(Dokoncenie z minuleho cisla)
Hornolehotska pani svagrina sa ospravedlnila, opustila spolocnost a isla zariadit do kuchyne. Sluzka vyniesla na dvor velky dreveny maziar a zelezny tlk. Scupkala zrnkova kava na dne maziara a po niekolkych uderoch tlkom sa rozliehala vokol maziara prijemna stekliva vona. Zatial pani Eufrozina zapravila cesto a nechala ho na prihodnom teplom mieste pri kozube vykysnut. Aj v navale starosti o kuchynu nazrela tetuska do izby na Emkinu bolest. Len co Lujzka zbadala pootvorene dvere, zosmykla sa maminke z lona a isla si po svoj podiel k tetuske. No ani pri tej sa dlho nepobavila. Prikradla sa k divanu a nacahovala sa po cibulovom platku. Emka sa prebrala, platok sa jej zosmykol, no na cele zostala pripuchnuta cervena zaplatka.
Lehotsky Chalupka vzal Lujzku do narucia, aby sa v detskej vsetecnosti nedotkla Emkinho cielka, lebo z vlastnej skusenosti vedel, ze vcelie ustipnutie na kosti je velmi bolestive.
- Kde je tetuska? – vyzvedala Emka.
Strycko Samko ukazal tajnostkarsky prstom na kuchynu. Cez pootvorene dvere sa z kuchyne pretlacala do izby vabiva i drazdiva vona cerstvej kavy.
Tetuska sa pozrela na Emkino cielko, pohladkala po vlasoch, polutovala:
- Zla vcielka, co urobila bolest Emke. Pockaj len, dcerenka, nebude boliet, - odkrojila novy platok cibule, prilozila i obviazala handrickou okolo cela. – Ulahodila tatuska, lebo Emka sa znova chytala do pomoci a potrebovala obe ruky.
Tetuska odskakovala ku kozubu, tam v zeleznej rajnici tancovali na masti podplameniky. Stihla tetuska naliat do hrnceka – hliniacika cerstvej kavy a odtrhla z prveho podplamenika.
- Chuti, dcerenka moja?
- To je dobrota, tetuska. Dobrota nad vsetky dobroty!
Ked sa Emka pokonala s kuskom podplamenika i kavou, pridala sa do pomoci, spolocne s tetuskou nosili do izby kavu, hrnceky a podplameniky.
Zasadli si breznianski aj lehotski Chalupkovci ku stolu.
- Tetuska, este aj ja mozem kavicku s podplamenikom?
- Ale, Emka! – prisne sa pozrela pani maminka, - to sa nepatri!
- Nech sa ti paci, dcerenka, som rada, ze ti chuti, - naciahla sa tetuska po Emkin hrncek-hliniacik a nabrala jej kavy.
- Chuti, dcerenka?
- Ano, strycko.
- A boli ta cielko?
- Uz len trochu, otecko.
- A kolko vceliciek ta ustiplo?
- No predsa jedna. A ci smu ustipnut aj dve?
- Pravdaze, dcerenka. Nasho strycka Samka raz dostipalo velmi vela vceliciek.
- A to sa smie? Otecko, ako sa to stalo?
- Zil este stary otecko a vyrojili sa mu vcely. To sa vtedy roja, ked sa do jedneho ula nepracu. – Ja som sa vceliciek obaval, ale strycko vynikal aj ako smely vcelar, preto si ho zavolal stary otecko do pomoci. Strycko drzal horednom prazdny slameny ul a stary otecko chcel striast roj. Ibaze nas starky sa posmykol, ako sa zachytil za haluz, roj striasol skor, ako sa stacil strycko pripravit na tom mieste s prazdnym ulom. Tu cely roj vciel sa zosypal na strycka.
- A dostipali ta, strycko? Ved teba poznali.
- Poznali, nepoznali, zato dostipali, dcerenka. Dostipali ma ako sa patri.
- A kolko ta?
- To veru neviem, ale ich bolo velmi vela. Musim vsak popravde povedat, ze pri rojeni sa vcielky zasobia na niekolko dni potravou, najedia sa, nuz a potom nevladzu tak velmi stipat.
- A tu vcielku, co mna ustipla, si nemohol nachovat? Strycko, ta bola velmi lacna.
Emkina bolest odchadzala do minulosti a cela rodina sa venovala kave a podplamenikom. Zrazu sa zacala pechorit za podplamenikom mala Lujzka. Brezniansky Chalupka vzal cely, odtrhol z neho a podal Lujzke.
Strycko Samko zobral podplamenik akoby pre seba i podstrcil ho Emke: - Povyse Lehoty – carovna studienka, z kadluba studienky cievocka pretenka, cievocka pretenka – predsa sa len stava, ze miesto vodicky preteka nou kava. Tam vedla studienky predivny strom stoji, namiesto listockov na kazduckej chvoji podplameniky sa na stopkach hojdaju, do travy pod stromom na hrbku padaju.
Brezniansky Chalupka sa ticho, tichucko usmieval, kutiky ust mu len tak mykalo. Pani svagrina z Brezna poutierala ruky dievcatam, upravila vlasy a saty.
Hornolehotski Chalupkovci sa uprimne radovali, ze teplo rodicovskeho kozuba – hoci po cititelnych stratach – predsa len nevyprchalo.
Ked sa uz Chalupkovci zberali do Brezna, chytila Emka strycka za ruku a odtiahla bokom.
- Strycko Samko, ukazes mi tu kavovu studienku a podplamenikovy strom?
(Uryvok zo studie Pravde zil – krivdu bil – Pribehy zo zivota basnika)

Na formovanie ludoveho zvykoslovia vplyvali davne pohanske, ale i krestanske tradicie a sviatky. Krestanske velkonocne sviatky tento fakt naplno potvrdzuju. Cas od Zeleneho stvrtka az do Velkonocneho pondelka ci utorka je bohaty nielen na cirkevne obrady a poboznosti v kostoloch, na ktorych si veriaci pripominaju evanjeliove udalosti od poslednej vecere Jezisa Krista s apostolmi cez jeho odsudenie, umucenie, smrt az po jeho zmrtvychvstanie. Po tieto dni sa este v pvej polovici 20. storocia praktizovalo mnoho ludovych obradov a cinnosti, ktorym sa pripisoval magicky ucinok.
Na Zeleny stvrtok sa este i dnes “zavazuju” zvony. Cez bohosluzby poslednykrat zazvonia a utichnu az do Bielej soboty. V minulosti sa namiesto nich pouzival velky dreveny rapkac, ktory sa nachadzal vo zvonici pri dubovskom kostole. Po zaviazani zvonov platil aj zakaz hlucnych robot. Nesmel sa robit nijaky buchot, nesmelo sa prat piestom ani buchat do pokrovcov, aby sa vraj “nepohlusili” husata a kurence, ktore sa mali na jar liahnut.
Velky piatok ako den Kristovej smrti bol uctievany ovela vaznejsie ako dnes. Jezis lezal v hrobe a malo sa zachovavat uctive ticho – stale platil zakaz hlucnych a vobec velkych robot. Ludia sa cez den chodili klanat k Boziemu hrobu do kostola. V tento den sa zvykli obrezavat ovocne stromy, lebo na Velky piatok necitia bolest. Dievcata sa zase chodili rano cesat pod vrby, aby mali pekne huste vlasy. Verilo sa tiez, ze ak niekto na Velky piatok rozvesia po plote alebo na zinke oprate satstvo, moze sa mu niekto z rodiny obesit.
Na Bielu sobotu vecer sa uz oslavuje Kristovo zmrtvychvstanie. V minulosti sa po rannych bohosluzbach rozvazovali zvony. Ked zacali vyzvanat, hlavne zeny, deti a mladez rychlo utekali ku Hronu alebo na potok umyvat sa, aby boli zdrave a svieze po cely rok. Tento zvyk sa dodrziaval aj vtedy, ked sa na jar objavila prva lastovicka. V Zamosti po rozviazani zvonov chodili triast aj ovocne stromky, aby toho roku bohato obrodili. Vecer byval v kostole obrad Vzkriesenia s procesiou cez dedinu, na ktoru sa hlavne zeny a dievcata zvykli obliekat do novych siat.
Na Velkonocnu nedelu zabalili gazdine do obruska varenu udeninu, vajicka, kolace alebo ine jedlo, ktore pripravili, vlozili to do kosika a vzali na rannu omsu do Dubovej posvatit. Zvyk svatenia velkonocnych jedal pretrval podla najstarsich pamatnikov do zaciatku 20. rokov 20. storocia. Dodnes je zivou sucastou grecko-katolickych obradov.
Velkonocny pondelok sa niesol v znameni kupacky, na ktoru sa niekedy skupiny mladencov vybrali rovno zo zabavy, teda zavcasu rano. V minulosti dostavali chlapci za kupacku okrem pohostenia zdobene vajicko, mladenci niekedy aj kyticku fialiek. Do skrupin uvarenych zafarbenych vajicok zrucnejsie dievcata vyskrabavali rozne ornamenty a aj vinse. V sucasnosti chodia na Velkonocny pondelok vyhravat po domoch ciganski muzikanti.
Utorok po Velkonocnej nedeli je v mysliach pamatnikov z Nemeckej zapisany ako “pochaby den”, keby bolo zvykom dievcat oblievat chlapcov aj dospelych muzov, “vracat” im kupacku z predosleho dna. Chlapi iduci cez dedinu si museli davat dobry pozor, lebo nevedeli, za ktorou branou, ci v ktorom dvore mohli striehnut dievky s hrncekom alebo vedrom vody. Ak sa im podarilo dotycneho obliat, museli utekat, lebo casto nastala roztopasna nahanacka alebo aspon hresenie zamoceneho chlapa. Tato obycaj zanikla po 2. svetovej vejne.

Martin Loksa