Sedemdesiat rokov spolocneho zivota popretkavaneho laskou i krivdami prezili manzelia Michal a Ema Trepacovci z Brezna. Pan Michal 17. novembra oslavi devatdesiate druhe narodeniny a pani Ema mala v auguste osemdesiatsedem rokov. Vychovali syna Lubka a dceru Helku, hrdia sa styrmi vnucatmi a piatimi pravnucatmi.
Na sobasnom liste manzelov Trepacovcov sa vynima datum 24. september 1932. Ich cesta k sebe bola zaujimava. V roku 1924 zomrela Michalova mama. Otec si po troch rokoch zobral jej sestru, ktorej manzel zahynul v prvej svetovej vojne a spolu mali dceru Emu. Cize Michal a Ema su bratranci i nevlastni surodenci. Aby sa mohli zobrat, potrebovali vynimku z pokrvneho pribuzenstva.
,,Ked som v roku 1932 prisiel ako vojak na dovolenku, zalubili sme sa, vymenili sme si korespondenciu a po odsluzeni vojenciny a zabezpeceni existencie rodiny v septembri 1932 sme sa zobrali. V roku 1934 sa nam narodila Liduska, ktora po troch mesiacoch zomrela. O dva roky prisiel na svet Lubko. Po piatich rokoch v marci 1941 sa narodila Helka. Rozhodli sme sa este pre dalsieho potomka, zial v roku 1946 sa narodil mrtvy Misko", spomina pan Michal.
Na navsteve u nich doma sme sa dozvedeli, ze zivot im nadelil nejednu nepravost. Michal po vyuceni za murara studoval na stavebnej skole v Presove, isty cas pracoval ako asistent v Brezne u Ing. Stanislava Uhera, posobil v Prahe, aby ziskal prax potrebnu na stavitelsku skusku. Vzdelaval sa aj v Bratislave, kde na zaklade skusky nadobudol opravnenie na koncesiu stavitela. A tak od roku 1946 az do odchodu do dochodku bol stavitelom. V roku 1934 ho krajsky sud menoval za znalca v odbore stavebnictva: ,,Stavitelsku prax som dobre vyuzil, pretoze v Brezne som uz potom nemal ziadnu konkurenciu. Po uspechu v sutazi na stavbu internatu a bytovky v Brezne pre Svermove zeleziarne Podbrezova som tieto objekty staval od roku 1946 az do znarodnenia podniku. V marci 1948 som dostal dekret o znarodneni mojho stavitelskeho podniku so spiatocnou platnostou od 1. januara 1948."
Teda zobrali mu zivnost a pre rodinu Trepacovcov zacinaju roky trapenia. Pan Michal nastupuje ako prevadzkovy riaditel do spolocneho podniku znarodnenej firmy Ceskoslovenske stavebne zavody Banska Bystrica, expozitura Brezno. Pre zle hospodarenie narodneho podniku z tejto funkcie odisiel a nastupil do Svermovych zeleziarni uz nie ako dodavatel, ale vo funkcii investora stavebnych prac. Z rozhodnutia vtedajsich stranickych organov sa z vlastneho domu na Kuzmanyho ulici v Brezne v roku 1952 rodina musela vystahovat. Mali na to styri dni. Byt dostali v Hronci, ale aj tu vznikli problemy. Stahovali sa az po dvoch tyzdnoch do nahradneho bytu v Podbrezovej, ak sa nadstavba nad stajnami plna plostic da nazvat bytom. Navrhli im dalsie vychodisko: byt v kolonii nad zeleznicnou stanicou v Podbrezovej. Byvali tam sedem rokov, dalsich pat v rodinnej chatke v Myte pod Dumbierom. Ked sa uvolnil ich povodny byt na Kuzmanyho ulici, Trepacovci sa stahuju nazad do Brezna.
Pan Michal ma pisomnu dokumentaciu o vsetkych krivdach, ktore sa im stali. Chce dosiahnut restitucne odskodnenie, ktore ani po dvanastich rokoch sudy nedokazali uzavriet. Ale on sa nevzdava, je presvedceny o svojej pravde.
Kym pan Michal rozpraval, jeho manzelka len pocuvala, suhlasne prikyvovala, obcas sa pousmiala, ale neraz sa v jej ociach objavili slzicky. ,,Domacnost a moje deticky, to bol moj konicek", vyznava sa a pokracuje: ,,Mala som rada hudbu, tanec a samozrejme manzela a svoje deti. Nasa laska trva odvtedy, co Michal prisiel z vojny na dovolenku." Ked sme sa pytali na recept, ako sa dozit takeho krasneho veku v spolocnom manzelstve, pani Ema povedala: ,,Stale sa mame radi, po cely zivot sme si boli vzajomnou oporou."
Syn Lubko je hutnickym inzinierom v Kosiciach. Dcera Helka k nim denne dobehne. Nema to daleko, byva v cinziaku oproti. Sedemnast rokov s manzelom, synom a dcerou zila v Kosiciach, ale v roku 1981 sa vratili do Brezna, kvoli rodicom. Zalezi jej na nich.
Vypoculi sme si pribeh sedemdesiatrocnej zivotnej pute manzelov Michala a Emy Trepacovcov. Presvedcili nas o tom, ze laska je v zivote to najdolezitejsie. Tam, kde je laska, tazkosti sa lahsie preklenu. V ich pripade sa naplnili slova basnika: ,,Tok rokov zlaty je, ked laska je v nom. Zlate slnce svieti zo sedemdesiatky spolocnych rokov, ciest, stastia i uskali zivota."

(ng)

Clovek sa k svojim zalubam, konickom dostava vselijakym sposobom. Ked sa v rodine Tazkych narodilo dievcatko Janka, len malokto si vtedy pomyslel, co vsetko v zivote dosiahne svojou zrucnostou a predovsetkym pevnou volou. Dievcatko bolo totiz telesne postihnute, lekari jej spociatku nedavali ani sancu chodit. Len vdaka starostlivosti rodicov a lekarov sa podarilo dievcatko ponapravat, vyliecit, aj ked jej na rukach ostalo natrvalo niekolko neuplnych prstekov.
Preco tento uvod. Lebo len malokedy sa v zivote cloveka stava, aby sa ani v takomto stave nepoddal osudu, ale bojoval s nim a nakoniec aj zvitazil. “Od malicka som mala blizky vztah k rucnym pracam. Plietla som, vysivala. Ba neskor ma bavili aj veci, ktore zvyknu robievat chlapci – skusala som to s horolezectvom, na pesi, ci na bicykli brazdila som po kopcoch okolo dediny” – rozhovorila sa moja hostitelka Janka Schwarbacherova a o chvilku pokracovala. “Mala som rada zvieratka, nuz ked som skoncila skolu, chcela som, aby toto bolo moje povolanie. Ale osud rozhodol inak. Odisla som do Prievidze, kde som sa vyucila za aranzerku”.
Moja hostitelka nielen spominala, ale prave dokoncovala malbu jednej zo svojich drevenic. A tak som sa popri robote dozvedel, ze v skole dostala zaklady odborneho kreslenia, pismomaliarstva, ale aj viacerych predmetov, ktore mali blizko k jej laske – umeniu. Pracovala niekolko rokov ako aranzerka v obchodnom dome v Podbrezovej a veru musim sa priznat, ze aj ja, ako byvaly aranzer, som neraz obdivoval jej skvele napady. Potom vsetko dostalo rychly spad. Vydala sa a postupne sa jej narodili tri deti. Ale nebola by to ona, aj teraz si vedela rozdelit cas na opateru deti, varenie, ale aj na chut dalej tvorit. Od modulitu presla na prirodne materialy, az prisla k malovaniu obrazkov s motivmi dedinskych chalup a krajiny.
Ked sa na podujati, kde kraluju ludove remesla, rozlozi so svojim malym stankom. Clovek, ktory sa pri nej pristavi, sa nazdava, ze doma ma atelier ci aspon velku dielnu, kde sa toto vsetko rodi. Ale opak je pravdou. Taka, ako je skromna ona, taka skromna je aj dielnicka v rodicovskom dome v Hornej Lehote. Mala, ze veru niet sa tu ani kde dobre obratit.
Co ma na Janke Schwarbacherovej udivuje? Niet vari materialu, ktory by nepokorila, ktoremu by nevedela dat novy tvar, vdychnut mu svoju myslienku a napad, ktory by nepremenila na krasu. A co na to rodina? Pomahaju jej vsetci – rodicia, ale aj jej male deti neraz zabludia do dielnicky, kde sa snazia pomahat mame. Jej manzel zas vyrobkami z dreva obohacuje jej sortiment.
A co dalej? Zaluba sa jej dnes stala zamestnanim. Jej rukopis, lasku k prirode, ci vkus, citit v kazdom z jej vyrobkov. Snazil som sa vam predstavit mladu zenu, vytvarnicku, ktora aj napriek svojmu zdravotnemu handicapu sa na svet pozera srdcom, a to jej diktuje, co a ako ma robit.

Vojtech Majling