Olympijsky stadion v GA - PA vsak tiez zaujal, nadseni boli vsetci ti, ktori si dozicili turisticku prechadzku uzasnym kanonom Partnachklamm. Trochu dazdive, ale nadherne boli kralovske zamky Neuschwanstein a Hohenschwangau. Cesta smer Zürich, Basilej, Nancy, Pariz. Teda zatial Disneyland. Rozpravkovy svet bez vekovych hranic. Len vojst a divat sa detskymi ocami. Vecerny Pariz, tradicne "randevous" s Danielom pod Eiffelovkou, Meudon. Mesto priatelov Stefanika, zaujemcov o nase vystupenie. Okrem tych "velkych" boli i celkom malicke, parminutove. Daniel mal totiz zaujem predviest nas folklor vsade tam, kde boli ludia. Na trhu, na ulici, v obchodnych a sidliskovych castiach. Malo to svoj vyznam. Prichadzali ludia, obdivovali, pytali sa. Nadherny pocit sprevadzal rozhovory s ludmi, ktori vedeli, kto bol Stefanik, kde je Brezno, ze sa podpisala priatelska zmluva. Rovnako tesila navsteva nasho vystupenia primatora Meudonu. Brezno ma v Meudone ozaj vynikajuceho priatela. Priatelia vsak ziju aj asi 40 km juzne, v Perthes, kde Stastne detstvo uz niekolko rokov chodi ako domov, medzi svojich. Nadherne stretnutie s blizkymi ludmi z La Gatinaise, perfektna atmosfera na vystupeni, dojatie pri rozlucke. Nocou odchadzame do Bretonska.

Rano vietor, zima, dazd, rozburene more. Ano. Sme v Bretonsku, najzapadnejsom vybezku Francuzska. Cap Rosellier, pre niektorych chutne slimaciky priamo z mora, vetrisko - spoznavame Bretonsko. Na obed nas ocakavaju v Lamballe Jozef a Barbara. Nasi drahi. Prvy vstup do Bretonska nam sprostredkovali uz vlani. Po vysoko pozitivnych ohlasoch na vystupenie nasli podporu v mnohych priateloch, primatoroch miest, veducich folklornych suborov. Zalozili Asociaciu Bretonsko - Slovensko. To vsetko, aby spolupraca sa mohla dalej uspesne rozvijat.

Obed v St. Alban spolu s minulorocnymi kamaratmi - folkloristami - chutil znamenite. To samozrejme plati o kazdom jedle, ktore nam v Bretonsku ponukli. Ocarujuce, pestre a znamenitej chuti. Prvy vecer a noc stravime v rodinach u priatelov z folklorneho suboru Fleur d´Aulne. Mame tak moznost spoznat blizsie ich sposob zivota v tejto prekrasnej, aj ked drsnej bretonskej prirode. Prevladajuce vetry a voda biju pobrezne utesy, more odchadza niekde az do dialky dvadsat kilometrov, znovu sa priblizne kazdych sedem hodin vracia, narastie az o strnast metrov vysky. Aka je krasna bretonska priroda, taki su i ludia. Rybari, rolnici. Ludia s otvorenym srdcom, tuziacim po spoznani toho druheho, ludia tesiaci z rozdania sa. Obrovske ovacie na vystupeniach, kde ludia vstavali, kricali bravo, kde sa pridavalo, opakovalo... K spoznaniu nasej krajiny vzdy prispel Jozef svojim predhovorom. A tak sa vystupenia tesili velkemu zaujmu publika. Videli sme ludi, ktori prisli dva - trikrat. Yffiniac, St. Alban, Pleneuf val Andre, Erquy, Plenee, Jugon, Lamballe, Planquenoval, Plurien, Morieux... To boli mesta, kde Stastne detstvo rozdavalo radost, poznanie, ziskavalo srdce Bretonska. Potesujuci bol fakt, ze zaujem o spolupracu prejavili mnohi primatori, senator i prefekt spravneho strediska Cote d´Armor v St. Brieuc. Prijatia a recepcie boli podakovanim, mali vsak aj za ciel nadviazat dalsiu spolupracu medzi Breznom, resp. regionom Horehronia a Bretonskom.

Zajazd Stastneho detstva, aj ked bol narocny, bol oddychovy a spoznavaci. Tyzden sa nasim domovom stal Camp Verte (Zeleny kemp) v Berneuf s vyhliadkou na more a nedaleke Erquy. Piesocnate plaze, vzdialene nie viac ako patsto metrov, ranne ci vecerne kupanie, plavby lodou, vystupy i prechadzky na pobrezne utesy, majaky, prilivy a odlivy, zoznamenie sa s florou a faunou Cote d´Armor. To vsetko su zazitky, na ktore sa nezabuda.

Tazkosti lucenia, prisluby dalsich stretnuti. Opat dojatie, spevy. Vdaka Nivetovci, vdaka priatelia z asociacie, z folklorneho suboru Fleur d´Aulne. V novembri by sme ich radi privitali na Francuzskych dnoch.

Vraciame sa domov plni zazitkov a nadhernych pocitov. Vdacnost patri vsetkym, ktori prispeli , aby sa tento zajazd uskutocnil. Velka vdaka vsetkym ucinkujucim, umeleckemu a oganizacnemu vedeniu Stastneho detstva i perfektnym soferom. Prave ti nas so zastavkou vo svajciarskych Alpach , s gulovackou snehu na Oberallpasse, stastne v posledny junovy den doviezli na to iste breznianske namestie so sochou generala Stefanika, presne takou, aku sme navstivili v Meudone.

"Doteraz som za tych pat rokov urobil asi tridsat sani, vozov, jarma, vlacuhy a podobne. Polovicu som z toho daroval bratrancom a znamym," - vyznava sa Juraj Hrabovsky. "Durko," - hovorim mu, "ved ty si hotovy ludovy umelec." Pousmial sa a povedal mi krasnu vetu: "Ked sa chytim do dacoho, tak nenecham, kym nedokoncim svoju robotu. Musim ju dokoncit." "A mas z toho radost?," - znela dalsia otazka. "Radost ma kazdy zo svojej prace, ked ju dobre urobi." Prezeral som, pozeral na tie krasne vyrobky, pocuval nazvy, ako sane s vlacuhami, sane s drabinami, jarmo, cesadlo, nos, sekera, oje, podhrdlica, stipak, zatky, capin, brco, vahy a podobne.

Od malicka robil na pode, mal voly, potom kone a znova voly. Prislo druzstvo a kupil si traktor. V lesoch, v kamenolome odpracoval sest rokov, dvadsatsedem rokov na zeleznici v Cervenej Skale. Pomahal aj na druzstve ako brigadnik. Druzstevne seno bolo ako chlieb, ale ked na traktore od stodoly priviezol do druzstva seno Juraj Hrabovsky, bolo krasne vysusene a zelene. Durkovo seno je pre sumiacke kravy ako maslo na chlieb. Boli by sme si podebatovali aj dlhsie, no jeho zena pripomenula, ze ma robotu, nuz pocuvol ju a isiel na dvor opravovat kosacku.

V minulosti bolo v Sumiaci niekolko sto parov koni a volov. Dnes nikto voly nepriaha, kone ma nieco vyse patnast obcanov, ktori robia v lese pri priblizovani dreva. Je dobre, ze medzi nami ziju taki skveli ludia ako Juraj Hrabovsky a zachovaju nam vozy, vlacuhy, sane, drabiny aspon v miniaturnej podobe na ukazku buducim generaciam.