|
|
Slova o Zeleznom
Turistika je zvlastna vasen cloveka. Priroda sa mu po kazdom kilometri prihovara inou recou - krasou. A turista neleni. Ide. Raz do kopca krocikmi metre prekonava, inokedy zas z brehu do doliny alebo do horskeho sedla "brzdy" pouziva. Nezelie, nelamentuje. Naopak, kde zastane, aby si lepsie vydychol, povie: - Krasa a ticho. Balzam na dusu.
Nahoda, a ci chut poznat nepoznane, nas v marcovy den, bol slnecny, doviedla do osady Zelezno (990 m n. m.) zo severnej strany Latiborskej hole. Zokol - vokol kopceky, kopce, hole a v kotlinke zacina dychat jar. Oci nevedeli co skor vnimat a mysel pripomina Rufusov vers: - Vysoko si nam, Boze, vysoko polozil stol ... (Vrchari).
- Co vies o Zeleznom, vravi kamarat. Nie je toho vela, ale mudre knihy pomozu. Aj tak sa stalo. V tych knihach stoji, ze v Zeleznom koncom minuleho storocia zacali fungovat "kupelocky". Zelezita voda, horsky vzduch a ticho sa stali liecebnymi procedurami. Zaciatkom nasho storocia bolo Zelezno uz oblubenym letoviskom. Schadzali sa tam hostia z Liptova, Turca, od Hrona, z Oravy ... Vyhladavali ho aj slovenski kulturni dejatelia. Niektore mena su zname, ako Andrej Halasa, literat, prekladatel divadelnych hier z nemciny, rustiny, cestiny ... Karol Ruppeldt, Gejza Korkos, ba i P. O. Hviezdoslav, Jan Volko - Starohorsky, Peter Uram -Podtatransky...
Na pobyt Hviezdoslava si zivo spomina lekar Ivan Stodola. V roku 1900 letoval s rodicmi v Zeleznom a prave vtedy, vo vile Elvira, bol ubytovany P. O. Hviezdoslav. Vysedaval na otvorenej terase a "ked slniecko milostivo dovolilo aj sem-tam versoval." Sam Stodola, pravda, po rokoch dopisal v Zeleznom Marinu Havranovu.
Zelezno zatienila susedna Korytnica. A to tym, ze je do nej lepsi dopravny pristup. Lezi takmer na hlavnej ceste Ruzomberok - Banska Bystrica, kym do Zelezneho je z Partizanskej Lupce, ale aj z Liptovskej Luznej slusna patnastkilometrova "prechadzka". Viem si zivo predstavit skalavu cestu, koniky, voz, pohonica a hosti, ktori mali aj v stazenych podmienkach jeden ciel, a to kotlinku, v ktorej je bozske ticho a cisty horsky vzduch. Teraz tu vzdialenost prekonaju auta za par minut, ale ...
Bol to opat Ivan Stodola, ktory Zelezno ozivil. Na jeho navrh sa "kupelocky" premenili na detsku ozdravovnu. Potvrdzuje to i pamatna doska, tabula, na tatranskom balvane uprostred osady, ale aj dzavot deti, ktore prichadzaju sem z celeho Slovenska.
Marcovy den. A bol slnecny. Vraj sviatocny, lebo k Zeleznemu sa viaze i zvlastna pranostika, a to, ak na Medarda sprchne co len pol kvapky, tak nie styridsat, ale aj sestdesiat dni moze mrholit.
Nezistovali sme pravdivost pranostiky, ale spoznali sme nepoznane a bolo treba pomyslat na stovku kilometrov, ktora po asfaltovej ceste spaja Liptov s Hronom, ale... Pridu casy, ked od Hrona k Vahu prebehneme tunelom, ktory buduci inzinieri, robotnici uskutocnia. Prevrtaju sa totiz utrobim Nizkych Tatier. To bude pohoda.
Stefan Giertli
Co nam cas vzal
Nedavno som spominal na roky detstva, ako sa nas dotykali novoty, ktore k nam - do nasho hroncianskeho mikrosveta - prichadzali z velkeho sveta zaciatkom storocia. Jednoznacne nam zivot sprijemnovali a ulahcovali. Zial, cas nam vzdy nielen nieco prinasa, ale aj odnasa do nenavratna. Zvlast, ak na to ma dost dlhy cas, par desiatok (mojich) rokov. A tak nam neprichodi nic ine, len s vacsou-mensou davkou nostalgie spominat. Ano, bolo, nie je a uz ani nikdy nebude.
Tak sa z Hronca vytratilo toho tolko, ze uz ani prsty oboch ruk mi nestacia na ich vypocet. Ale aj kratsim vypoctom a uvedomenim si hodnoty tychto strat sa da mnoho pochopit.
O ciernohronskej lesnej zeleznici som uz raz pisal. Len pamiatkou na nu je dnesna rekreacna Ciernohronska zeleznica. Tato nam len na par kilometroch po stopach svojej "matere" v letnom obdobi pomaha vnikat do nasich dolin, aby svet videl, ake prekrasne su nase horehronske hory a doliny. Je naliehavou ulohou jej dnesnych "kriesitelov", aby aj za nasej materialnej pomoci uchranili pred uplnym zanikom aspon to torzo dobrej zivitelky nasich otcov. Nedajme jej celkom zahynut, nezasluzi si to!
Aj Cierny Hron so svojimi pritokmi, hatami, priehlbnami, zatocinami a zakrutami bol neodmyslitelnou sucastou nasho - aj nasho - detskeho zivota. Velmi zivo ho vidim, ako sa kazdy tyzden vzdul tajchovou vodou z Hroncoka a umoznil nam vzrusovat sa plavbou plti. Pltnici boli v nasich ociach tymi najodvaznejsimi gerojmi. V lete ozivali vsetky miesta na Hrone, kde nam voda siahala aspon dopasa, veselym krikom. A veru nebolo tych miest malo od dediny az vysoko do doliny. Ani deti vsetkych vekovych kategorii nebolo este v Hronci tak povazlivo malo ako je dnes. Aj "masny jarok" medzi hatou na Hrone a lisovnou na konci dediny a popri nom skoro po celej dlzke alej starych lip s lavickami, dodavali Hroncu mestsky vzhlad. Bolo to nieco, cim sa hocikde nemohli pochvalit. Dnes je uz aj z nasej "promenady" len ubohy zvysok. Zub casu vykonal svoje nicive dielo!
Dnesny vzhlad dakedy klenotu Hronca, strelnice, je uz len zviditelneny obraz vecnej pravdy: "A toto tiez raz pominie" alebo "Takto hynie slava sveta". Kolko pohody tam zazili nasi predkovia! Ba este aj my deti! Majalesy, junialesy, letne tancovacky, polovnicke turnaje v strelbe, kolkarske hry, vsetko na cerstvom vonavom horskom vzduchu, to boli nadherne lahodky pre dusu a telo po tazkej drine v zasmradenych fabrickych halach.
A ten nas jedinecny, majestatny Hajny grun! Mnozstvo zrubenych horskych kolib, salase so vsetkou tou bacovskou a ovciarskou poeziou, letne hrabacky, maliniarske, cucoriedkarske a hubarske invazie, to vsetko bola z pohladu dneska jedinecna a nenahraditelna krasa. Dnes je to pustatina bez uzitku a zivota, budiaca smutok a strach.
Este donedavna som pri kazdej navsteve rodiska
nelutoval namahu a potkynajuc sa, parkrat oddychujuc, vysiel som
k pamatnej priam historickej kalvarii na Baste. Takmer
stopatdesiatrocne nielen technicke, ale aj umelecke dielo spolu s
rovnako starymi lipami padlo v juli 1996 za obet veternej smrsti.
Zial, dnes je tam uz len sta zazrakom zachovany kriz s
historickymi napismi. Ktovie, ci sa este najde tolko zaujmu u
rodakov a pamiatkarov, aby obnovili v povodnej podobe toto dielo
ruk a umu nasich predkov?!
No, je este vela toho, za cim hodno smutit! Za nadhernymi viacstorocnymi lipami pri kostole! Za volakedy kazdodennou hudbou letnych ran a vecerov, znejucou ulicami pri prechadzani pocetnych krdlov koziciek, oviec, stad krav prechadzajucich tymi najstarsimi ulicami! Za kazdodennym nocnym vypiskovanim vartasa ujka Urbana, bdejuceho nad zasluzenym odpocinkom a majetkom usilovnych Hroncanov. Za plnokrvnym zivotom aj v tych najstarsich stvrtiach volakedy plnych zivota, ludi, deti. V Mlynskej, Hronskej, Strednej, Tyrolskej ulici.
Ej, veru taky nemilosrdny je cas!
Koloman Weiss
Snimka: autor
Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch
Vyvaranie pradien
Ked sa uz posialo a posadilo, bolo trochu volna od polnych prac. Kym zemiaky vzisli, trvalo to styri az pat tyzdnov, aby ich mohli pliet a okopavat. Gazdinky, ktore sa cez zimu od jesene usilovali priast konope a lan, pocas tohto volnejsieho obdobia vyvarali pri potokoch, napriklad aj "Pod vrchom" vo velkych kotloch pradena. Najprv museli upradene nite, ktore boli ratane po sestdesiat nitiek a prevazovane (jedno pasmo), "zosniat" - zobrat s pomocou inej osoby z motovidla velkeho alebo maleho (motovidlo 1,5 m dlha tyc na oboch koncoch z kriza pretlacena - prebita tenkou latkou). Ked priadzu zobrali, este ju previazali dvakrat motuzom, aby sa nezachlpila. Po takto pripravenych pradenach gazdinky narobili z bukoveho popola luh - popol nasypali do plateneho vrecka a dali varit do velkeho hrnca, aj do dvoch. Potom zaniesli k potoku velky "kotal", deti nanosili dreva a samozrejme, ze k potoku doniesli aj pradena. Rozlozili ohen, nan postavili "kotal", do ktoreho vyliali bukovy luh, pripadne este nastruhali po domacky vyrobene mydlo, vlozili pradena, doliali doplna vodou a stale miesali a prikladali pod "kotal", aby obsah vrel. Vyvarali len v peknom pocasi. V jeden den sa na zvaranie zislo aj niekolko gazdiniek a samozrejme krdel deti, ktore mali velku radost zo santenia a oblievania sa vodou, staviania malych hati, chytania malych ryb a niekedy i rakov. Ked dvaja chlapci striehli na tu istu rybu a jeden z nich ju chytil na vidlicku, rozdelili sa takto: Janko tebe hjavku a mne bjusko. O chvoste nehovorili. Radosti a santenia bolo este viac, ked k potoku prisli aj skolaci.
Ked pradena povyvarali, zenicky ich vyplakali, vybuchali piestom a povesali vo dvore na plot alebo na vrata. Ked uschli, potom ich pomocou "spulca" (domacky vyrobeny jednoduchy stroj, pohanany prekrizenym bicikom na palicke) a kona so zvijackami namotali na "fajfy" (drevene doma vyrobene velke cievky), aby boli pripravene na snovanie alebo tkanie. "Fajfy" obycajne vyrabali starsi chlapi, ktori uz nechodili na pole ani do lesa, alebo aj mladsi cez zimu.
Margita Vrbovska
Pred 30 rokmi zomrel v Kosiciach nabozensky spisovatel a cirekvny hodnostar
Stefan Katlovsky
Narodil sa 14. aprila 1906 v Brezovej pod Bradlom. Studoval v B. Bystrici, Kosiciach a teologiu v Baseli a v Bratislave. V roku 1931 bol vysvateny za knaza, v roku 1941 ziskal doktorat teologie a v roku 1948 sa stal docentom. Bol biskupskym kaplanom v Presove, evanjelickym a. v. fararom v Hornom Tisovniku a v rokoch 1933 az 1945 v Myte pod Dumbierom. Po odchode z Myta bol spravcom sirotinca v Modre, potom od roka 1951 profesorom Evanjelickej teologickej fakulty, kde prednasal od roka 1941. Od roka 1953 bol riaditelom teologickeho domu v Modre a v Bratislave, v roku 1958 fararom v Kosiciach a sucasne zastaval funkciu biskupa vychodneho distriktu. Za SNP bol osvetovym dostojnikom 1. csl. armady na Slovensku. Je autorom nabozenskych a teologickych prac, gramatiky hebrejciny a vysokoskolskych ucebnic. Prispieval do viacerych nabozenskych casopisov a ako clen prekladatelskej komisie Pisma prelozil casti Novej zmluvy. Ovladal devat jazykov a casto prednasal na teologickych podujatiach v zahranici. Starsi evanjelici z Myta si urcite s vdakou a uctou spomenu na svojho pana farara, ktory sa 4. maja 1968 rozlucil s tymto pozemskym svetom.
Literatura: SBS, 3. zv., Martin, MS
1989, na s. 49-50
A. Prepletana
