Nie je dlha ako jej suseda Kamenista, ani hlboka ako vzdialena Zadielska, ba ani siroka ako dajme tomu tatranska Bielovodska. Je kratka, ze zdatnejsi turista nou prejde peso za dobru hodinu, ledva sa do nej vmesti potok, cesta a lesna zeleznica a moze sa pochvalit len suvislou horou - Bobotom po jednej a mladsim Sanskym po druhej strane. Jedinecna je tym, ze vstup do nej z dolnej strany je zvlastny, skoro impozantny. Takym ho vytvara viadukt, ktorym volakedy prechadzala lesna zeleznica smerom do Kamenistej doliny konciaca v Sihle. Bol povodne dreveny, ale ked vekom dosluzil, nahradil ho stihlejsi zelezny. Teraz je len pamiatkovym objektom. Tento kratky usek doliny Cierneho Hrona medzi viaduktom a Novym Kramom nema ani uradne meno zapisane do turistickej mapy. Len Hroncania si ju pokrstili menom ,,Handelska" a Handelci menom ,,Hroncianska" dolina.
No a ako pridem k tomu, ze som sa opovazil tuto dolinu privlastnit? Nuz prechadzal som nou nespocetnekrat, dakedy aj denno-denne, tak nie div, ze sa mi natrvalo, na cely zivot zapisala do pamati i do srdca. Presiel som ju hore-dolu peso, po zeleznici, na bicykli. Len raz som sa nou previezol stopnutym motocyklom, ale ani raz autom ci autobusom. Putoval som nou v lete, v zime, vo dne i v noci, v kazdom pocasi. Ale vzdy sam.
Prvy raz som do nej vchadzal kazdy den ako desatrocny chlapec pred sedemdesiatimi rokmi. To som bol ,,mlady robotnik, clen detskej skupiny, ktora vyplievala cez prazdniny ,,streku". Potom o par rokov, ako mestiankar so skolou som tadeto siel na vylet na Klenovsky Vepor. V skole na Janosovke sme sa vyspali a na druhy den sme putovali Palenicnym. Vychodil som banskobystricky ucitelsky ustav a v prvy septembrovy den roku 1940 som sa devatnastrocny viezol masinkou z Hronca do Dobroce, aby som tu zacal vyse styridsatrocnu ucitelsku drahu. Z Dobroce som chodil cely rok najmenej raz tyzdenne domov k rodicom. Po rocnej prestavke, ked som ucil deti v Bacuchu, som sa do Balogu vratil a ucil som v ,,jubilejnej skole" na Janosovke. Vojna bola v plnom prude, nemal som kde byvat ani kde sa stravovat. Musel som chodit denne k rodicom do Hronca. Hronciansko-handelska dolina mi cim dalej tym viac prirastala k srdcu. Ale vojna sa skoncila, skoncila sa aj moja 804-dnova vojencina a vselico sa zmenilo. Ja som sa rozlucil s Handlami i mojou dolinou. A veru nadlho. Skoro na tridsat rokov. Aj ked som v casti tohto odlucenia nebyval daleko, zivot, pracovne povinnosti, starostlivost o rodinu ma tak ,,prikvacili", ze na tie predvojnove roky balocke a na moju dolinu som len spominal. A veru aj ona sa vo volacom podstatnom zmenila. Jedna jej dolezita funkcia sa z nej vytratila. Pani pohrdli zeleznicou a namiesto klepotu zeleznych kolies, piskania masiniek na zeleznici sa tu objavili na ceste autiaky nalozene dovysoka drevom. Az po case niekomu mudremu napadlo, ze zatratena zeleznica by mohla byt na nieco osozna. Aspon na oddych, prevazanie obdivovatelov rudohorskej prirody baziacich po zdravom vzduchu nasich lesov a dolin. Aj tej mojej doliny.
Nebolo to tak davno, co som si nasiel cas pri navsteve rodneho kraja a v jednu peknu letnu nedelu sme sa zamiesali v Hronci medzi veselu spolocnost a aj ja som sa s rodinou vyviezol do Cierneho Balogu ,,ciernohronskou zeleznicou". Potom som neodolal pokuseniu prejst este raz, posledny raz dolu mojou dolinou peso. Tentoraz uz s pomocou mojej vernej druzky palice. Dolina bola v nedelu celkom ticha. Pocas tejto rozluckovej cesty nas nik a nic nevyrusilo, ani lubozvucne piskanie masinky na zakrutach, ani spev jej pasazierov. Mohol som pokojne spominat.
Bodaj by sa vam darilo, Balocania, masinkovi zanietenci, prekonat vsetky tazkosti a z roka na rok ozivovat moju dolinu. Veru, vtedy davno som netusil, ze raz sa stane takou atraktivnou, skoro svetoznamou.

Koloman Weiss

Pred sestdesiatimi rokmi zomrela spisovatelka a prekladatelka Maria Kupcokova

bola nezistna a obetava literatka so silnym narodnym a socialnym citenim. Narodila sa v Brezne 27. aprila 1879. Jej otec bol Matej, matka bola rodena Lazasova. Jej manzel bol botanik a lekar Samuel Teodor Kupcok. Mali dvoch synov: Lubomira a Kazimira. Ludovu skolu navstevovala v Brezne, potom v rokoch 1891-93 chodila do klastornej skoly v Banskej Bystrici. V rokoch 1900-1905 byvala v Prahe, kde sa zucastnovala na debatach spolku Detvan. Potom rok pobudla v Budapesti a v roku 1907 u stryka Samuela Kupcoka v Pukanci, kde zacala aj literarne tvorit. V rokoch 1907-20 zila v Dolnej zemi v Novom Sade a Kisaci, po navrate na Slovensko byvala v Batovciach a od roku 1924 v Banskej Stiavnici.
Pisala besednice, humoresky, clanky a uvahy, napisala aj bibliografiu Sladkovicovej Mariny, z ucinkovania v prazskom Detvane su jej zapisky o generalovi M. R. Stefanikovi. Bola aj dlhorocnou predsednickou Ziveny, Spolku katolickych zien a mladeze aj miestneho odboru Matice slovenskej. Prispievala do roznych periodik (Narodne noviny, Dennica, Slovensky dennik, Dolnozemsky Slovak, Narodna jednota, Zivena a i.). K literarnej tvorbe ju povzbudzoval Vajansky i Podjavorinska, ale knizne jej dielo nebolo vydane. Prekladala zo srbciny - vysiel jej preklad Nusic: Co povie svet (1912). V rukopise zanechala pracu o Marii Pischlovej a roman z dejin Stiavnice Dve jasterice stolne svatej Trojice.

Maria Kupcokova zomrela 1. novembra 1941 v Banskej Stiavnici.

Pred stodvadsiatimi piatimi rokmi sa narodil Karol Rapos,

publicista, ucitel, historik a ucitel, ktory v Brezne posobil ako skolsky inspektor. Narodil sa 2. novembra v Modre. Studoval na ucitelskom ustave a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde vykonal skusku zo slovenskeho jazyka a odbornu skusku pre mestianske skoly absolvoval v B. Bystrici. Ucil v roznych skolach, my sa vsak budeme venovat jeho cinnosti tu, v Brezne.
Do Brezna prisiel v roku 1904. Najskor posobil ako evanjelicky a. v. kantor, lebo pre svoje tzv. panslavisticke presvedcenie ucitelske miesto nedostal. Jeho narodovecka a buditelska cinnost bola ocenena az po vzniku CSR, ked ho v roku 1919 vymenovali za krajinskeho skolskeho inspektora. Tuto hodnost vsak neprijal - zo skromnosti, aj zo zdravotnych pricin, ale sa stal okresnym skolskym inspektorom v Brezne, kde pobudol az do roku 1938, kedy odisiel do Bratislavy.
Breznania si ho vzdy vazili pre jeho neunavnu pracu v skolstve, kulture aj v socialnych otazkach. Rozsiroval a staval skoly v chudobnych dedinach Horehronia (Telgart, Sumiac, Bacuch, Filipovo, Jaraba, C. Balog, Dobroc, Valaska). Bol velky dobrak a ucitelia ho mali radi. Bol cinny v miestnom odbore Matice slovenskej, jeho zasluhou bola zalozena hudobna skola. Bol dlhorocnym predsedom Matice slovenskej. Vela recnil a prednasal v Brezne aj po okoli. Zasluzil sa aj o otvorenie okresneho detskeho domova.
Napisal vela kniziek, ucebnic, priruciek a rozpravkovych knih. Z nich spomenme: Dejiny evanjelickej cirkvi breznianskej, Dejiny skolstva, Zivotopis Karola Kuzmanyho, Brezno narodnemu bohatierovi, Dejepis pre mestianske skoly, Cesty po vlasti a po svete, Sprievodca turistov po Horehroni, Horehronie, rozpravky Kde bolo, tam bolo a ine. V rukopise ostala dramatizacia Dvoch lasok, poslovencoval ceske hry a jednoaktovky, ktore reziroval aj v breznianskom ochotnickom subore. Do viacerych casopisov posielal rozne pedagogicke, historicke a narodopisne clanky. Bol priatelom Martina Razusa, cinovnikom v breznianskom evanjelickom zbore aj vo zvolenskom seniorate.
Vychoval styroch synov: Ladislava, Roberta, Karola a Gabriela a dcery Adrianu a Elenu. Syn Robert, notar, mal za manzelku Breznianku, reziserku Adu Brozmanovu, znamy rozhlasovy pracovnik a novinar Gabriel mal za manzelku dceru M. Razusa Elenu a dcera Elena bola vydata za literarneho vedca Dr. J. Felixa. Ladislav bol spravcom skoly, Karol inzinierom a profesorom a dcera Adriana zomrela v roku 1925.
Karol Rapos sa na Horehroni tesil vseobecnej oblube, dvihal v tomto kute Slovenska kulturnu uroven, pomahal sirit narodne povedomie a pomahal zlepsovat socialne podmienky ludi. Patri mu za to vdaka od obcanov Horehronia, ktore mal tak rad. Cinnost Karola Raposa v nasom meste pripomina pamatna tabula na budove skoly na Skolskej ulici, ktora tiez nesie jeho meno.

A. Prepletana

Novembrove pranostiky

November, staroslovansky nazov gruden (gruda - zamrznuta hlina). Hoci je pre november typicke sychrave a hmliste pocasie, su v jednotlivych rokoch znacne odchylky, ktore zavisia od smeru prevladajuceho prudenia. Od juhozapadu prichadzaju hmly a dazd, ale od severu az severovychodu mraz a snezenie. Kazdy hospodar vie, a tuto skutocnost starostlivo sleduje, ze je dobre, ak pred prvym snezenim pridu najprv mrazy, ktore pripravia podu pod snehovu prikryvku.
Ak prvy sneh padne na blato, bude cela zima blatna, ak ale na mraz, ocakavajme bohaty rok. Aky je november, taky bude buduci marec. Novembrove hrmeni, psenicu na zlato premeni. Ked prvy novembrovy sneh nepodrzi, zima vela snehu neudrzi. Hrmi v novembri mesiaci, nech sa tesia sedliaci. Ked v novembri stromy kvetom zavonaju, bude na druhy rok zima este v maji. Ked v novembri rastu vody, tak sa budu ukazovat celu zimu. Novembrove pocasie v maji sa nam otrasie. Ak skoro neopada zo stromu list, vsetko sa oneskori.