12. JUN  2007 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Vzacne obrazky

 

Praca s mladezou sa v breznianskej evanjelickej cirkvi realizovala prostrednictvom spolku evanjelickej mladeze. Spoznavate jeho clenov na fotografii z roku 1936? Ak ano, zatelefonujte na c. t. 6112283.

 

 

 

 


Hendikep

   „Mili spolupracovnici, dnes som vas zavolal na mimoriadne sedenie, aby som s vami prerokoval jednu delikatnu zalezitost. Ako viete, pred dvoma tyzdnami k nam nastupil nas mlady kolega Ernest Sosovicka a uplne znicil nas zabehany a osvedceny system prace. Sme najvacsou bankou v meste, a tak sa od nas ocakava, ze koncepcia jej prace bude v zhode s europskymi parametrami. No to, co sa nam tu snazil predviest nas elev za poslednych strnast dni, nema obdoby. Na vas podnet som vas zvolal, nuz sa k problemu vyjadrite. Otvaram diskusiu. Hlasi sa veduca prevadzky.“

   „Pan riaditel, pre svoju dlhorocnu skusenost si beriem vzdy najrusnejsiu prepazku, ale uz dva tyzdne som o pracu ani nezavadila. Kolega Sosovicka stihol vybavovat vsetkych klientov a ostatnych jedenast priecinkov zivalo prazdnotou. Marne sme mu vraveli, ze musi trochu brzdit, nedal si povedat. Ked obcania videli, aky je neuveritelne sikovny a ako striktne, bez akychkolvek prietahov vybavuje stranku za strankou, vsetci sa hrnuli iba k nemu.“

   „Ja som matkou troch deti, rozhodne si nemozem dovolit prist o pracu…“

   „Berie nam vsetkym robotu, to nie je od neho fer, mal by sa krotit.“

   „Cenim si vase kvality a pracovny zapal, pan Sosovicka, ale prosim vas, pomozte nam, nemohli by ste v tom nieco urobit?“

   „Pan riaditel, ja to jednoducho inak neviem, ked spomalim, robim chyby, ruky mi skratka musia kmitat, mam uz raz taky hendikep. Nie ste prvi, ktorym to prekaza, ste uz mojim piatym zamestnanim. Odvsadial ma vyhodili s odovodnenim, ze nie je normalne, aby clovek stihol pracu za desiatich. Preto vas prosim, aspon vy majte zlutovanie…“

   „Ja vas nechcem vyhodit, ba ani nemozem… Mimochodom, co vam je ten Sosovicka na ministerstve? Aha, otec. Prihovoril sa za vas a ja by som mu rad vyhovel, len mi musite pomoct najst nejake vhodne riesenie. Zamestnanca s takymto vaznym pracovnym nedostatkom sme tu este nemali.“

   „Hlasi sa Adelka.“

   „Tak, predovsetkym sa chcem spytat, je to skutocne nedostatok? Ved mozeme byt radi, ze mame na nasom pracovisku taky vzacny unikat. V celej Europskej unii by ste urcite nic podobne nenasli. A kazdy na vasom mieste by sa o neho pobil. Navrhujem vytvorit nove sluzby zakaznikom, take, ake nema ziadna banka v meste. Rozsirime ponuku sluzieb a pre kazdeho sa praca najde. Vyuzime nejakym sposobom jeho… ja tvrdim, ze prednost.“

   „Nefantazirujte, Adelka, radsej si priznajte, ze sa vam kolega Sosovicka paci… A, cervenate sa, uhadol som, vsak? Ale, teraz k veci. Navrhol by som, aby sme ho priviazali o stolicku, tak sa nedostane k pocitacu. Pracovat mu dovolime, len ak by chripkova epidemia skolila nase oddelenie, alebo pocas dovolenkoveho obdobia. Vyuzijeme ho i v pripade, ak bude mat poruchu nas automaticky pocitac bankoviek. Slubujem vam, kolega Sosovicka, ze za dni, kedy sa nicoho nedotknete, budete mat naviac mimoriadne premie.“

   Toto vsetko sa stalo pred desiatimi rokmi. Odvtedy sa vselico zmenilo. Sosovicka je usilovnejsi a sikovnejsi ako kedykolvek predtym. Mozem vam to zodpovedne povedat, som totiz pani Adelka Sosovickova. Aby problem nadriadeni vyriesili, urobili ho riaditelom. Ja som uz desiaty rok na materskej dovolenke a prave cakame jedenaste dieta.

Emilia Molcaniova  
 

            Rytier slova

   Novinarska legenda Jan Smolec patri do skupiny legendarneho timu novinarov, ako boli Gavril Gryzlov, Vladimir Ferko, Jan Comaj, Jozef Dunajovec, Slavo Kalny, Anton Kurina a dalsi priekopnici, kritici, hladaci pravdy - nebojacni „smenari“.

   Rytierom slova ho nazval Ladislav Tazky v predslove Smolcovej knizky (Ne)zazubadleny reporter. Hodnoti ho aj takto: „...Jan Smolec vynikal politickou a novinarskou statocnostou a objavitelstvom najpalcivejsich narodnych tem. Za to niesol kozu na trh. Namiesto odmeny pocuval pohovory, napomenutia a vyhrazky „trafenych husi“ alebo ich potomkov. Najma vsak politikov... U J. Smolca dominuje novinarsky talent. Pise putavo. Ma v sebe cit, smelost, ba az vasen pre odhalovanie krivd, o ktorych pisal. Ak niecim zvlast vynikal a nebal sa o tom pisat, bolo to narodne povedomie...“

   Redaktor a reporter Jan Smolec sa narodil 12. juna 1932 v juhofrancuzskom Blay v rodine slovenskeho vystahovalca - banika. Od roku 1935 vyrastal v Pohronskej Polhore. Po skonceni breznianskej mestianky sa vyucil u Batu. Po zakladnej vojenskej sluzbe ho vtedajsi sefredaktor Smeny Leopold Podstupka presvedcil, aby ako dopisovatel skusil profesionalnu novinarcinu. Po absolvovani studii na Institute spolocenskych vied v Prahe a na Vysokej skole ekonomickej v Bratislave sa vypracoval na popredneho slovenskeho reportera. V roku 1966 ziskal vtedy najvyssie novinarske ocenenie - Fucikovu cenu. Vo svojich reportazach opisoval hlavne temy socialne, krivdy a tragedie, ktore sa pachali za „kultu osobnosti“. Takto v novinach kritizoval aj prezidenta Novotneho za urazku Matice slovenskej.

   Po auguste 1968 bol medzi prvymi novinarmi, ktorych vyhodili z redakcie za tzv. protisocialisticku cinnost. Nasledovalo trpkych dvadsat rokov diskriminacie a estebackych vysetrovani. Po novembri 1989 sa stal predsedom Rehabilitacnej komisie novinarov a zakladal Slovensky syndikat novinarov. Do roku 1992 bol riaditelom Tatrapressu a bol aj spoluzakladatelom Zdruzenia slovenskych novinarov. Bol aj poslancom Federalneho zhromazdenia CSFR za HZDS a od juna 1993 sefredaktorom dennika Republika. V rokoch 1994 - 1998 bol poslancom Narodnej rady SR.

   Je spoluautorom niekolkych knih a publikacii, nositelom novinarskej ceny L. Stura a A. Hlinku. Vlani mu vysla spominana knizka (Ne)zazubadleny reporter. „Z knizky sa citatel dozvie, co vsetko v zivote robil, aky osud ho postihol, ako sa s nim vyrovnal a co si mysli o Slovensku a svete. Objektivne zhodnotil svoj novinarsky zivot v obdobi, ked bol zazubadleny, aj v obdobi, ked sa nedal zazubadlit...“ (L. Tazky). V knizke spomina aj na dedinu svojho detstva: „...Zivot v dedine zanechal v chlapcovi silne spomienky. Smutne i vesele. Neskor, ked sa uchytil v novinach a potom v politike, sa do tohto krasneho kuta Slovenska rad vracal. Duchovne v nom pookrial, dobil baterie osobnej aktivity. Posilnovala ho cista ludska uprimnost Horehroncov. Obdivoval ich hrde narodne povedomie. V dedine ho zasievala najvyznamnejsia postava slovenskeho lesnictva Jozef Dekret Matejovie. Isty cas bol v dedine lesny a nadlesny. Ked sa v casoch tvrdej madarizacie v tomto kraji prisne evidovali „narodne orientovane rodiny“, v Brezne ich evidovali devat, na Polhore sa az patdesiatdva hrdo hlasilo k slovenskemu rodu. Madarizacia na Polhore vobec neuspela. Potvrdzuje to aj stary cintorin. Texty na krizoch, odliate v hroneckej zlievarni, su slovenske. V okolitych dedinach su zvacsa v madarcine. Hrdy postoj Polhorcanov proti madarizacii ocenil aj Karol Kuzmany a ich cintorin vyhlasili za najkrajsi vo Zvolenskej stolici.“

   Jan Smolec sa sem rad vracia stale a pravidelne sa zucastnuje aj na vatrach zvrchovanosti v Brezne a na Kralovej holi.

   K sedemdesiatym piatym narodeninam mu zelame este vela zdravia, zivotneho optimizmu a tvorivej aktivity.

(Podla rozhovoru P. Kapustu s J. Smolcom Medialne lyncovanie, Extra 1969)

A. Prepletana

 


 

Z etnografickeho zapisnika

 

Slovenske prislovia a porekadla
 

   o S kym si, taky si Nahnevany nikto nebol dobry o Este raz bude zle a potom nikdy lepsie o Cim viac dobrych skutkov das, tym viac starosti potom mas o Lepsie ziadne, ako zle deti o Nevyberaj zenu v tanci, ale v poli medzi zenci o Dunaj presiel a v Dunaji sa utopil Comu nerozumies, to nehan! o Clovek je len z polovice taky zly, za akeho ho ludia maju o Oni sa zvadili a ja som vyhorel o Pricina a vyhovorka sa vzdy najde o Unavenej kobyle je aj chvost tazky o Nehodi sa kazda obuv na kazdu nohu o Doma ako chces, inde ako smies o Dobre svedomie je makka poduska o Cloveka chytaju za slova, vola za rohy o Malo platne ploty, cez ktore sa lezie o Vcely sa tesia kvetu, hospodar letu o Mlyn byva pri vode a posmech pri skode o Skupa chvala, hotova hana o Ako robime, tak sa mame o Zabil by blchu doista na bruchu o Toci sa, ako ked sa mucha na jar ozyva Nie je kazdy vesely, kto spieva o Clovek sa nikdy nepreuci o Kto za pecou sedi, druheho tam hlada o Kto mnoho slubuje, malo plni o Zavidi i tie oci cloveku o Ma zaludok, ze by mu aj klince strovilo Nie kazde drevo na poleno suce o Bez brady ludia mladi daju niekedy dobrej rady Bohaty je ten, kto nema co stratit o Aky gazda, taka celad o Najlepsia radost je skodoradost o Na lekara nemysli, kto je veselej mysli o Psov a svin je dost, len aby otruby boli o Kto o kom za chrbtom vravi, iste sa ho boji o Kto je v peci, mysli, ze su vsetci o

 

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

 


 

 

  Prva pisomna zmienka o obci je z roku 1612. Patrila Muranskemu panstvu, jej obyvatelia sa zaoberali pastierstvom a drevorubacstvom. Najvacsi rozkvet zaznamenala v 18. storoci, ked rodina Coburgovcov v Pohorelskej Masi, ktora je dnes sucastou Pohorelej, zacala budovat zeleziarsky komplex. Na konci roka 2006 v Pohorelej zilo 2476 obcanov, je to tretia najvacsia obec Horehronia.

„Mladi odchadzaju a ani sa im necudujem,“

tvrdi Ing. Jozef Kalman, novy starosta Pohorelej. Tridsatosemrocny otec prvaka Jozka pracoval v Slovenskej agenture rozvoja investicii a obchodu ako manazer pre zahranicny obchod. V Banskej Bystrici podnikal dvanast rokov. V poslednych komunalnych volbach v decembri 2006 ho ako nezavisleho kandidata obcania zvolili za starostu. O skusenostiach z prvych mesiacov v urade hovori: „Pracu starostu som si predstavoval inak. Vhupol som do toho rovnymi nohami. Obec ma urcity balik penazi a ten vas nepusti. Prioritou je oprava cestnych komunikacii a dokoncenie kanalizacie – taketo narocne projekty sa vsak tazko utiahnu z rozpoctu obce. Zazraky sa za par mesiacov urobit nedaju.“

Dva nevyhnutne dokumenty
   Pohorela ma zatial vybudovanu kanalizaciu na 1,5-kilometrovom useku, no potrebuje odkanalizovat priblizne  sedemkrat viac. Cesty musia zatial pockat. „Nema zmysel robit asfaltku, ked nemame dokoncenu kanalizaciu. Momentalne robime na uzemnom plane a plane hospodarskeho a socialneho rozvoja - dvoch zakladnych dokumentoch pre cerpanie financnych prostriedkov z fondov EU. Osem rokov sme boli v exekucii, teraz je obecny urad v prenajatych piestoroch. Nemame kulturny dom, ale obec vlastni budovu byvalej materskej skoly. Po pripadnej rekonstrukcii, ale to je hudba dalekej buducnosti, by tam mohol byt obecny urad, priestory pre kulturne vyzitie pre mladez a pre dochodcov. Mladi odchadzaju za pracou do zahranicia a ani sa im necudujem. V Taliansku alebo Rakusku zarobia „iny peniaz“. Toto je problem celeho Horehronia, nieto sa kde zamestnat. Mojou sukromnou prioritou je ziskat pre Pohorelu zahranicneho investora. Su tu sikovni strojari a drevari...“ Nezamestnanost sa pohybuje okolo 17,5 %, vela mladych ma oznacenie „dobrovolne nezamestnani“. Pre aktivacne prace maju v Pohorelej dvoch koordinatorov a zapojili patdesiat nezamestnanych. Okrem obce su hlavnymi zamestnavatelmi spedicna a dopravna firma, ktora vlastni taktiez obchody a restauraciu, byvale polnohospodarske druzstvo, sukromna nabytkarska firma a strojarska firma v Pohorelskej Masi. Cast obyvatelov pracuje v lesoch – statnych aj patriacich urbaru.

Zrodila sa fama
   S Romami v dedine vychadzaju dobre. Nedavno sa vsak zrodila fama, ze novy starosta dovedie do Pohorelej dvesto Romov z Letanoviec. Co on na to? 
„To sa nezaklada v§bec na pravde, ved aj nasi Romovia by chceli byty, ale nemame ani pozemky, ani peniaze na vystavbu.“

Ziakov je stale menej 
   Materska a zakladna skola sidlia v spolocnych priestoroch. Sest budov vsak vyzaduje vysoke prevadzkove naklady. „Asi ziadna horehronska obec nema taky pekny areal zakladnej skoly ako nasa. Z ministerstva skolstva potrebujeme vybavit peniaze na vymenu okien, dveri a socialnych zariadeni. Aj u nas je ziakov stale menej. Chcem, aby sa ucili v kulturnom prostredi,“ podotyka starosta.

   Deti pracuju v zaujmovych kruzkoch, niektore tancuju vo folklornom subore Mladost Pohorela. Vystupuju pri roznych prilezitostiach, naposledy pri oslavach Dna matiek. Pravidelne sa zucastnuju na prehliadkach folklornych suborov a sutaziach ako Horehronska valaska. Dospeli „folkloristi“ maju subor s nazvom Kralova hola, do tanca zahra aj ludova hudba Usvit.

Buducnost vidi v cestovnom ruchu
   Lyziarsky areal vlastnil Strojsmalt Pohorela, po rozpade firmy su vlastnicke vztahy skomplikovane. O odkupenie vleku mali zaujem viacere subjekty. „
Rokujem s troma investormi, v buducej sezone planujeme umele zasnezovanie. Nechcem sa chvalit, ale tu na Horehroni asi lepsej zjazdovky niet. Len vybavenie okolo je zatial biedne. Cestovny ruch treba rozhybat, je tu vela prazdnych domov, ktore sa daju prerobit na penziony a rekreacne chaty. Ubytovacie a restauracne zariadenia mozu zamestnavat ludi z obce. V tom vidim buducnost, nie vo fabrikach. Okolie Pohorelej je krasne, zistili to aj chalupari z Bratislavy, turisti poznaju dvojkriz na Orlovej holi a Pohorelske vodopady. Chceli by sme obnovit aj tradiciu vystupu k dvojkrizu.“

Boli aj lepsie casy
   
Pohorela uz nevychovava futbalovy dorast ako kedysi. Starosta chce podchytit mladych, aby zmysluplne travili volny cas a aby miestni sportovci mali nasledovnikov. „Boli aj lepsie casy,“ tvrdi starosta. „Organizovaniu sportoveho zivota sa venuje niekolko zanietencov. Futbalisti hraju najnizsiu ligu, nie je sa cim chvalit. Je to sposobene aj tym, ze mladeze je pomenej.“
   Nemaju vybudovane klzisko, a tak v zime organizuju v priestoroch telocvicne rozne turnaje, napriklad volejbalovy turnaj obci.  V marci pri prilezitosti vyrocia lavinoveho nestastia, pri ktorom v roku 1956 zahynulo 9 obcanov Pohorelej, pripravuju v spolupraci s lesnikmi z OZ Benus nohejbalovy memorial. Vo februari robia preteky furmanov.
   Zaciatkom juna usporiadali uz 13. rocnik Majstrovstiev Pohorelej a sveta v koseni. Pohorela ma aj majstra Europy v naturalnej kulturistike juniorov – Marosa Simana. Sachovy klub Gindura dosahuje dobre vysledky v regionalnych sutaziach.

Kultura neupada
  
V polovici juna pohorelsky amfiteater ozije na cely vikend. Hudobny festival, na ktorom sa siestykrat stretnu interpreti popularnej hudby zo Slovenska a Ciech, „pritiahne“ hlavne mladych. „Svatojanska noc plna hudby ma coraz viac navstevnikov, v ramci Banskobystrickeho samospravneho kraja je to azda najvacsie podujatie tohto druhu. Je tam vyborna zabava, vsetci sa tesia na vystupenia znamych spevakov a skupin.“
 
Skulturnit by potrebovalo aj namestie pod obecnym uradom.  Na tento ucel ziskali stotisic z programu Obnova dediny Slovenskej agentury zivotneho prostredia. Buduci rok budu ziadat o financie na upravu verejnych priestranstiev a amfiteatra.

(pl)

1.) Ing. Jozef Kalman 2.) Obecny urad sidli v prenajatych priestoroch
4.) Horny koniec Pohorelej mieri pod Orlovu 3.) V objekte byvalej skolky moze vzniknut klubovna pre mladez

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT