Samotarka

Julove horucavy. Tropicke dni. Media upozornovali na mozne nasledky z tepla, ale... Na severnej strane bytu v tych palavach, aj ked tazko (malatnost), vynarali sa v mysli prihody zazite v prirode, a tak pod pero sa vtisli slova, ze ... Najlepsi je zivot krtka. Vo dne su v moci tiez, je stale v chladku a este ma ciernu bundicku, mocne nozky, obcas “zahra” do karat zahradkarovi, kopceky aj tri cez noc navrsi, pravda, ked nespi, lenze... V prirode este okrem starych vedar, umelych flias a igelitiek, su aj ine, zive zvieratka. Dokaz ocilapny ... Krizmovo (asi spravne pomenovanie) sa vola cast chotara pod breznianskou Skalkou.
V junove rano, ked sum mesta je este prijatelny, kracam si asfaltkou za cerstvym vzduchom. Ticha chodza, zamyslena hlava, otvorene oci. Tie postrehnu, ako drozd so zltym zobacikom sutazi s vrabcom polnym v rychlosti preletu z trnia do trnia ... Tam, kde majitel kosienky (luky) vybral z medzi trnie, nadvihla hlavku srnka samotarka. Stal som sa “stlpom” bez dychu a dobrych pat minut sa preverujeme. Prekvapenie obojstranne. Mysel ziada: - Okamih, postoj, neodchadzaj, si taky krasny! Srnka skloni hlavu. Dalej ranajkuje, ale... Zvedavost nabada, blizsie, blizsie, lenze utesena chvilka pominula. Srnka odcupkala do blizkej hustiny, kde isto-iste nacuva. Prezradzaju to lezoviska a ... Kedze v tej lokalite trnistej rastie i repik lekarsky, je predpoklad, ze stastie o ktorom sa hovori, ze je nestale, chytro pyta spat to, co dalo, nebude vrtosive a umozni este raz stretnut sa so srnkou samotarkou. 

Kliesnil cestu narodnemu jazyku

Spisovatel a knaz Tobias Masnik (Masnicus) pochadza zo Zemianskych Kostolian, kde sa narodil 28. oktobra 1640. Jeho sestra Anna bola manzelkou Daniela Krmana a jeho manzelka dcerou nabozenskeho spisovatela a rektora Andreja Sartoria. Studoval v Dubnici a v Novom Meste nad Vahom, v Ilave, Presove, Wittenbergu a v Jene. Bol rektorom skoly v Senici, kaplanom a fararom v Ilave, Blatnici, Haji a v Uhrovci. V roku 1684-5 bol dvornym kazatelom Sidonie Revayovej-Ostrozicovej.
Ako ucitel v Komenskeho duchu kliesnil cestu narodnemu jazyku do skol. Svoju pastoracnu cinnost zacal v obdobi, ked vrcholilo prenasledovanie protestantov po odhaleni Veselenyho sprisahania. V roku 1674 ho spolu s J. Kalinom vyhostili z ilavskej fary. Kalinka emigroval a Masnik sa skryval po okoli. V roku 1674 bol postaveny pred sud, ale odmietol vzdat sa uradu, podpisat reverz a ist do zahranicia, preto bol s dalsimi knazmi a ucitelmi odsudeny na trest smrti. Po deviatich mesiacoch vazenia v Leopoldove bol aj s ostatnymi odtransportovany na spanielske galeje do Neapola. Cestou sa mu spolu s breznianskym rektorom Janom Simonidesom podarilo ujst, ale po styroch dnoch ich chytili a uvaznili v Capracotte, odkial ich vyslobodil kupec Juraj Weltzl z Neapola.
Martin Razus vo svojom romane Odkaz mrtvych opisuje ich osudy, napr.:” ... Simonides a Masnicus sa z pohostinneho Weltzovho domu nehnu niekolko dni. Predovsetkym preto, aby ich niekto nespoznal, ale aj aby sa trochu pozbierali z utrap a nedostatku, ved su len kost a koza. A oni predbezne ani netuzia po inom. Zahrabu sa do krasnej kniznice, ziju spomienkam a radosti.
- Rozpravajte mi nieco o svojej vlasti, - povie im jedneho dna hostitel, ked si prisadne k nim do svetlice. - Najblizsie k vam som bol vo Viedni.
A hosti, prichodiacich uz pomaly k sebe, netreba ponukat. Tobias rozprava o krasnom Povazi. O prudkom, striebornopennom Vahu. O bielych kostolikoch v hlbokych dolinach a o pevnych hradoch na skalitych kopcoch. Rektor Jan zas zajde v reci na mesta, plne hmotneho i duchovneho bohatstva. Spomenie i svoje Brezno, ako si lezi pri sumiacom Hrone pod vysociznym Dumbierom medzi horami. Vyklada o jeho udatnom richtarovi, kmotrovi Chmeliusovi, o rozmernom notarovi Gronellovi, o patrovi Housenkovi, ako odobral evanjelickym mestanom s pomocou Collatovho vojska chram a jeho potisol pred hrozny presporsky sud ...
- A mate more? - zvedavy je Juraj.
- Len more Turkov, - pokracuje Jan, vdacny dobrodincovi za taky zaujem ...”
Masnik so Simonidesom potom putovali cez Taliansko a Svajciarsko do Nemecka, kde Masnik dokoncil studia a vratil sa do Uhorska. Svoje zazitky z ciest a vazenia zachytil v denniku Vazenie a vyslobodenie Tobiasa Masnika. Spolu so Simonidesom napisali memoarovu cestopisnu prozu Bozia moc a milost. Za ich spolocnu pracu sa poklada i Skola utrpenia a vyslobodenia. Masnik pisal slovakizovanou cestinou. Napisal aj prirucku spravneho pisania Zprava pisma slovenskeho ..., v ktorej vyzdvihol starobylost a vznesenost slovenskeho jazyka, podal pravidla pisania, poukazal na niektore odlisnosti medzi slovencinou a cestinou a povzbudzoval rodakov k pestovaniu rodnej reci. Svojimi pracami sa Tobias Masnik stal jednym z predstavitelov barokoveho slavizmu a pripravovatelov narodneho obrodenia. Zomrel v Uhrovci 28. jula 1697.

A. Prepletana  

 16.

Nic netrva vecne
Dnes sa uz aj na salasoch zije inac ako vlakedy. Valasi chodia na salas vlastnymi autami, spavaju v maringotkach na riadnych posteliach, koliba im je len ako kuchyna. Komorky v kolibach niet. Ostiepky sa udia v extra udiarni, valasi piju viac pivo a ciernu kavu ako zincicu. Zincicu viac vyhladavaju turisti, ti sa idu za nou zabit. Ani keby vyvierala v kadlube, v letny cas by jej ani tak nebolo dost, taky je po nej dopyt. Valachom je zincica nie vzacna, tak ju aj zo svojich oviec radsej predaju.
Valaske rody zanikli. Valasi sa chodia domov najest aj kazdy den a predtym? Ake bolo leto dlhe, domov ist nemohli, iba zeny im nosili ciste satstvo na preoblecenie a nieco varene zjest. Ved sa dodnes ludia smeju, ze im zeny chodili so solou a chapalo sa tym vselico.
Predtym sa davali chleby na salas ”zporiadky”. Kazdy tyzden jednemu valachovi jeden chlieb jedna gazdina na isty pocet oviec, to uz soutiz zariadoval, ktora gazdina ma komu upiect chlieb. Dneska si chlieb valasi sami kupuju v obchode kazdy den cerstvy a v jesen si zan od sukromnikov povyberaju peniaze.
Ale aj v tomto nastavaju zmeny. Zalezi od toho, ako sa ludia dohodnu. Teraz maju valasi mesacny plat a drzia na salasi aj hodne svojich oviec, takze sa maju ovela lepsie ako v minulosti. Na salasi sa v novsich casoch dalo nabit viac penazi ako v bani, aj ked je na salasi veru vzdy robota viac ako syta.
S podrobnostami dnesneho stavu sa my tu nemienime zaoberat. Kym trvalo JRD, na salasi sa chovali druzstevne ovce, salas bol jeden, ale v nom viac kosiarov, jeden pre dojky, dalsi pre jarky ci barany. Jahnata sa nepasu pri salasi. Na holu sa vobec nechodi a salas je cez leto v tej istej kolibe.
Kym sa Myto nezlucilo s Breznom, bolo okolo patsto dojok druzstevnych a patsto sukromnych, potom bolo druzstevnych viac. Ludia od chovu oviec upustali, ale teraz sa pomaly k nemu zas vracaju, aj ked za ovela inaksich podmienok. Kto ma ovce na salasi, odbehne si ostrihat, kedy ma cas. Existovalo obdobie, ked sa za vlnu vo vykupniach vyborne platilo, teraz je to tovar nevelmi zaujimavy. Soutiz je tiez uz len podla mena a pomaly tento vyraz nacisto mizne, hoci pred vojnou bola tato funkcia v obci vo velkej vaznosti. Slovom, starootcovsky poriadok sa nenavratne vytratil. Na ovcu sa kedysi davalo chovatelovi strnast kilo syra a este aj ostiepok. Vzdy sa pocitalo, ze ovca vyda do roka uzitku dvadsatsest kilo syra, ale vselijaka rezia pohltila vzdy najmenej polovicu. Volakedajsi dreveny riad sa nahradil hlinikovym. Hlinikove boli gelety, mliecne kandle, zberacky, varaky. Iba kotly co ostali medene ako volakedy. Valasi davno zabudli na pekne biele sukenne oblecenie a doma tkane, doma usite a pestro povysivane kosele. Ked sa volakedy prislo po syr, salas sa len tak skvel od cistoty, dnes je veru nie ani taky cisty, ani taky pekny a valasi svojim dnesnym oblecenim zrak veru nijako extra nepritahuju. Robota na salasi je stale narocna na cas a silu. Byt valachom - na to sa volakedy bolo treba zrodit. Ani dnes nie je na salasi bohvieaka mechanizacia - iba co sa ovce strihaju elektrickymi strojcekmi a robi to zvacsa odbornik. Spominali sme, ze na Myte byvali valasi najviac z Bravacova, ti mali k ovciam pasiu, na to sa jednoducho bolo treba zrodit. V novsej dobe sa na salase priplietli aj Sajbani, no ti uz mali okolo oviec trochu odlisne sposoby ako Horehronci z Bielych Handlov, aj obliekali sa inac, nosili cierne hune aj kolosne.
Vela zmien sme prekonali v poslednych desatrociach. Zhruba pred sto rokmi sme sa ako obec od Brezna odtrhli, potom sme sa zase spojili, po rokoch trvania druzstva sa pole opat zosukromnicuje, ale ovecka, toto krotke zvieratko, nastastie sa este vzdy chova, ba tento chov akoby naberal druhy dych. Nam insie neostava, iba cakat a sledovat, ako sa to bude dalej vsetko vyvijat.