Lubica Fillova, kucharka, Brezno:

- Velkonocne sviatky prezivame v rodinnom kruhu, z tradicii zachovavame kraslice, ale inac nic. Ako sviatky jari su pekne, len sa mi nepaci to oblievanie.

Martina Lilkova, nezamestnana, Helpa:

- Akurat som prisla zo Svajciarska, kde velkonocne sviatky nemaju. Som rada, ze u nas sa tieto sviatky zachovavaju, sice mna uz velmi kupat nechodia, hoci predtym sa mi to celkom ratalo, ale len tak symbolicky. Prezivame ich spolocne cela rodina, aj otec pride z ciest na sviatky domov. Moja sestra velmi rada zdobi, takze mame krasnu velkonocnu atmosferu. Poriadime, napecieme, navarime a zavladne rodinny pokoj. Velka noc, to su hlavne krestanske sviatky, ale ja ich vnimam skor ako sviatky jari, prebudzajucej sa prirody. Myslim si, ze aj clovek by sa mal trosku prebudit, ozit.

Peter Rehula, vodic, Dolna Lehota:

- V oblievani sa bohvieako nevyzivam, len slusne vonavkou, ale aj trosku vodou decentne okupem rodinu, aby dievcata boli zdrave. Ide o to. Syn vysibe mamu, starke korbacom a mierne postrieka vodou, jemu sa to skor rata. Cize Velku noc prezijem v kruhu rodiny, ale budem aj v praci.

Jan Liptak, nezamestnany, Bystra:

- Na sviatky sa tesia hlavne moje male dcery, pretoze ich urcite pride niekto okupat. Ja len vonavkou, ale manzelku aj vodou.

Monika Chladna, manazerka, Banska Stiavnica:

- Na Velku noc zvyknem byt doma hlavne kvoli detom, mali chlapci z rodiny ma okupu, ja im dam cokoladoveho zajacika alebo vajicko. V mojom veku uz kupaci za mnou nechodia, ale myslim si, ze mladym dievcatam lichoti, ked ich okupu. Sice sme vzdy hovorili, ze tento sviatok nemame rady, ale kazdej to vzdy polichotilo, ked bola obliata alebo vysibana. Ale, ze by som sa v tom vyzivala, to zase nie. Neda sa povedat, ze by sme dodrziavali tradicie. Mame nejaku vyzdobu, vajicka. Ked som bola mensia, vajicka sa malovali, teraz sa vacsinou kupuju cokoladove, davaju sa peniazky. Trosku sa to zmenilo. Myslim si, ze tradicia odchadza s pribudajucimi rokmi cim dalej tym viac. Som mlady clovek, ale ked som bola mensia, u babky na dedine to bolo uplne ine ako v panelaku, kde su ludia zavreti a kazdy zije len sam pre seba. Pridu vas obliat aj deti, ktore inokedy ani nepozdravia. Takze pointa tohto sviatku asi unika. No a co sa tyka Velkej noci ako nabozenskeho sviatku, tradicia je v tom, ze ludia idu do kostola.

Miloslav Mlynar, vojak profesional, Brezno:

- Velkonocne sviatky prezivame u rodicov v Boci, pretoze chceme byt cela rodina pokope, v dnesnom uponahlanom case to dobre padne. Tam sa kupe vo velkom, samozrejme, ze sa oblieva, ale uz aj to viac-menej zaostava.

Dakujem...

Srdecne podakovanie patri novozriadenemu chirurgickemu oddeleniu na prizemi breznianskej nemocnice. Toto oddelenie vzniklo v juni 2001 a je zamerane na cievne ochorenia. Pri svojej cinnosti dosahuje velmi dobre vysledky liecby. Vdaka patri primarovi oddelenia MUDr. Pavlovi Mrazovi a MUDr. Romanovi Necpalovi, ktory toto oddelenie vedie. Vdaku vyjadrujem aj sestrickam a ostatnemu personalu za velmi zodpovedny a ludsky pristup vo svojej profesii.
Choremu tiez dobre padne, ked pri prichode do tohto oddelenia ho uputa privitanie a prianie prijemneho pobytu, ktore je na malom putaci. S takym niecim som sa este nestretla.

Anna Kupcova z Brezna

Medzi rodakmi

K paradoxom dneska patri aj to, ze v mesiaci knihy uz menej pozyvaju knihovnici na besedy spisovatelov, lebo aj to stoji peniaze, a tych niet. Tentoraz spisovatelka pozvala na besedu knihovnicku. Tou spisovatelkou bola Bozena Bobakova, ktora je dobrou dusou clenov Jednoty dochodcov v Myte pod Dumbierom a tou knihovnickou-dochodkynou som bola ja.
Velmi rada som v polovici marca zavitala medzi svojich rodakov – dochodcov a dochodkyne, ktori sa v pocte patnast az dvadsat raz tyzdenne vo stvrtok stretavaju v tazko vybojovanom klube dochodcov, ktory im chcu znova zobrat, co by bola velka skoda. Na svojich stretnutiach v klube riesia rozne problemy obecne i rodinne, citaju si, robia rucne prace aj spominaju... Tak tomu bolo aj na zmienenej besede – rec, nebola len o literature, spomienky zabiehali do roznych oblasti – ziacky spominali na ucitelov Frantiska Svantnera a Tibora Andrasovana, na slavneho rodaka prof. Jana Stevceka a dalsich. Padli aj navrhy sustredit-popisat, dat na papier rozne spomienky na minule casy, na zvyky, na osobnosti, stare historky a pribehy a casom dat dokopy knizocku o nasej obci, jej ludoch a krasnej okolitej prirode, ako to uz urobili mnohe mesta a dediny na Slovensku. Dufam, ze sa nam to spolocne casom podari.
Vyslovili zelanie, aby medzi nich prisiel podla moznosti aj spisovatel Frantisek Kreutz, co si zobrala na starost B. Bobakova. Som vdacna svojim rodakom za mile prijatie, ktore nezabudli spojit aj s pohostenim a velmi rada pridem medzi nich znova.

Alzbeta Prepletana-Cellarova

Ako nymbursky “Krahujec” balocku “Vydru” nasiel

Jedneho dna prisla na stanicku Ciernohronskej zeleznice skupinka turistov z Nymburku a pod vplyvom kuzla Vydrovskej doliny polozila otazku, ci u nas mozu zorganizovat detsky tabor. O rok uz vo Vydrove stravili dva tyzdne, pomahali cistit okolie trate, chodili na tury po okoli, vozili sa na vlaciku a pred odchodom sme zacali uvazovat nad jarnym taborom, ktory mal byt prvou castou spolocneho vymenneho pobytu medzi detmi z Vydry – vidieckej rozvojovej aktivity v Ciernom Balogu a skautmi zo strediska Krahujec v Nymburku. Nenechali sa odradit ani malou neprijemnostou, akou bola strata stanu v Hronci, hoci takato “drobnost” nie je prave pre deti z detskeho domova zanedbatelnou. Mrzi nas, ze ani na viacere vyzvy sa nenasiel nikto, kto by stan vratil. Leto skoncilo a skor nez utichli taborove zazitky, zacali sme sa pripravovat na jarny tabor, ktoreho hlavnou naplnou malo byt lyzovanie. Ale viete, ake bolo pocasie, od Noveho roka sa zacal sneh stracat, az pomaly vymizol a priroda posobila jarnym dojmom.
Do poslednej chvile sme ich presviedcali, ze lyze budu na daleku cestu zbytocnou zatazou. Nedali si poradit, tvrdili, ze tym privolaju sneh. Prisli v sobotu 23. februara a s nimi posledny zimny zachvat, Balog sa skryl pod “prvym jarnym” snehom. Nestacili sme otvarat oci (a zatvarat usta) nad silou ich viery. Skupina mladych skautov a deti z detskeho domova v Nymburku sa prvykrat stretla s balockymi Mladymi vydrami, s ktorymi sa opat uvidia v lete na Polabi. Cez den, kym nase deti netrpezlivo ocakavali zvonenie ohlasujuce koniec vyucovania, hostia si uzivali zasnezenych strani, navstevovali muzea a jaskyne a po veceroch, ked popri gitare zneli ceske a slovenske piesne, konali sa medzinarodne stolnotenisove stretnutia. Pred koncom pobytu sme zorganizovali vylet do Rimavskej Soboty, kde sme navstivili vystavu v Gemersko-malohontskom muzeu venovanu zivotu Romov na juhu Slovenska a miestnu hvezdaren, kde sa nam podarilo pozriet si Jupiter s jeho tromi mesiacmi, co nevidime kazdy den... Cestu autobusom tam i spat sme povacsine dost zle znasali a toto spolocne zdielane “utrpenie” este viac utuzilo vztahy.
S odchodom nasich kamaratov zavrela v Balogu dvere aj pani Zima, hned na druhy den sme na vychadzke videli zltnut sa v trave prvy podbel. Mlade vydry sa uz tesia na leto, zacinaju sa venovat zemepisu s prislubom, ze ak najdu na mape Cesky Raj, budu moct ist do tabora. Zial, nie vsetci, ale ako hovoria nasi bratia: “Neni vsem dnum konec” a mozno tato akcia bude podnetom na nadvazovanie novych kontaktov, rozvijanie dalsich vztahov a stane sa zaciatkom krasnej tradicie, kde neexistuju nezmyselne hranice.

Za Vydru Maria Srolova

Lyziarsky vycvik

“Jar k nam leti, jar k nam leti”, pospevuju si deti z Materskej skoly Hradby 9 v Brezne. Napriek tejto radostnej skutocnosti sa im podarilo ukradnut pani Zime z jej poslednych, ale najvzacnejsich pokladov. Ako sa im to podarilo? Vdaka spolupraci materskej skoly a rodicov prezili niekolko nezabudnutelnych dni na lyziarskom vycviku na Taloch.
Prekrasne pocasie, vynikajuce snehove podmienky a usilie vsetkych rodicov i uciteliek im pomohli zvladnut uskalia lyziarskeho kumstu. Az neuveritelne pokroky dokazali tie usmiate hlavicky v pestrych kombinezach, ktore sa nebojacne rutili dole svahom. Posledny den sa vsetci do jedneho suverenne pustali sami na vleku i slalomovou drahou do ciela.
Osobitna vdaka za pomoc pri zaverecnych pretekoch patri riaditelovi lyziarskej skoly Mgr. V. Libicovi a ujom vlekarom, aj za trpezlivost a pochopenie pocas neuspesnych “vlekovych” pokusov nasich malych lyziarov. Nezabudnutelnymi pre nas zostavaju pohlad na cervenolicich hrdinov s medailou na krku a diplomom v ruke a radost z uspesnej akcie, ktora sa naozaj vydarila. Nech aj nasa dalsia spolupraca s touto materskou skolou prinesie detom i nam vela spokojnosti.

Rodicia deti