Jan Kosiciar, hutnik, Brezno:
- V holicstve som bol velmi davno, pretoze mna striha otec doma. Nemam skusenosti, lebo nechodim do holicstva, takze neviem posudit, ake sluzby poskytuju.

Jozef Datko, zelezniciar, Pohorela:
- V dedine mame holicstvo, tak sa tam chodim a som s nim spokojny. Strihaju raz do tyzdna, ale staci to. Clovek sa musi prisposobit.

Jaromir Oravsky, nezamestnany, Brezno:
- S holicstvami som spokojny, vyhovuju mi aj otvaracie hodiny.

G. J. z Brezna:
- Mam zle skusenosti. Niektore holicstva su otvorene len do sedemnastej, a ked robim dlhsie, nestihnem to. V kadernictve vas ostrihaju, iba ked vas poznaju. Podla mna je problem najst v Brezne vyhovujuce holicstvo.

Jan Benadik, dochodca, Brezno:
- V Brezne holicske sluzby boli, su a budu vzdy na urovni. Som velmi spokojny, vzdy mam peknu "fazonku".

Anna Frgelcova, uctovnicka, Zavadka nad Hronom:
- Pochadzam zo Zavadky a mame dost velky problem so stihanim synov, pretoze ked idu do damskeho kadernictva, musia dlho cakat. Dnes sme boli u zubara v Brezne, tak sme to vyuzili, chlapci sa boli dat ostrihat a su spokojni.

Kto ma dnes peniaze, moze vsetko?
Iste mi date za pravdu, mili citatelia, ze v dnesnej dobe stavat dom, mozu len ti solventni. Takych nie je az tak vela. A predsa. Na Ulici Zidlovo v Brezne zacali stavat, pripadne prestavovat domy ako huby po dazdi. To by nebolo nic, ale... Cesta na Zidlovo, snad jedina v meste, je nevyasfaltovana. Kopec ako sa patri, suci aj na turu, dobre stupanie. Zvladnut ho da zabrat o to viac, ked stupate po malych, az po vacsie skaly, po blate, zosunum z poli, v pripade dazda, burky ani nevraviac. Aky prach viria auta, prichadzajuce k stavbam ani nespominat. Nebolo by to hrozne, keby to nebolo par metrov od okien. Viete si predstavit, ked mate male dieta, ktore pre lomoz okolo stavby a niekedy pustenu hudbu "na plne pecky" nemoze spat?

To by nebolo vsetko. Pri skladke materialu si auta, ci pri jednej alebo druhej stavbe, zastanu tak, ze "preletiet by mohla iba mucha". Hoci je cesta uzka, riesit by to mali tak, aby nezamedzovali prechod pocas dna. Ponahlate sa s dietatom k lekarovi, povedia vam, ze za "polhodinku" mate pockat. Uznajte, cakat polhodinu s kocikom? Alebo sa vratit s vypatim sil po ceste plnej spiny, skal?

Najnovsie zacali este s kopanim garadov na zapojenie vody. Cesta sa zuzi na minimum, garady po oboch stranach. Na pracu romskych spoluobcanov nikto nedozeral. Robili, ako vedeli. Pretata rura na konci ulice, striekala voda. "Dozor" prisiel o hodnu chvilu. Skaly so zemou, ktoru vykopali bez povsimnutia, hadzali do zahrady na kvety. Ako prejst cez garad s kocikom? Hodili mi stare zvetrale drevo s kopou klincov. Pri jeho prechode by som hned zistila hlbku garadu na vlastnej kozi. Krik, ktory robili pri praci mozno prirovnat k talianskemu hlasitemu dialektu.
Pri vystavbe nikto nic z obyvatelov nenamietal, lenze kazdy si predstavoval, ze prace na stavbach budu prebiehat s toleranciou, pochopenim a nie na ukor tych, co nestavaju. Stavali aj druhi, ktori museli dodrziavat urcite nariadenia a niekoho aj respektovat.
Alebo plati, kto ma dnes peniaze, moze vsetko? Kedy nam konecne vyasfaltuju cestu?
Pridte sa presvedict a uvidite. Len si dajte vhodnu turisticku obuv, aby ste si neznicili topanky, za ktore ste dali nemalu sumu!

Stretli sa po styridsiatich rokoch
Neviem, ci je to pravda, ale pocul som, ze v poloprazdnom rychliku sa prihovoril sprievodca starcekovi s otazkou odkial cestuje. "Bol som na stretnuti maturantov v Bratislave. Schadzame sa kazdych pat rokov. Na stretnuti nas byva stale menej a menej." Starcek si potom povzdychol a hovori: "Mam uz osemdesiatpat rokov a poslednych patnast rokov uz chodim na stretnutie len sam!"

Tato myslienka mi napadla, ked som sa dozvedel, ze po styridsiatich rokoch sa zidu ziaci zakladnej skoly, co nebyva zvykom. Rok 1958-59, VIII. trieda, triedny ucitel Jan Molent, riaditel Frantisek Kreutz. Zislo sa ich vsak len patnast. Posadali si presne na tie miesta, kde kto s kym sedel. Triednicku hodinu zacal vtedy triedny ucitel Jan Molent. Riaditel F. Kreutz sa pre zaneprazdnenost pisomne ospravedlnil. Na jednom mieste boli polozene kvety. Bola to spomienka na spoluziaka, ktory uz nie je medzi zivymi. Aj tak je to pekne. Za styridsat rokov zivota z dvanastich chlapcov a deviatich dievcat vyrastli v obcanov, zalozili si rodiny, tesia sa z vnucat a zo zamestnania. Vsetky dievcata vtedy do skoly este chodili v kroji, chlapci uz boli popansteni a cholosne nosili len do kostola a na sviatky.

Po slavnostnom prihovore starostky obce Ing. Marie Betakovej sa potom vsetci zisli na slavnostnej hostine, ktoru si sami pripravili. "Skoda, ze vsetci nemohli prist, bolo by to este lepsie", zaspominala spoluorganizatorka stretnutia Katarina Zelencikova. Veselost, zabava, spomienky na detstvo, nieco uzasne. Hoci sme vsetci Sumiacania, niektori sme sa naozaj videli po styridsiatich rokoch. Palko Jedlak, hoci nie je novinar, sa kazdeho snazil akoze vyspovedat, a tak mu vyslo, ze z dvadsiatich dvoch malych ziakov ma teraz vyse styridsatpat deti a vyse dvadsatsest vnukov a vnucky. A ako sa uplatnili v zivote. Chlapci sa ozenili, dievcata vydali. A zamestnanie, pracovnik Slovenskej televizie v Bratislave, inzinier, ucitel, bankovy uradnik, kapitan kriminalnej policie, letecky mechanik, nastrojar, letec, profesor, predavacky, zdravotne sestry a z dvoch ziakov sa stali aj podnikatelia.

Hovori sa, ze na tomto svete sme ako ze len na dvolenke a dovolenku by mal kazdy prezit dobre, v pohode. Prezit a zazit veci prospesne, zivot zariadit tak, ako clovek chce. Spomienky, zazitky, uspechy, sklamania, ale aj pady a neuspechy. To vsetko si tito ziaci dokazali pri dobrej nalade skoro celu noc porozpravat a pri rozlucke, nebojme sa povedat, hlavne dievcata aj zaplakat a povedat si, ano stretneme sa mozno o pat o desat rokov a aj ti, co teraz nemohli prist a znova si zaspominat na ten krasny zivot, na to, ako sa z dievcat stali zeny, matky, stare matere, babicky alebo prababicky.

Vladimir Cupka

Jubileum osobitnej skoly v Brezne
Pri prilezitosti 50. vyrocia zalozenia Osobitnej skoly v Brezne mi dovolte male zamyslenie. Aj nasa skola na Skolskej ulici patri medzi tie starsie v meste. Uz davno prekrocila ten pekny vek patdesiatku, ale obe nadalej sluzia obcanom Brezna.
Patdesiat rokov trvania skoly je doba, v ktorej ona dokazala svoju opodstatnenost. Vytvorenie osobitnej skoly urcite vtedy privitali vsetky zakladne skoly v meste, lebo nas odbremenila od namahavej prace s detmi, ktore potrebuju osobitnu starostlivost a pomoc. V plnych triedach obycajnej skoly by sa im nasi ucitelia nemohli dostatocne venovat, nemohli by ich dobre sprevadzat na ich pomalsich krokoch za poznanim.
Patdesiat rokov trvania skoly, to je aj mnozstvo praktickych teoretickych poznatkov a skusenosti. Pedagogovia skoly su uz urcite na vysokej odbornej urovni a svojimi znalostami by sa mohli podelit i s ucitelkami zakladnych skol. Verim, ze taketo stretnutie by prinieslo osoh obidvom stranam.
Ale na chvilu treba zabudnut na starosti a oslavit tych uplynulych patdesiat rokov. S optimizmom sa pozriet do buducnosti. Preto by som chcela zazelat pedagogom tejto skoly vela trpezlivosti, dobre zdravie, tvorive napady a chut do potrebnej prace.

Mgr. Maria Katreniakova

Na rok sa vratime
Deviateho juna sa konal II. rocnik okresnej sportovej olympiady deti materskych skol o Putovny pohar primatora mesta Brezna. Medzi prihlasenymi boli aj deti z Materskej skoly v Hornej Lehote. Pretoze prveho rocnika sme sa nezucastnili, spolu s ucitelkou a jednou mamkou ocakavalo pat deti z materskej skoly ako bude olympiada prebiehat. Atmosferu nepokazilo ani nepriaznive pocasie. Deti boli pripravene podat co najlepsie vykony. Hovori sa, ze ide o to, zucastnit sa a nie vyhrat. Zobrali to aj nase deti, ked neobsadili ani desiate miesto. Pri odovzdavani cien vitazom si suskali: "... oni si davaju zlate pohare..." a "... dostavaju plysove medvede..." S prazdnou rukou neodislo vsak ani jedno dieta. Pozornost, ktoru dostali v igelitovej taske, ich velmi potesila. Svedcila o tom aj dobra nalada pri odchode zo stadiona, ked si deti nasej materskej skoly zacali spievat "prisli sme uz z vyletu, z vyletu, prehrali sme, uz sme tu, uz sme tu..." Na zastavke sme sa dohovorili, ze na rok sa vratime a jeden medved bude nas, lebo ako vidno na fotografii na stupni vitazov by sa nam pacilo.

Sylvia Steuerova,
riaditelka Materskej skoly Horna Lehota

Konecne uz niekto
Ak ste si uz vsimli, zacalo sa v Brezne v ramci sportu, teda na in-line kolieskovych korculiach a na horskych bicykloch, nieco diat. Sme velmi radi, ze mame v meste jedneho perfektneho muza menom Mgr. Vladimir Libic, ktory sa uz davno venuje roznym sportom a chcel to realizovat aj v nasom meste. Konecne sa mu to podarilo. Urcite ocenite snahy tohto cloveka. Hovori sa o mladezi, ze robi len neplechu po meste, ale urcite uz davno cakala na tuto prilezitost. Verim, ze tieto preteky, ktore zrealizoval aj s kolektivom, mali uspech nielen u starsich, ale aj u mladsich sportovcov a dufam, ze sa budu realizovat castejsie. Bol by som rad, keby sa v Brezne stavalo viac sportovych arealov, aby sa tak rozvijal sportovy duch u mladeze.

Miroslav Kolesar

Medzi nami...
Droga! Stava sa realitou dnesnej doby. Najviac ohrozenou skupinou su deti. Preco? Ved maloktore moze a vie svoj problem ako je neuspech, strach, napatie, neistota, agresivita, sklamanie riesit so svojimi najblizsimi. Utechu a porozumenie hlada vacsina u svojich rovesnikov. A prave oni im mozu pomoct alebo ukazat tu nepravu cestu k droge. Medzi ziakov 7.A triedy ZS Pionierska 2, Brezno v maji a v prvy junovy tyzden prisli studentky tretieho rocnika Gymnazia v Brezne - Katarina Dancova a Lucia Michelcikova, ktore pod vedenim profesorky Stely Ihringovej absolvovali kurz primarnej prevencie drogovych zavislosti v Banskej Bystrici (tzv. PEER program). Ich stretnutie nas obohatilo o nove poznatky. Najvacsi uspech mali scenky, aktermi ktorych sme boli my. V nich nas vedeli usmernit tym spravnym smerom, ako dokazat povedat nie a prekonat sam seba. Zivot, ktory teraz zijeme, nesie so sebou vacsie nastrahy, ake mozno prekonavali nasi rodicia.
Dakujeme nasim starsim rovesnickam a zelame im do dalsej prace s mladezou vela zdravia, uspechov v skole a hlavne, aby pokracovali vo svojich aktivitach zameranych proti drogam.

Mgr. Anna Veverkova a ziaci 7.A triedy

MDD v Telgarte
Deti v Telgarte s velkym ocakavanim privitali 1. jun. S velkou netrpezlivostou ocakavali, ake pocasie pripravi priroda na 1. jun. Dovod bol jednoduchy. V tento ich velky den - Den deti uz tradicne ziaci 8. rocnika pripravuju rozpravkovy les. Nebolo tomu inak ani tohto roku. Hoci v noci trochu prsalo, osmaci si privstali a urobili detom prekvapenie. V lese ozili postavy zo znamej rozpravky Mrazik. Deti cakali muchotravky, Mrazik, Nastenka, Marfa, zbojnicky skriatok, starcek a jeho zena. Na konci lesa bola jezibaba, ktora originalnym sposobom zo stromu davala detom otazky. V lese sikovnostou a dovtipom ziskali od rozpravkovych bytosti sladkosti. Najvacsiu radost mali skolkari, ktori uz tradicne absolvuju s velkou radostou prechadzku po rozpravkovom lese. Dakujeme ziakom 8. rocnika za ich pekne a mile prekvapenie.

Podakovanie
Vybor Zakladnej organizacie sluchovo postihnutych v Banskej Bystrici a okresu Brezno velmi pekne dakuje SENS Elektronik, a to J. Nepsinskemu, ktory nam poskytol sponzorsky darcek na spolocensky vecer do tomboly.

Pred koncom skolskeho roka,
ked ich od letnych prazdnin delia iba dva tyzdne, dna 11. juna mali deti zo Zakladnej skoly a z Materskej skoly v Myte pod Dumbierom pekny a vesely zazitok. Do miestnej kinosaly si ich pozval ludovy umelec a usilovny zberatel ludovych piesni Anton Budinsky z Holcovho Majera, aby ich pobavil svojou hrou na rozne folklorne hudobne nastroje. Vyhlasil, ze ich ovlada az dvadsatsest. V hodinovom programe im predviedol svoje umenie okrem ineho samozrejme na fujare a roznych dalsich fukacich instrumentoch, dokonca aj na obycajnej rure z vysavaca a pistalke urobenej z vodovodnej umelohmotnej trubice. Ked sa deticky zacali netrpezlivo mrvit, sikovne uputal ich pozornost gajdencami, ktore takto zblizka istotne mali moznost vidiet po prvy raz. Kym nafukoval huk, poziadal ich, aby mu pomahali. Ziacikovia fukali pred seba z celej sily, div ho, obleceneho v ocovskom kroji, z miesta neodfukli. Za odmenu potom mohli pohladkat bielu srst kozicky, z ktorej boli gajdy urobene, co sa im straaaasne ratalo. Ked ujo zacal hrat na heligonke zname pesnicky, vsetci sa pustili do spevu. A ked heligonku zamenil za akordeon, veru si aj schuti zatancovali.

Veseleho uja Antona, cloveka v najlepsich rokoch, si mohli prist vypocut aj dospelaci, keby... Keby si ujo nebol urcil zaciatok svojej sou na nie velmi vhodnu desiatu hodinu predpoludnim. No a kedze bol piatok, krasny a slnecny den, dali dospeli pred kulturnym zazitkom prednost pracam okolo zemiakov a susenia sena. Skoda.