Do dejiska podujatia, ktore malo centrum v typickom starobylom alpskom
meste Murau asi 50 km vzdialeneho od mesta Graz, odcestovala 12. januara nasa vyprava
v zlozeni Ing. Karol Slabak pilot , Anna Nociarova copilot, Ing. Marian
Matusek a Ing. Miloslav Joura. V Murau s dominantou navrsim s kniezacim
kastielom rodu Schwarzenbergovcov, ktoreho miestni ludia nazyvaju ten Cech, sa
zislo priblizne 20 posadok teplovzdusnych balonov prevazne z Rakuska a Nemecka.
Vsetko to boli skusene timy, pre ktore lietanie v extremnych vyskach a teplotach
bolo tak povediac rutinou zalezitostou. Pre nas bolo toto podujatie prvou akciou takehoto
charakteru, plne poznania a zbierani prepotrebnych skusenosti.
Rakusania medzinarodnu sutaz
organizovali po tretikrat a pripravili ju k spokojnosti vsetkych. Priamych
ucastnikov, divakov i obycajnych ludi zijucich vo vysoko polozenych malebnych
alpskych dedinkach. Vsetci svorne hovorili o vydarenych pretekoch, ktorym kralovalo
lietanie v nadhernom prostredi vysokych konciarov velhor. Alpy sa nam predstavili vo
vsetkych svojich podobach. Prezili sme krasne slnecne dni s mrazivymi ranami, ked
teplota vzduchu klesla pod minus 15 stupnov Celzia, ale aj dni, ked oblohu pokryvalo
suvisle pasmo oblacnosti vo vyske vrcholov stitov. Po nastupani patricnej vysky a pri
dobrej viditelnosti sa nam casto naskytol vyhlad na prekrasnu panoramu okolitych hor s
viac ako 3000 m vysokymi kopcami a smerom na juhozapad sa v dialkach obcas
zjavovali aj majestatne Dolomity. V sutazi sa nam uz tradicne darilo v letoch na
najdlhsiu preletenu vzdialenost, menej uspesni sme boli pri ulohach typu Fly in na
presnost nalietavania deklarovanych cielov. Je skvele, ze v takej silnej konkurencii
sme pre Slovensko a pre nasu vlastnu a. s. ZP Sport ziskali 5. miesto, ktore mozeme
povazovat za nas sportovy uspech. Zazitky z posledneho letoveho dna nam priblizil
Ing. Karol Slabak: Zo vsetkych stran okolo nami vybrateho startoviska k oblohe
stupaju balony, vsetky len v minimalnej vzdialenosti. Vsetko sa vyvija nadejne,
k cielu sa blizime presne, korekcie smeru su mozne na obidve strany, dokonca mame
pred sebou dva balony, podla ktorych vidiet prudenie vpredu. Nase sprievodne vozidlo sa
pohybuje pod nami takmer synchronne s nami, vypusta heliovy balonik a hlasi
smery prudenia v roznych vyskach. Takmer idealna modelova situacia ako to ma
v time pocas sutaze prebiehat. Co si nikto snad okrem sponzora cien
nezelal, nasuvajuca sa snehova oblacnost sposobuje ostry strih vetra, a tak sa vsetky
balony odklanaju od povodneho smeru letu a minaju ciel. Zacina hustejsie snezit
a ja sa rozhodujem pre trochu riskantny a uz vobec nie predpisovy manever. S
balonom prudko stupam, aby som nadletel snehovu prehanku, pricom sa spolieham na rannu
predpoved vyskoveho vetra, ktoru sme dostali na brifingu. V priebehu niekolkych minut
nas balon mizne v hustej oblacnosti. Stracame vizualny kontakt so zemou
a zostava nam len cakat a vytrvale stupat. Sledujem pri tom vyskomer a GPS,
ktory je v danej situacii to jedine, co mi dava informaciu o polohe
a pohybe balona. Asi po piatich minutach sa zacina rozjasnovat, balon sa vynara
z hornej hranice oblacnosti a pod kosom sa zacina formovat obrovsky biely ocean
oblakov v dialke ohraniceny vrcholkami Alp. Ako stupame, objavuje sa pod nami rychlo
sa zmensujuci a stale ostrejsi tien nasho balona osvetleneho slnecnymi lucmi, ktore
sa lamu a vytvaraju okolo tiena nadhernu duhu uzavretu do kruznice. V tej chvili
ma clovek pocit, akoby bol sucastou uplne ineho sveta a zabuda na vsetko pozemske.
Stupanie sa zacina spomalovat a zastavuje sa na vyske 2700 metrov. Pohlad na GPS
prezradza, ze sme od sutazneho kriza vzdialeni len 130 metrov, hoci nas deli vertikalna
priepast pod hradbou oblakov temer 2 kilometre. Hodit marker z takej vysky cez oblak
by znamenalo jeho istu stratu, a tak sa rozhodujem inak. Uvadzam balon do prudkeho
klesania 7 m/s a starostlivo sledujem vyskomer. Pad musim zacat brzdit este
v mraku, pretoze jeho zakladna je pomerne nizko nad zemou a na ubrzdenie balona
z takej rychlosti je treba aspon 500 metrov vysky. Konecne sa vynarame zo spodnej
zakladne asi 300 metrov od kriza, ale za hlavnou cestou, ktora je hranicou skorovacej
oblasti a dohodit ho na spravnu stranu uz nie je mozne. Mal som zacat klesat
o nejaku minutu skor. Moja chyba, myslim si, bola prave ta minuta, kedy som tam hore
zabudol, ze sutazim. Nevadi, marker nam zostal ako suvenir na tento vskutku ojedinely
a poucny let, na ktory sa nezabuda.
|