(10. pokracovanie)

Svoje pochybnosti Marta zatial nahlas nevyslovila, pred nikým. Napokon – ktovie, ci aj Leno o nej neuvažuje, ci nepremýšla, co od nej môže a nemôže cakat. Dokážu si takéto úvahy povedat do ocí? Možno... ak sa nájde vhodná príležitost. Dôvera sa v Marte prelínala s akýmsi strachom, že sa zopakuje jej prehra. Na jednej strane Lenovi verila, oproti tomu sa však objavovali chvíle pochybností, týkajúce sa jej samotnej. Pri dobrej vôli by sa to dalo nazvat opatrnostou...
Z týchto skepticko – optimistických úvah vzišlo Martine rozporuplné správanie. Leno Kaldera sa snažil príst na dôvod, ktorý zaprícinoval jej vrtkavú náladu a šikovnými otázkami i navodením témy pomaly, ale isto vypátral prícinu Martinho trápenia. Veru, málokto by v tomto dobrodruhovi hladal citlivého, vnímavého cloveka, akým Leno v skutocnosti je.
V partnerstve muža a ženy, naplnenom úprimnou láskou nevedomky jeden druhého vychovávajú. Vzájomná tolerancia návykov, rešpekt pred rozdielnymi potrebami... možno to neznie práve lichotivo pre toho druhého, ak niekto povie – ja som si ta vychoval(a). Celý manželský ci partnerský vztah je založený na prispôsobivosti.
Martinu povahu od rannej mladosti formoval jeden muž. Ten si ju – iste zámerne – vymodeloval do vlastnej predstavy o ideálnej partnerke a pre Lena zostala úloha zistit, aká tá predstava bola. Navyše musel brat do úvahy fakt – a na ten nesmie zabúdat – že rozchod mohol Martine kritériá ovplyvnit, urcitým spôsobom zmenit. Východiskom by bolo nemysliet na Mira, nešpekulovat nad tým, co z Marty Ragasovej spravil.
Momentálne mu robili starosti rodicia. Ich ocividný odpor predsa len zväzoval jeho ruky, ktorými tak velmi túžil objímat neštastnú dievcinu. Nepravdivé, niekedy až urážajúce poznámky matky dost strpcovali život nielen Marte, ale i Lenovi. Otec sa nijako mladej susedy nezastal, ani jej nepomohol. Situácia zacínala byt pre nu neúnosná, bála sa vyjst z bytu, aby sa nestretla s otvoreným pohrdaním i vyhrážkami bývalých dobrých susedov. Spociatku sa snažila nepocúvat ich, lenže oni využívali každý okamih, kedy ju zastihli samú.
Najviac ju prekvapil starý pán, ked jej tichými slovami oznámil, že kvôli nej má srdcové tažkosti. Túto správu Marta nemohla neregistrovat, jeden infarkt už predsa mal. Rozhodla sa. Napísala Lenovi list a s tažkým srdcom ho vhodila do schránky s menom Anton Kaldera. Tentokrát neplakala, iba smutne premýšlala, co si pocne so zbabraným životom.
Vo vedlajšom byte vzal Leno do rúk obálku so známym rukopisom, bez poštovej známky a podozrievavo sa zahladel na rodicov, ktorí boli zrazu velmi zaujatí dianím na televíznej obrazovke.
Rozrezal obálku a preletel ocami pár riadkov, potom cítal ešte raz, pomalšie. Bol to jeho zvyk, ako ovládnut prvú prudkú, nežiaducu reakciu pri neocakávaných, zlých, ci radostných správach. Postavil sa rodicom pred obrazovku a s tvárou bledou od zadržiavaného hnevu jednoducho vyhlásil:
“To ste prehnali. Nežijeme v stredoveku, aby ste nám vyberali partnerov a diktovali koho áno
“Pockaj, Leno,” zdvihla pani Kalderová varovne obe ruky. “Rozmysli si dobre, co nám povieš... urážat sa nedáme. Ak sa mieniš nastahovat k tej... nie si viac naším synom.”
“Bud ticho,” zahriakol manželku znenazdajky pán Kaldera. “Bolo nám Marty lúto, ked ju Miro opustil, ale zarazilo nás, že si tak rýchlo našla teba. Co urobí po niekolkých mesiacoch? Zamiluje sa zasa do niekoho iného? Tohto ta chceme ušetrit, syn môj.”
“Tomu neverím,” pokrútil Leno hlavou. “Poznáte ju tolké roky... bola vám ako dcéra... precítajte si, co napísala.”
Otec už natahoval ruku, no matka vzdorovito vyhrkla: “Nezaujímajú nás jej výmysly.”
“Škoda,” vzdychol mladý muž a srdce mu stislo prudkou bolestou.
V kuchyni klesol na stolicku. S tuho zažmúrenými ocami sa snažil udusit v sebe neutíchajúcu zlost. Nemal to nechat zájst tak daleko, dalo sa s tým nieco urobit hned na zaciatku a on, hlupák... na co vlastne cakal?! Preco sa dal Martou odradit od rozhodujúceho kroku, ktorým by umlcal rodicov i okolie, zapchal všetkým ústa! Ako mohol dopustit, aby jej ubližovali práve tí, ktorým v case núdze pomohla! To, co napísala v liste, predsa nemôže mysliet vážne!
Ani po desatnásobnom zvonení Marta Ragasová dvere bytu neotvorila. Istotne je doma, ved išli spolu z popoludnajšej zmeny. Kam by išla na noc? List zrejme hodila do schránky cestou do roboty, on cakal v aute. Preto bola vecer tak hrozne ticho a nedala sa mu pobozkat na dobrú noc!
Leno Kaldera otvoril oci do slnecného rána a pozrel na ozdobné hodiny nad televízorom. Sedem. Štyri hodiny nepokojného spánku nestacili na ludové porekadlo ráno je múdrejšie vecera. Nevstal osvietený nejakým rozumným riešením, jedno však vedel na sto percent. Bezpodmienecne sa musí s Martou Ragasovou rozprávat, kým nevyvedie hlúpost.
“Odišla,” ozval sa Lenovi za chrbtom otcov hlas, ked vytácal Martine telefónne císlo.
“Ako vieš?” zvrtol sa k otcovi.
“Išiel som z obchodu a ona práve zamykala. Povedal som jej, že za nou prídeš... ale...”
“Co ale?” Leno si netrpezlivo prehrabol rukami husté hnedé vlasy.
“Neodvetila. Pod, sadneme si k ranajkám.”
Sprvu chcel odmietnut. Otcov chvejúci sa hlas, jeho previnené oci mu to nedovolili. Azda sa v starom mužovi zobudilo svedomie? Zacali jest v trápnom tichu, syn sa venoval obloženým chlebíckom, otec popíjal rozvoniavajúci bylinkový caj.
“Cítal som ten list,” priznal po chvíli pán Kaldera a zopäl traslavé ruky na stole. “Ani slovka výcitky, ani náznak ponosy na mna ci na matku... neviem, syn môj... možno sme sa prenáhlili...” Stíchol, nevediac, ako pokracovat.
Leno mu nepomohol, zachmúrene hladel pred seba a opakoval si v duchu posledné riadky. – Bud rozumný, Leno, prosím! Nevolaj, ani mi nepíš, nezvon viac pri mojich dverách, nevyhladávaj ma... ušetri nás trápností... nezavdaj ludom prícinu, aby sa na nás bavili... musíme sa s tým vyrovnat... – To teda nie, moja milá!
“Zbytocne ste ju vyštvali,” riekol konecne trpko.
“Dokážeš ju priviest spät?” spýtal sa otec a velmi túžil pocut synove áno.
“Pokúsim sa,” vstal Leno. “Co mala so sebou?”
“Hnedú kabelku do roboty.”
Fajn, chvalabohu, že hned nebalila kufre. Leno dúfal, že ak sa mu aj schovala, v robote nájde spôsob, ako s nou prehovorit. V kútiku duše sa uistoval, že Marta list napísala v náhlom pohnutí mysle, nesmie to mysliet naozaj. Preco sa tak rýchlo vzdáva, preco ani trocha nebojuje?!
“Neviem, kde je,” povedala znepokojene Ivana Homolová a vopchala syncekovi do úst cumel. “Ráno volala už o šiestej, vraj potrebuje na nejaký cas vypadnút... nemám ju zhánat, sama sa ozve... co sa vlastne stalo? Mala taký zvláštny hlas... bojím sa o nu...”
“To sme dvaja,” vzdychol stažka Leno a ledva sa vyhol papierovému lietadielku, ktoré po nom Inka hodila. Zavesila sa mu na ruku. “Aj ja chcem íst hladat tetu Martu,” žobronila. “Nemôžeš, Inka,” zdvihol ju na ruky. “Musíš pomáhat mamine. Zavolám hned, ako ju nájdem, dobre?”
Ivana mu ešte dala niekolko tipov, kde by sa Marta mohla zdržiavat. Nic. Nikto mladú ženu nevidel, nikto o nej nepocul. Poslednou štáciou ostávala Skalica. Kde inde by mohla trávit cas pred odchodom do popoludnajšej zmeny? Otvorená brána akoby pozývala Lena rovno do dvora. Ked z domu nikto nevyšiel, zaklopal na dvere.
“Dobrý den, pani Ragasová,” povedal polohlasne. “Hladám Martu.”
“Viem,” kývla a pohybom hlavy ho pozvala dnu. “Pôjdeme do kuchyne, musím dokoncit obed.”
Leno nevládal potlacit vzrušenie, ktoré sa ho zmocnilo pri myšlienke, že Marta je tu, má ju na dosah ruky. Pani Ragasová mu to vzápätí potvrdila.
“Len pekne sed,” tisla ho dlanami na stolicku. “Netuším, co ti písala, ale máš jej prosby splnit a casom sa na všetko zabudne.”
“Papier znesie hocico,” namietol prudko. “Preco trucuje? Bojí sa mi to povedat do ocí?”
“To nie je zo strachu ci z trucu,” zakryla pekác s ryžovým nákypom a vložila ho do rúry. “Je to nutnost.”
“Nutnost?” opakoval Leno zacudovane.
“Áno, totiž... aby si rozumel... ak by ti to hovorila do ocí, musel by si potom odíst... a ona... sa nechce pozerat na odchádzajúci chrbát dalšieho muža... chápeš?”
“Kristepane,” zašepkal Leno neštastne a sklonil hlavu. “Pani Ragasová, prosím vás... kde je...?”
“Chlapce môj.” Oci Martinej matky sa leskli od slz. “Nesmiem ti to prezradit, hrozne lutujem... nesmiem...”
Naprázdno prehltol. “Povedzte jej, nech sa vráti... všetko je inak...”
“Urcite poviem,” utierala si slzy. “Možno si to ešte raz premyslí.”
Docerta, nikdy by mi nenapadlo, že sa stane nieco takéto, hútal Leno Kaldera pri spiatocnej ceste domov. Bol presvedcený, že už toho zažil dost na to, aby si vedel v každej situácii poradit. Znovu a znovu si obrazne búchal hlavu o stenu, s poriadnou dávkou sebakritiky, že na celej nepríjemnosti má najväcší podiel viny on.
Obed mu nechutil, co rodicia nijako nekomentovali, lebo si takisto lámali hlavy, kam sa mohla Marta Ragasová skryt. Darmo cakali synove výcitky, diskutoval síce s nimi menej, no bez hnevu.
V hale na pretlacovni bolo ako vždy hlucno i prašno. Leno sa neunúval hladaním Marty po žeriavoch, išiel priamo k zdroju informácií, k Alici na defektomat. Najprv sa tvárila, že o nicom nevie.
“No tak, Alica, nenapínaj ma,” žiadal prosebne. Po chvíli usúdila, že to, co vidí v Lenovej tvári, je skutocné, vážne znepokojenie.
“Marta sa príšerne zmenila,” chystala sa na obšírny výklad a Leno vedel, že svoje si musí vypovedat. “Kým chodila s Mirom, vedela som o každom kroku... hovorila mi úplne všetko... všetucko... ešte aj o...” zarazene pozrela na mladého muža a uškrnula sa. “Šak vieš... no a po jeho odchode som na to prišla. Stala sa nenormálne opatrnou, zamlknutou... akoby stratila chut do života... naštastie si prišiel ty, ale jej radost netrvala dlho... povedz mi, Leno, co by si robil ty na jej mieste?”
“To je jedno,” mávol rukou. “Chcem vediet, kde sa skrýva.”
“Bohužial,” pokrcila plecami, zapalujúc si druhú cigaretu behom desiatich minút. “Neposlúžim ti. Vcera si pýtala od majstra dovolenku, neviem kolko, neviem, kam mieni zmiznút a ci sa tu ešte ukáže.”
“Co to hovoríš?” obrátil sa Leno s rukou na klucke.
“Nehovorím – citujem. Ak ju chceš nájst, pohni zadkom.”
Leno sa veru pohol. Musel sa vrátit na dispecing, odkial telefonoval na rôzne miesta. Lenže Martin majster nebol k zastihnutiu. Ubehli viac ako dve hodiny, kým mohol uspokojit svoju zvedavost.
“Co si chcel, Leno? Stalo sa nieco?”
“Nejde o výrobu,” povedal a zovrel pevnejšie slúchadlo v ruke. “Štefan kolko dní dovolenky si pýtala Marta Ragasová?”
“Jáááj,” zatiahol majster s podtónom smiechu. “A vieš ty, že ja nie som oprávnený...”
“Kolko?!” zahrmel Leno a vyskocil zo stolicky. Mladá kolegyna prekvapene vypleštila oci.
“No, no, no... ty vieš aj zvýšit hlas?” cudoval sa Štefan. “Dobre, radšej to poviem, lebo mi prasknú ušné bubienky. Dal som jej štrnást dní a po týždni slúbila zavolat, ci to platí.”
“Vdaka,” zachripel tíško. “A prepác.”
Položil slúchadlo a uprel modré oci na dievca. “Ospravedlnujem sa, Janka.”
“Nic to,” šepla. V duchu radostne zajasala. Hurá, rozišiel sa s Ragaskou, musím ho dostat teraz ja!
Pramálo Janka poznala Lena Kalderu. Keby tušila, co pre neho “Ragaska” znamená, upustila by od následnej koketérie, ktorou sa strápnovala. Nadmieru rozrušení manželia Kalderovi zvestovali synovi, že videli Martu odchádzat s velkým kufrom a odprevádzala ju Ivana Homolová. Leno nemeškal. Vytocil telefónne císlo, zdvihol však Igor, ktorý oznámil, že on nic nevie, Ivana už spí a nebude ju budit. Túto noc spal Leno lepšie, lebo vedel, že jeho láska je živá a zdravá, iba musí získat adresu jej prechodného pobytu.Ivana nekompromisne schladila prosebné naliehanie, akým ju zaplavil na druhý den. Naivne sa domnieval, že snád ho vezme na milost a povie nieco urcité, no mýlil sa.
“Daj jej cas,” presviedcala ho Ivana. Necítila sa práve najlepšie, ked bola nútená zatajit miesto, kde sa priatelka snažila pozviechat.
“Preco sa so mnou neporadila, ale takto sama chce rozhodnút o nás oboch! Docerta,” netrpezlivo meral obývacku dlhými krokmi, co malá Inka sledovala ciernymi ockami a po chvíli sa k Lenovi pridala.
“Budem hladat tetu Martu s tebou,” povedalo dievcatko vážne.
“Fajn,” prikývol bez úsmevu. “Nevieš o dákom mieste, kam zvykla chodit?” Inka pokrútila hlavou, zhlboka si vzdychla.
“Na malú sa nespoliehaj,” zaškerila sa Ivana. “Boli sme s Martou samé, ked mi povedala, kde mieni rozmýšlat o svojom dalšom osude.”
Viac sa Leno nesnažil, nepresviedcal Ivanu, ako úzko je Martin osud spojený s jeho osudom. Ešte mu ostávalo to posledné – nádej a viera. Strašne chcel verit, že Marta sa rozhodne správne, že pochopí omyl jeho rodicov, ktorý ju donútil k zbytocnému úteku. V myšlienkach ju prehováral k návratu a keby sa to dalo, telepaticky by ju ihned preniesol do svojho nárucia.Hoci patril medzi ludí, ktorí len tak lahko nestrácajú hlavu, nútil sa k trpezlivosti. Týchto sedem dní sa radilo hádam k najkrutejším v jeho živote. Co to bolo v porovnaní s tým, že ju niekedy vídal štastnú a usmiatu s iným mužom! Aspon obcas ju videl! A teraz? Co ak mu naozaj zmizne z ocí a on nebude vediet, kde je, kde ju má hladat! Už boli tak blízko ciela, chýbalo im pár krokov k naplneniu sna.
V den, kedy mala Marta telefonovat co bude dalej, vyšlo Lenovi volno a on preklínal tú náhodu. Majstrovi volat nemôže... mal by krotit svoju nedockavost, ved bude vyzerat ako zamilovaný tínedžer, spolupracovníkom bude na smiech. A co! Vari je strach o milovanú ženu smiešny? V tej chvíli sa telefón ozval.
“Kaldera.”
“Tu Štefan. Neviem, co sa deje, Leno, ale mal by si vediet, že Marta sa zaujímala o dlžku výpovednej lehoty. Pýtam sa – odkial voláš? A ona sa zasmiala – vraj z druhého sveta, má sa výborne...”
“Kedy sa vráti?” prerušil ho Leno, zvierajúc slúchadlo tak silno, až mu hánky obeleli.
“Do prvej dennej zmeny.”
“Dakujem, ahoj.”
Pät dní! Leno Kaldera má holých stodvadsat hodín na to, aby vypátral, kde je Marte Ragasovej dobre. Vlastne – už iba nieco vyše stodesat. Najpohodlnejšie by bolo preckat tie hodiny doma, normálne chodit do roboty... ale on vedel, že to nedokáže... cakat so založenými rukami, kým sa dievca objaví... z ktorejkolvek svetovej strany... aj z druhého sveta... mimochodom – dost zlomyselné žartovanie...

(Pokracovanie v bud. císle)

Spoznat nielen náš kraj ale aj  firmu, v ktorej bol riaditelom jeho pradedo Ladislav Mottl, sa rozhodol vysokoškolák Ivan Michnevic z Prahy. Do Podbrezovej sa dostal na základe informácií strýka, ktorý tu prežil celé detstvo. “Už dávno som chcel vidiet podbrezovskú firmu. Velmi sa nám tu s priatelkou pácilo, prekvapilo nás vaše milé prijatie a samotná existencia hutníckeho múzea. Radi sa k vám opät vrátime, nakolko by som chcel železiarne i okolie poznat ovela lepšie,” povedal Ivan po prehliadke Hutníckeho múzea ŽP a.s.”