28. OKTOBER 1998 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11   ARCHIV   TIRAZ   KONTAKT

...

Kratke stretnutie

(pokracovanie)

Simona si oprela opalene ruky o stihle boky, hryzla si spodnu peru a zamracene cuvala k dveram. Marko sa ocitol jednym skokom pri nej, jemne ju chytil okolo pliec, vycierajuc krasne biele zuby. Pokusila sa mu vyvliect.
"Nenamahaj sa, odprevadim ta, lebo skoncis ako vcera," smial sa.
Simonu jeho doverne objatie palilo na pleciach, citila korenistu vonu muza a hlavne vypitu vodku v hlave. Nohy jej otazievali, ledva nimi prepletala. Vysli z baru.
"Nechcem, aby nas takto videli," vyhrklo z nej zrazu.
"Mne to nevadi," pokrcil plecami.
"Ale mne ano."
Nemohla tusit, ze Marko je zvyknuty na necakane situacie, prekazky, ktore musel pohotovo s istotou zvladnut uspesne. Stihol ju este zdrapit za zapastie, ked dufala, ze sa jej podari odskocit. Nahnevane ju vliekol hore schodami. Ak nechcela na seba uputat pozornost ostatnych hosti, nechala sa viest, v duchu si pripravujuc slova, ktore si tento krasny dlhan za klobuk neda. Musela sa priznat. Pritahoval ju, hoci postriebrene spanky naznacovali, ze ma uz davno po tridsiatke. No nemoze sa k nej spravat ako k neposlusnemu decku.
"Mozem," prehovoril konecne, akoby cital jej myslienky.
Zastal, a obratil si ju k sebe, druhou rukou jej presiel po lici. "Mozem sa k tebe spravat ako k neposlusnemu decku," zdoraznil.
"Akym pravom?" mykla sa, drzal ju vsak pevne.
"Neposlusne deti zvyknu dostat bitku," povedal s pohladom upretym do zelenych oci. Zablyslo sa v nich. Co to bolo? Strach, bolest, ci lutost a zlost? "Nie, Simona," opat ju pohladkal. "Nepouzijem silu voci tebe. Si predsa dospela a myslim, ze aj rozumna, krasna zena. Dobru noc," pobozkal jej zapastie, ktore dosial zvieral vo svojej mocnej dlani, zvrtol sa a odisiel.
Chladny vzduch ovial Markovu rozhorucenu tvar. Dopekla, co sa to so mnou robi, pytal sa sam seba, pricom dlhymi krokmi masiroval k jazeru. Co ma nuti k tomuto nenormalnemu ovladaniu sa k akejsi pochybnej alkoholicke? Poznam ju par hodin a uz dvakrat...
"Marko!"

Aj pri slabom osvetleni spoznal Andreu. Som v tahu, napadlo mu a rezignovane cakal, kym ho dohoni. Prekvapene pozeral do uplakanej pehavej tvare.
"Velmi ma to mrzi," vzlykla Andrea. "Volali mi z domu, ze... ze sestra..."
"No tak, Andrea," zlahka jej polozil ruky na plecia.

"Prepacte," utrela si nos i oci. "Musim ist k sestre, pritazilo sa jej. Tak ... taxik ma caka..."
"Bude to dobre," povzbudivo sa usmial. "Ponahlajte sa, drzim vam palce."
"A vy?" vzhliadla k nemu. "Stretnem vas este?"
No fajn! Sestra je jej v nebezpecenstve a ona ma problem, ci ho uvidi.
"Svet je maly Andrea," potriasol jej ruku. "Dovidenia."

Marka presla zlost na Simonu. Teraz trosku banoval, ze od nej tak rychlo odisiel, no inac by ju asi vybozkaval priamo na mieste, kde stali. Uz davno zeny pre neho neznamenali nic ine, len ako prostriedok na odreagovanie sa od kazdodennej namahy a stresov.
(Pokracovanie)

Jarka Nuterova z Jasenia

 

Spomienka po stopatdesiatich rokoch

V tomto roku uplynulo stopatdesiat rokov od smrti jedneho z prvych ucitelov, ktory posobil v Osrbli. Pri tejto prilezitosti osrblianski dobrovolni poziarnici obnovili a upravili jeho hrob v miestnom cintorine, ktory bol dlhe roky zanedbany a neudrziavany. Na mieste posledneho odpocinku ucitela bol zelezny kriz, pravdepodobne odliaty v Hronci s autentickym napisom: " Tu odpociwa w KRYSTU PANU JOHANES GURTEL NEKDI UCITEL OSZRBLIANSKI NARO: 21 ho JANU. 1821 UMREL: 7 ho FEbr. 1848"
Aj ked Johanes Gurtel zomrel velmi mlady, urcite ucil nasich pradedov s laskou a snazil sa z nich vychovat cestnych a svedomitych ludi. Preto my mladi nesmieme zabudat na ludi, ktori boli v minulosti sucastou nasej dediny a tvorili jej historiu. Aj ked v miestnej kronike o nich nie je zmienka - zacala sa pisat ovela neskor, vieme, ze tu posobil, a preto nesmieme na nich zabudat.
Blizi sa den, ked si vsetci pripomenieme Pamiatku zosnulych a na vyzdobenych cintorinoch za nich zapalime aspon jednu sviecku. Pristavme sa aj pri tychto hroboch - davno zabudnutych a polozme na ne aspon malu kyticku, urcite si to zasluzia.
V. Stipankovich
Snimka: autor

 

Druhy raz "narodeny" Petrus
Strata penazi stava sa ujmou jednotlivca i jeho rodiny, avsak strata literarneho diela je ujmou celeho naroda.

 

Na 29. oktober pripada 215. vyrocie narodenia Stefana Petrusa, vyznamneho dejatela slovenskeho narodneho obrodenia, rodaka zo Sv. Kriza nad Hronom (dnes Ziar nad Hronom).
Zivot, no najma dielo vzdelaneho cloveka, uvedomeleho Slovaka, sa zhodou nepriaznivych okolnosti na stopatdesiat rokov schovali za oponu nepoznania.
O ake okolnosti islo?

Jedinecne dielo: Historicko-statisticky popis ciernohronskej farnosti napisal Petrus v latinskom jazyku, teda v jazyku nedostupnom slovenskej pospolitosti, ba aj mnohym vzdelancom.
Na fare v Ciernom Balogu opatrovali Petrusovu Sciagrafiu, dielo prevzacne, ale nepoznane. - Pre slovensku literaturu Petrusa "vzkriesil" dr. Albert Stransky (1900 - 1980), gymnazialny profesor v Banskej Bystrici, neskor pracovnik Statneho archivu v Radvani.

Historicku cast Petrusovej Sciagrafie Stransky prepracoval podla najnovsich poznatkov a dalsie casti ako erudovany znalec "barbarskej latinciny" prelozil a v roku 1969 publikoval pod nazvom: Drevorubaci na Ciernom Hrone.
Stransky vo velmi znamenitom uvode - Zivot a dielo Stefana Petrusa - uvadza, ze z troch dialogov, ktore Petrus napisal v handelskom nareci, viaceri prispievatelia publikovali v casopisoch, ibaze "pozabudli" uvadzat Petrusovo autorstvo. V tejto suvislosti Stransky uvadza aj to, ze Anton Emanuel Timko (1849 - 1903), rodak zo Seliec a kantor-ucitel v Podkrivani, roku 1877 publikoval pod svojim menom Petrusovu pracu Hrajnoha na Vepre, historicko-romanticky obraz z predosleho storocia.
O Petrusovom Rajnohovi, ci Timkovom Hrajnohovi nizsie.
Skor vsak uvedme dalsi nepriaznivy dovod, pre ktory sa Petrus na velmi dlhy cas staca z povedomia slovenskych vzdelancov i zo spomienok obyvatelov ciernohronskych osad, ku ktorym farar Petrus prilnul uprimnou laskou i obdivom, ano i nezakryvanymi sympatiami revolte lesnych robotnikov v roku 1817, kedy bystricka komora siahala na ustavne prava drevorubacov na Ciernom Hrone.
Po takmer osemrocnom posobeni v Ciernom Balogu odchadza Petrus po dohode s fararom Schwandtnerom na jeho miesto v Hornej Lehote s nadejami literarneho rozletu v spolocnosti ev. a. v. Farara Adama Chalupku (1767 - 1940) a v stykoch s jeho urcenym synom Janom (1791 - 1871).
Na jesen roku 1829 odchadza Petrus na faru do Ponik, privilegovaneho banskeho mestecka. Z udeleneho titulu dekana sa tesil sotva tri mesiace, lebo pri zaopatrovani isteho haviara v Ponickej Hute sa v casoch cholerovej epidemie sam nakazil a 17. septembra 1831 nakaze podlahol v rozkvete zivota i tvorivych literarnych snazeni.
Opravneny je predpoklad, ze z Petrusovej literarnej pozostalosti vela "rozchytali", cast, ako sa domnieva Stransky, v strachu z nakazy umyselne znicili, takze po peripetiach i "vzkrieseni" diel jednako pozname len torzo Petrusovho diela.
Stransky dalej zistil, ze spominany A. E. Timko daroval Petrusov rukopis Matici slovenskej. Po nasilnom a hanlivom uzavreti Matici slovenskej madarskou brachialnou mocou knihy, rukopisy a ostatne zbierky deponovali do stolicneho muzea v Nitre. Prave tam v roku 1943 dr. Anton Augustin Banik (1900 - 1978), literarny historik i archivar Matice slovenskej, objavil rukopis a zistil jeho autora, autora prvej slovenskej divadelnej hry. Rukopis ma nazov: Rajnoha, zbojnicky hajtman a neb zacatkove Cerno-hroncanskych handlou. Historicka cinohra na spusob komedie slozena leta pane 1823 skrz S.P
Z titula prvej slovenskej cinohry vyplyva, ze ju Petrus napisal v Hornej Lehote, teda po odchode z Cierneho Balogu, avsak tam inspirovany zhorsujucimi sa podmienkami zivota ciernohronskych drevorubacov.

(Pokracovanie)
Frantisek Kreutz


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11   ARCHIV   TIRAZ   KONTAKT