(pokracovanie)

"Prosim vas, Andrea, sadnite si," tisil ju utrpne. "Vyzerate ako..." zarazil sa.
"Kozla?" doplnila ho veselo. "Boze, Marko, ja mam taku radost! Mojej sestre sa narodili dvojicky, chapete? Je to uzasne! Dvoj-jic-ky!" slabikovala stastne, ani keby ich ona porodila.
"Blahozelam vasej sestre," hundral do jedalneho listka. "Viete, po desiatich rokoch manzelstva je to zazrak," nevsimala si jeho nezaujem. Potrebovala sa vyvraviet. Marko cumel na papier pred sebou, ale nevnimal, co cita a uz vobec nie to, nad cim sa jeho spolocnicka rozplyva. Strasne tuzil vidiet Simonu Velecku.
Po veceri si Andrea od Marka vynutila slub, ze sa stretnu v hotelovom bare a oslavia spolu narodenie neteri.
S nevolou a predstavami o nudnom posedeni zisiel Marko do baru. Hudba tisko hrala, hostia sa pomaly schadzali. Pozdravil sa so znamymi a chcel si sadnut za vyhliadnuty stol, ked ho uputala schulena postava s hnedou hrivou na hlave, sediaca na konci baroveho pultu. Oblecena bola do jednoduchych, ale peknych cervenych siat a mala pred sebou v pohari ciru tekutinu. Ze by voda? Marko dlho nerozmyslal.
Ahoj, malicka," prisadol si na volnu stolicku.
"Vypadnite," zamrmlala bez toho, aby na neho pozrela.
"Nevypadnem, " chytil ju za bradu a obratil jej tvar k sebe. Paneboze, ved ona place! Odsunula mu ruku.
"Chcete ma zasa sprchovat?"
"Azda to potrebujes?" odvetil otazkou.
"Mozno o hodinu," vzdychla si a na dusok vypila obsah pohara. Vlastne ho do seba vliala. Takto predsa piju alkoholici! Barman jej automaticky pohar dolial, cim si vysluzil Markov nesuhlasny pohlad. Iba pokrcil plecami.
"Pocuj, malicka, preco to robis?"
"Nehovorte mi stale malicka," vystrela sa a zazrela na neho. Volam sa Simona."
"V poriadku, Simona, ja som Marko. Co dnes oslavujes?
Neisto sa pomrvila. Po chvili usudila, ze ak mu nebude odpovedat, mozno sa mu to zunuje a odide, necha ju na pokoji. Nemala mu v noci vliezt do postele. To sa nemalo stat! Cely den ju prenasledovali jeho mile, hnede oci, pocula jeho upokojujuci hlas, cely den sa neumyvala tam, kde sa jej dotkol svojimi velkymi, teplymi dlanami. Bola si ista, ze inak sa jej nedotkol, hoci namietky by asi nemala. Na kieho paroma sa dozvedela o jeho existencii?! Chcela sa napit.
"Bude ti zle," upozornil ju, zobral jej pohar a vylial do popolnika. Zamracila sa. Mlcky potisla pohar k barmanovi. Ceremonia sa opakovala. Barman nalial - Marko vylial. Popolnik bol plny po okraj. Simona sledovala plavajuce spaky cigariet. Zvedavo vzhliadla na Marka a opat prehovorila.
"Aj dalsi mi vylejes?"
"Samozrejme, usmial sa na nu a Simone prebehol po chrbte mraz. Barman opatrne vzal popolnik a puciac sa od smiechu ho zneskodnil. Tak podarenu dvojicu uz davno nemal.
"Nuz co," zoskocila zo stolicky a hodila na pult bankovku. "Idem niekde inde."
Marko zisiel tiez a postavil sa oproti nej. Udivene zvratila hlavu dozadu, aby mu videla do tvare.
"Dokelu, ty si ale vyska!"
Barman viac nevydrzal a nahlas sa rozosmial. Aj Marko sa ocividne zabaval, uplne zabudol na Andreu. Nastastie ho este nevyhladala. Len sa v duchu modlil, aby ju teraz nestretli.

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia

Bojovnik bez revolucie

Volnomyslienkar i dusa rozpoltena, basnik, prozaik, dramatik, publicista i politik, poslanec SNS, evanjelicky farar a kazatel a napokon smutny, ale nerezignujuci humanista. Martin Razus sa narodil 18. oktobra 1888 vo Vrbici pri L. Mikulasi. Studoval v L. Mikulasi, B. Bystrici a v Kezmarku, teologiu v Bratislave a v skotskom Edinburgu. Ako knaz posobil v Modre, Pribyline, v Moravskom Lieskovom a od roku 1930 do svojej smrti v Brezne. Razus hladal vychodisko zo svetonazorovych zmatkov vo filozofickom racionalizme a v radikalizme. Videl a precitoval katastrofalne narodne a socialne postavenie slovenskeho ludu, avsak riesenie hladal v literarnej tvorbe, rozsiahlej publicistike a v politike. Zasiahol i do vyssich sfer, ked sa postavil proti narodnostnej politike Rakusko-Uhorska, potom aj proti cechoslovakistickej politike ceskej a slovenskej burzoazie. Bol vyznavacom ideologie predvratoveho narodneho hnutia. Aj ked videl, ze zivotne zaujmy ludu sa nezhoduju s triednymi zaujmami narodnej burzoazie, revoluciu odmietal, lebo nepochopil, ze cesta ku zjednoteniu naroda vedie cez socialne istoty.

Ako literar sa Martin Razus zacal venovat poeziii uz v ludovej skole. Basne pisal pod pseudonymom Mrazik. Blizka mu bola symbolicka poezia, najma tvorba Ivana Krasku Otriasla nim prva svetova vojna a prebudila v nom bojujuceho tribuna a retorickeho basnika. Popri Hviezdoslavovych Krvavych sonetoch pedstavovali Razusove basne v slovenskej literature najvyznamnejsie prejavy protestu proti vojne. Jeho poezia z tohto obdobia vysla v zbierkach z tichych a burnych chvil, To je vojna!, a Hoj, zem draha. Rozcarovanie z pomerov CSR sa odrazilo v dalsich zbierkach Kamen na medzi, Kresby a hovory. Nasledovali Sipy duse a Cestou. Posmrtne vysla zbierka Stretnutie. Vydal aj versovany roman Baca Putera a jednym z jeho najsilnejsich diel je trojdejstvova hra Hana. Napisal aj dramaticku basen Ahasver.

Razusovu prozu zahrna zbierka Z drobnej prozy, dnes skoro zabudnuty stvordielny roman Svety, z breznianskej spolocnosti a z jej historie cerpaju romany Julia a Odkaz mrtvych, o pliage alkoholizmu hovori Krcmarsky kral a Dilogia Marosko a Marosko studuje. Knihy o Maroskovi presahuju zaner detskej literatury, prihovaraju sa citatelom vsetkych vekovych kategorii, aby jednym umoznili navrat do vonaveho detstva, druhym zas vhlad do detstva a cias vobec ich rodicov a starych rodicov. Je to knizka vpravde rodinna a aj narodna v pravom zmysle tohto slova. Je v nej dimenzia nepominutelneho mravneho prikladu, ba i prikazu - konaj Dobro! Milan Rufus o nej okrem ineho povedal: "... je dobre, ze su take knizky, ktore vam vas samych pripomenu."

Vladimir Clementis formuloval rozporuplnost Martina Rufusa takto: "Sam nechapuc, kde sa zenu mocne dejinne sily, bol obklopeny ludmi, ktori asi nikdy nepochopili, ako ich prevysoval Martin Razus aj vtedy, ked sa skoro vo vsetkych politickych nazoroch mylil." "Svedomie naroda", Martin Razus zomrel v Brezne 8. augusta 1937.

A. Prepletana

Mlatenie obilia

Letne a jesenne prace pominuli. Seno je uz v stodolach, zemiaky v pivniciach, len zbozie caka na "pogratach" na vymlat. Ked sa rodina dohovorila, najprv vymlatili snopy, ktore boli uskladnene doma v dedine, a potom sa vybrali na samostatne hospodarstva na Belusku, Za vrch, na Cierny vrch a na Predny Hlinik. Najprv sa pozhadzovalo dolu z pograty mnozstvo, ktore sa malo v jeden den vymlatit a to najprv zito, jacmen, potom psenica a nakoniec ovos. Na vyzametane humno sa rozprestreli dva snopy, vyrovnali sa a zacalo sa mlatit cepami. Mlatilo sa vo dvojky a takto sa ozyvalo: raz, dva, raz, dva... Vo trojky: bude, bude... vo stvorky: tak, tak, tak, tak, tak, tak, museli udierat presne podla taktu. Ked slama preschla, hovorilo sa: budu zo zrna kolace. Ked slamu s klasmi vymlatili po jednej strane, potom ju za pomoci dlhsieho cepa obratili na druhu stranu a mlatili dalej. Jeden vymlateny druh obilia pozmetali dohromady, preosiali cez riedku riecicu a potom pootvorili na hume vrata, aby bol dostatocny prievan. Zrno hadzali drevenou lopatou s vyhlbenou varechou z jedneho kraja humna na druhy, takze plevy odlietali po stranach a zrno padalo do prostriedku. Potom este plevy zlahka ofukali metlou a zrno pobrali do vreca. Takto to nasledovalo so vsetkymi druhmi obilia. Vymlatena slama sa poukladala do zacinka alebo aj na pogratu. Z narezanej slamy sa podstielalo zvacsa zo zitnej, z jemnej ovsenej sa miesalo medzi lepsi krm a tiez sa rezalo na secku. Z rovnej zitnej slamy zvlast vybratej vypchavali sa slameniky (strozliaky). Zo zita a psenice sa mlela muka. Z jacmena sa robili krupy (gersna). Zrno sa tiez zmiesalo a zosrotovalo pre osipane ako aj do secky pre dobytok. Modernejsi gazdovia mali aj samostatne sejacky, takze nemuseli zrno siat na humne lopatou. Neskorsie, ked uz nastal pokrok aj v polnohospodarstve, sa zbozie mlatilo hromadne na vytycenom priestranstve v dedine pocas 24 hodin. Pri mlateni mali dozor "straz" obcania, ktori chodili pukala strazit nielen pri mlatovisku, ale chodili strazit po celej dedine. Na tento ucel bola pripravena pisanka, do ktorej sa zapisovalo podla cisla domov meno majitela a datum, kedy sa strazna sluzba konala. Hliadku chodil obcas kontrolovat aj richtar, neskorsie predseda, ba i clen poziarneho zboru. Este pred tym, ako bola povinna varta z domu do domu, bol plateny obecny hlasnik, ktory trubil od desiatej do rana do stvrtej kazdu hodinu. Pri tom takto spieval: "Odbila desiata hodina, chval kazdy duch hospodina, osluhajte svetlo ohen, aby nebol ludom skoden." Potom este zatrubil tolkokrat, kolko bolo hodin. Ti ludia, ktori horsie spavali v noci, pocitali kolko hodin vartaz odtrubil a tak vedeli , kedy maju este spat, alebo treba ist uz hore. Teraz je to uz len rozpravka, straz sa nekona a mlati sa kombajnami. No aj taky bol volakedy zivot a zilo sa veselsie, bolo viac radosti a lasky.

M. Vrbovska