(dvanaste pokracovanie)
Bratia Horvathovci nepanovali dlho na Lupcianskom zamku a na zvolenskom Horehroni. Kral Matej a vlastne jeho “dvorny zid” Jan Ernest vyplatil Horvathovcom zaloznu sumu a kral v roku 1470 zalozil Janovi Ernestovi Lupciansky zamok a k nemu patriace obce. Taktiez vyberanie dani v Lubietovej a za mlyn v Brezne za pozicane peniaze “ktore krajina je Ernestovi podlzna.” Rodinne meno tohto udajne krajinskeho, ale v skutku kralovskeho veritela, bolo Hampo. Bol pokrsteny zid a prijal krstne meno Jan Ernest. Este za krala Zigmunda prisiel zo Svabska do Uhorska. Vo financnych tazkostiach s najvacsou ochotou, ale pamatajuc na svoje vlastne vrecko, vypomahal kralovi Matejovi a stal sa jeho milacikom. Matej nielenze ho povysil do vysokej kralovskej hodnosti, ale udelil mu okrem Lupcianskeho zamku aj ine rozsiahle majetky a vynosne banske uzitky.
Zo spominaneho zalozneho zapisu mesta Lubietova a Brezno su vynechane: teda nepatrili k Lupcianskemu zamku a boli vratene naspat do ruk Krala Mateja. Vymenovane su tie iste obce v zaloznej listine Horvathovskej a okrem nich aj osada Zubor (Zwbor) rozprestierajuca sa za Hroncom. Predpoklada sa, ze bola tiez Stanislava Vilhelmica ako drevorubacska osada blizko Hronca.
Odovzdanie breznianskeho mlyna, vlastne jeho dochodku Janovi Ernestovi bolo iste nemilym prekvapenim pre Brezno. Ved mlyn este kral Zigmund v roku 1406 daroval mestu a ono od tych cias bralo od neho dochodok. Niet pisomnej pamiatky o tom, co Breznania vykonali na zachranenie svojich nastrbenych prav. Ale je iste, ze nemeskali upozornit a dozadovat sa na prislusnych miestach, aky omyl a aka krivda sa vpasovali do Janovho Ernestovho zalozneho zapisu.
Jan Ernest v roku 1480 zomrel. Po jeho smrti druha manzelka krala Mateja Beatrix si vzala do vlastnictva Lupciansky zamok so vsetkym panstvom k nemu patriacim aj dalsie zamky a dolnouhorske mesta (banske) i s Breznom. To vsetko dostala po svojom uzavreti manzelstva s Matejom do vena. V roku 1478 so svojim kralovskym manzelom navstivila Zvolensku zupu a zabavali sa v Banskej Bystrici. Po tejto prvej navsteve chodila castejsie na Lupciansky zamok a spolu s kralom Matejom polovali v horach zvolenskeho a gemerskeho Horehronia, bohatych na zverinu. Vtedy urcite videla a poznala mesto Brezno a stala sa jeho stedrou majitelkou a panou. Svedci o tom privilegium o prave jarmocnom, ktore kral Matej vo Viedni v piatok po Valentinovi – mucenikovi (15. februara) 1488 Breznu vydal. Kral v tomto privilegiu zjavne potvrdil, ze na prosbu kralovnej Beatrix, svojej najmilsej kralovnej – manzelky, pre pohodlie a na osoh ludu a mestanov v jej meste povoluje a udeluje mu pravo vyrocneho jarmoku vo sviatok na Nebovzatie Panny Marie a pravo tyzdenneho trhu kazdu sobotu. V privilegiu je uvedene aj to, ze mesto, jeho obcania a obyvatelia uz predtym vydrziavali vyrocny jarmok a tyzdenne trhy a ze kralovo povolenie je dane, aby mohli byt navzdy vydrziavane. Konecne kral ubezpecoval vsetkych predavacov, kupcov a navstevnikov jarmokov a trhov, ze mozu slobodne, pokojne a bez obav cestovat na tieto akcie a vracat sa z nich domov.
Z kralovskych rozhodnuti vybadat, ze obyvatelstvo sameho Brezna a jeho okolia sa znacne rozrastlo a ze uz pred viacej ako 400 rokmi, nielen vo sviatok na Nebovzatia Panny Marie, ako na vyrocny den posviacky breznianskeho kostola, ale aj vo vsedny den pred nedelami prichadzalo do Brezna tolko kupcov, predavacov a cudzich jarmocnikov a ze z ich hromadnych stretnuti samo od seba sa vyvinulo vydrziavanie a organizovanie jarmoku a tyzdennych trhov. Priviligium krala Mateja len potvrdilo a uzakonilo tento davny a slavny zvyk a tradiciu a s nim pekny dochodok financneho charakteru, ktory mesto z vyberania trhoveho poplatku pre seba poberalo.

Oto Baldovsky

3. Ovciarsky gazda
Soutiz bol ovciarsky gazda. Vicesoutiz jeho pomocnik. Soutiz sa musel dohovorit s bacom, kolkych gazdov moze v ten tyzden poslat po syr. Syr sa nemohol zvysit do druheho tyzdna. Koho soutiz urcil, toho vicesoutiz po domoch pozakazoval. To sa urcovalo tak, aby na prvu ratu sli vsetci, na holu tiez aby sa vsetkym dostalo, aj blizsie do pola zase vsetkym. Zblizsa sa nosilo na chrbtoch v kosoch a zincica v lagviciach, z hole zviezol furman.
4. Ako sa chodilo na salas po syr
Zeny chodili na salas oblecene v cistom, krajsie ako do konzumu, biele rucniky na kosoch, siroke, nove, s cervenou prietkou a so strapcami, vrecko na syr s monogramom vysitym cervenym alebo belasym pamokom, vyvarene, pekne biele, kos vyrajbany, len sa tak zltol, ba aj novy, co sa drzal iba po syr, vsetko ciste. Aj chlapi, ked isli, tak sa krajsie poobliekali. Valasi sa vyholili na ten den, ked sa prislo po syr, vyobliekali do bieleho, lebo oni nosili nohavice z bieleho sukna a kosele z doma tkaneho bieleho platna, okolo hrdla a na predku vysivane, aj zapastky vysivane. Koliba bola vykropena, zametena. Ked sa chodilo na holu, tak sa islo na noc. Spalo sa tam na cecine po zemi okolo vatry v kolibe. Ale casto sa nespalo aj celu noc, ked sa zisla dobra partia. Daktory baca maval gajdy, tak gajdoval, dakto hral na harmonike na usta, dakto na hrebeni, a tak sa potom spievalo, hajduchovalo pri palenke aj do bieleho rana. Iba ked isli valasi dojit, co si dakto zdriemol oprety v kutiku na lavici, iba tak na oklamanie ocu.
Syr sa vazil na mincieri. Kto bol pri mincieri a vazil so soutizom syr, tomu sa za to dal ostiepok, lebo ten cital aj z karty, mena vykrikoval. Karta sa vzdy pripala nozom-konciarom na komorke do stlpa. Kazdy bol rad, ked bol na karte spredu, lebo neskorsie uz ta plachticka, co sa syr do nej na vazenie kladol, bola mokra a sama mala viac ako kilo. Delilo sa vzdy trochu sladkeho syra ku kyslemu. Sladky bol len ranajsi, toho vela nebolo a este z neho baca aj rozkrajal na misku a vsetkych poponukal. Aj zincice kazdemu nalial do crpaka, kto aku chcel, ci kyslu alebo sladku. Ale pred kolibou sa zincica pit nesmela, ani syr jest, iba dnuka. Baca nechcel dat z koliby vynasat, to sa furt kricalo, aby ludia nesli z koliby von.
Kazdy, kto prisiel po syr, doniesol kus chleba, slaniny a palenky zo dva deci. To potom baca roztaloval spravodlivo medzi vsetkych valachov. Palenkou ponukol aj tych gazdov, co prisli po syr. Zenam palenku nenukali.
K bocke s kyslou zincicou si stala taka mudrejsia zena a podla karty sa lagvice postavili do radu a kazdemu dala najskor po sochtariku, potom po druhom alebo po pol. Ako kedy dochodilo a po kolko kto bol poslany, na kolko dojok.
Sladku zincicu delila tak isto, ale iba do kandliciek po troche alebo do hampuliek.
Detom dali matere urobit zo sladkeho syra kacicku, srdiecko alebo pletenec. Parenice si obycajni ludia rozkazovali malokedy, iba potom neskorsie, ked uz bolo medzi ludmi viac penazi. Bacom sa nemohol stat taky valach, co nevedel urobit peknu parenicu, lebo je to dost kumst.
5. Placa bacu, valachov a baraniara
Bacovia a valasi sa platili z tyzdnovky. Baca mal na tyzden dvanat parenic, valach desat, poldojci sest a honelnik styri. Parenice, to bola tyzdenna vyplata. Platiku to nebolo, prepocitane na peniaze, celkom nic, lebo to musela prist kazdy tyzden z Bravacova zena: zeny-valasky peso cez vrchy a trapit sa este, kde to preda. Taky velky dopyt ako dnes nebol. Lebo musela tu parenicku zidovke predat za to, co jej ta zo skliepka dala a ta si mohla este aj vyberat. Valaska mohla byt len rada, ze jej ju vzala, lebo zamestnania nebolo. Valach bol rad, ze sa za valacha dostal.

(KB-BB)

Oprava: V minulom cisle na konci predposledneho odstavca vo vete - ,,Ked vyslo dobre a baca daval po strnast kilo syra na jednu dojku a este aj ostiepok k tomu a pravdaze aj zincicu, vravelo sa, ze vydaroval" - zauradoval tlaciarensky skriatok. Nevravelo sa, ze vydaroval, ale vyradoval.

Spomienka na “tetu Ludmilu”