne piesne. Vracal svojmu okoliu piesne nasej mladosti. Vedel, ze nase piesne ponukali to, co najviac chybalo: pohodu, romantiku, pokoj, radost, lasku a dobro. Dnes tu vladne cudzia hudba, a to by ho netesilo!
Vsetci, co ste boli vychovavani pod jeho duchovnym vplyvom, pod jeho vedenim, co ste s nim spolupracovali a ktori ste ho osobne poznali, spomente si nan s laskou a uctou pri prilezitosti 5. vyrocia jeho umrtia.

Vnuk Belu IV. kral Ladislav V. s primenom Kumansky v roku 1269 udelil Bohumirovi, zupanovi Liptovskej zupy pravo, ze jedine on smie v doline bocianskej z potokov vymyvat zlato. Bohumir sa dozvedel od svojich bocianskych banikov, ze kovove rudy su i na naprotivnej (juznej) strane bocianskych vrchov, teda vo vrchoch susedneho breznianskeho uzemia. Nevahal dlho a v roku 1274 zalozil a zriadil v doline Wazoch banicku osadu, terajsi Bacuch.
Po tomto osidleni niet viac ako sto rokov ziadnej pisomnej pamiatky o breznianskom uzemi (Anton Pech Also Magiarsorszag banya müveleznek törtenete, zvazok I., str. 12). Ale je iste, ze novi a novi osadnici prichadzali na breznianske uzemie a ze i banicka osada Berezun sa zaludnovatela a zveladovala i nadalej.
V druhej polovici XIV. storocia za panovania krala Ludvika I. s primenom Velky, isty Pavel, rodom Slovak (Paulus Sclavus) vyklcoval horu v hone nazyvanom Horonic, podu obrobil na urodne polia, vystavil tam domceky a povolal do nich osadnikov. Na ziadost Pavlovu na zaklade nazvu miesta osadenia sa osada nazvala Horonic. Kral Ludvik I. jej udelil privilegium vydane v Lupci v utorok pred Jakubom apostolom (21. jula) 1367. Pavlovi a jeho dedicom a naslednikom udelil take pravo na oraciny, luky, lesy, vody, rybacku a ine uzitky, ake maju ini nemecki osadnici. Ustanovil Pavla za soltysa, to jest predstaveneho pre novu osadu a potvrdil soltysku hodnost i na buduce casy. Stare listiny spominaju tuto osadu pod menom Pavlova (Plantatis Pavli) a udavaju, ze bola polozena ponize Valaskej oproti Brezovici. Podla tejto spravy osada Pavlova je terajsi Hronec. Aj sam nazov zakladatelov Horonic potvrdzuje tuto totoznost.
Osada Pavlova bola blizkym susedom osade Berezun a o jej vyhodach a pravach vedeli aj obyvatelia Berezunu. Kral Ludvik I. sa zabaval v lete roku 1380 vo Zvolenskej zupe na Lupcianskom zamku. Posmeleni berezunski osadnici podla prikladu Pavla Horonica vypravili svoju delegaciu na zamok do Lupce a ti predniesli kralovi prosbu, aby sa zaujimal o ich osadu z plnosti svojej kralovskej moci a obdaroval a zveladil ju. Kral z prosby vyslancov zistil a predpokladal, ze banickej osade Berezun chybi to spojivo, ktore by utvorilo pevny celok z jednotlivych svoje zaujmy presadzujucich osadnikov a banikov. Panovnicka skusenost nasla toto spojivo na prebudenie povedomia, obcianskej spolupatricnosti v upevneni nabozenskeho citu a v podpore oddanosti tomu uzemiu, na ktorom osadnici byvaju a pracuju (archiv: zapisnica Pavla Revayho reambulacia, I. 13-21)
Tymito zasadami vedeny Ludvik I. vypocul prednesenu prosbu a darovacou listinou vydanou v Lupci v podvecer na Nebovzatie Panny Marie (14. augusta) 1380 povysil doterajsiu banicku osadu na mesto Brezno pri Hrone (Brizna juda Gron); udelil terajsim a buducim mestanom (eives) a pristahovalym (hospites) slobodu, aby si kazdorocne volievali spomedzi seba richtara, ktory by so svojimi prisaznymi mestanmi rozsudzoval akekolvek ich zapory; taktiez slobodu, aby si spolocnym zaujmom volili farara alebo starostu svojich dusi:, dovolil, aby na vecne casy mali a uzivali tie vyhody a slobody, ktore ma mesto Stiavnica (Sibnicia) a sucasne mestu vyznacil i chotar (archiv: odpis o privilegiume z roku 1494, I. 2-1)

Zostavil Oto Baldovsky