Z patnastich surodencov – sedem chlapcov a osem dievcat – dvanast naslo svoje uplatnenie v podbrezovskych zeleziarnach. Najstarsia sestra Marta (61) nam o svojom posobeni v ZP povedala: - Pracovala som najskor vo fitingu, potom na apreturach a desat rokov v starej rurovni na trati. Bola som prvou zenou v tejto prevadzke vobec. V zeleziarnach pracoval aj moj manzel, moje dve dcery, ich zatovia a  dnes su tam zamestnani aj vnuci.
Z bratov najstarsi Jozef - pracoval na martinskych peciach, potom v rurovni a v roku 1997 odisiel do invalidneho dochodku z valcovne rur -  v jubilejnom roku podniku, v ktorom prezil cast svojho zivota, slavil aj svoje zivotne vyrocie a  den spolocneho rodinneho stretnutia bol zaroven predvecerom oslav jeho sestdesiatin. Nielen rozrusenie zo zvitania sa so vsetkymi surodencami a ich rodinnymi prislusnikmi (tak rozvetvenej rodine sa iste malokedy podari zorganizovat podobne stretnutie, skor su to tie smutne udalosti), ale zaroven aj velke prekvapenie z necakanych gratulacii ho zaskocilo a dojalo az k slzam. Aj my sme mu zazelali len to najlepsie a zaroven sme sa ho opytali na dojmy z tejto netradicnej vyhry:
- Ja som lezal akurat v nemocnici v Bratislave, ked vysielali v televizii o Podbrezovej a tam som sa dozvedel, ze nasa rodina vyhrala sutaz. Tazko vyslovit ten pocit. Spominam si, ked som bol vojakom v Prahe, nasu mamu pozvali, ako matku patnastich deti k prezidentovi pri prilezitosti MDZ. Skoda, ze rodicia uz neziju, toto ocenenie patri im, ved oni nas vychovali. Velmi si to vazim, ale vazim si aj to, ze prisiel medzi nas pan generalny riaditel .
Najmladsia sestra Eleonora (45), ktora zije a pracuje v Martine, nam povedala – Som velmi rada, ze sme sa takto mohli stretnut a cenim si, ze sme mohli prist aj my, ktori sme nikdy v zeleziarnach nerobili. Mam vsetkych surodencov velmi rada a tesila som sa velmi na toto stretnutie. Myslim si, ze to bola velmi dobra myslienka, ako cenu venovat spolocne posedenie celej rodine.
Zvitanie celej mnohopocetnej rodiny bolo velmi srdecne a vidno, ze tito surodenci sa maju skutocne radi. Zaujimalo nas preto, ake bolo detstvo patnastich surodencov?
– Velmi pekne”, spomina pani Marta, ”ja, ako najstarsia z deti , som mala sice vela povinnosti, na detstvo vsak spominam velmi rada. Aj napriek tomu, ze nas bolo vela, nespominam si, ze by nam bolo niekedy nieco chybalo. Nezili sme v prepychu, ale nasi rodicia sa dokazali postarat , aby nam nikdy nic nechybalo.
Bolo to velmi prijemne stretnutie. Zaroven dalo podnet k zamysleniu sa . Porozumenie a laska, ktora vyzarovala z tvari tychto surodencov , by mali byt prikladom mnohym, ktori v dospelosti casto rozbiju vsetko to pekne, co spolu prezili v detstve len vdaka zavisti a nenavisti.