Nad ludskym zivotom sa budu mudri ludia este dlho zamyslat. Ma on v sebe mnoho zahadnosti. Z nich je ako-tak zname narodenie cloveka, ale nie vsetky jeho zivotne plany sa naplnia, naviac nevie, aku dlhu bude mat zivotnu put – cestu...
Mudri ludia vyslovili vela poucnych myslienok o zivote, vymysleli vela pomocok, ako si zivot ulahcit, napisali mnozstvo knih aj o tom, ako mozu hviezdy spojit ludi s rovnakym osudom, aj ked jeden ho preziva ako bohac, kym druhy ma problemy s prezitim...
Medzi tie knihy, pomocky poznavania ludskeho zivota uz z davnej minulosti i pritomnosti patri kalendar. On nas upozorni prostrednictvom dni, mesiacov, rokov na rodinne, spolocenske zivotne zvlastnosti.
Ze je tomu tak, par prikladov. Zoberme si taky strnasty marec. V zasuvke pracovneho stola sa k nemu, okrem ineho naslo i toto:
Strnasteho marca 1879 narodili sa dvaja vynikajuci fyzici, laureati Nobelovej ceny, a sa na seba i podobali, Otto Hahn a Albert Einstein.
Strnasteho marca 1697 zaniklo, padlo posledne mayske mesto Tayasal. Stalo sa to pocas spanielskej masakry. A to bol aj koniec mayskej kultury, kultury o akej nebolo chyru v celej predkolumbovskej Amerike.
Strnasteho marca 1850 zacal v Banskej Stiavnici v starosloviencine tyzdenne vychadzat casopis Cyrill a Method. Zanikol v roku 1870. Na cyrilometodejsku tradiciu sa ani dnes nezabuda.
Strnasteho marca 1913 sa narodil slovensky spisovatel Dominik Tatarka. Z jeho tvorby su nam zname knihy Farska republika, Panna zazracnica, Prutene kresla... Vo vsetkych je typicka tatarkovska zemita slovencina, vyznanie lasky k zemi, nebu, cloveku..., ale je v nich i trpkost, tazkajuca si na neprajnost osudu vlastneho... Mal zlozitu zivotnu cestu. Ukoncil ju 10. maja 1989.
Strnasteho marca 1913 bol Milan Hodza – statnik, politik, narodohospodar aj clenom slovenskej delegacie, ktora navstivila nastupcu viedenskeho tronu Frantiska Ferdinanda s cielom ziskat vacsie socialne, hospodarske prava pre Slovakov. Hodzov duch o rolnictve, druzstevnictve narusil zas 14. marec 1939.
Zivotnou zvlastnostou, zahadou, su aj datumy pri slovenskom lekarovi, vedcovi 18. storocia, autorovi vzacnych prac o epidemickych chorobach – Raymannovi Janovi Adamovi. Narodil sa 23. aprila 1690 v Presove. Tam aj zomrel 23. aprila 1770. V den svojej osemdesiatky.
Spisovatelovi Janovi Jonasovi zivotna cesta zacala 23. oktobra 1919 v Prietrzi nedaleko Senice. Spomedzi nas odisiel 23. oktobra 1977. Za necelych sestdesiat rokov vytvoril pozoruhodne literarne diela, ako: Jedenaste prikazanie, Na uvrati, V zasneni panny...
Zivotnych kurioznych nahod je vo svete velmi vela. Tie nahody su vlastne poeziou na strome vsedneho zivota. Stali sa. Strnasty marec, vzacny si aj pre autora napisanych slov.

(sg) 

Aka je vlastne staroba? Ako sa da prezit? Staroba je vlastne tolkoraka, kolkoraki sme ludia. Staroba byva pekna, zmesitelna, laskou inych okraslovana, ale velakrat byva opustena. Neraz sa ten mladsi pyta, ako ma clovek znasat starobu. “Tak ako znasal svoj zivot”, odpovedali by ti skor narodeni z nasich rodov.
Trampoty staroby nie su nove, su to bezne trapenia zivota, lenze tentoraz uz v tazsej forme. Naproti tomu su hodnoty, ktore zivot ponechava clovekovi na koniec pozemskej cesty. Stari, ktori toho tak vela prezili, vedia sa divat na svet a jeho starosti s lahostajnostou. Naucili sa uz, ze velke veci treba brat na lahsiu vahu a male starosti si vraj netreba ani vsimat. Suhrn viacerych skusenosti uschopnuje ich na to, aby neiste idey spravne ocenovali a aby svojich potomkov spravne usmernovali.
Raz som bol cital tieto krasne myslienky Joen Paula, ktory povedal: ,,V mladezi si treba cenit ohen, v starcovi zas lad, lebo oboje sa doplnuje. Mladost je bystrina – staroba zas siroka rieka. Mladost je vrbovy prutik staroba dub. Zivotnym pocitom mladeze je vedomie svojej hodnoty – staroby pocit suladu”. A preto by sa mladez nemala burit, ze praca patri jej a starym prislucha ju usmernovat. Mladi mozu byt dobrymi ziakmi, ale nie mudrcami... mozu byt informovani, ale nie skuseni... Nech nechcu robit so starcami to, co robil volakedy jeden z vodcov svojho kmena, ktory starcov svojho kmena donutil vyskriabat sa na strom, ktorym potom mladi dobre potriasli. Kto spadol a neudrzal sa na strome, toho zabili.
Stari uz malo jedia, ale este stale su vzdy dost hladni po kusku lasky a “ziznia” po troske neznosti. A preto treba s nimi zaobchadzat tak, aby ani ich dusa, ani usta nikdy nevyriekli: “Citim, ze som tu zbytocny! Naco este zijem, ked som v ceste, ked uz nikomu nemozem priniest osoh? Lepsie by mi uz bolo tam na cintorine...” Aby stari ludia boli aspon trochu stastni, treba im umoznit, aby sa niecim zamestnavali, aby nieco robili bez ohladu na to, ci to niekomu posluzi, alebo nie. Vedomie, ze su este potrebni, je pre nich velkou vzpruhou do dalsieho zivota.
Raz mi jedna zo starsich zien povedala: “A ked uz nic nevladzem robit a vsetko mi uz vypadava z ruk, nech mi povedia, aby som sa aspon za nich modlila, a tak vyprosila pre nich zdravia, pohody a Bozieho pozehnania.” Ani si neuvedomujeme, ze takouto prosbou naplnime svoj domov nemym pozehnanim tych, po strate ktorych nas bude boliet srdce, ked ich nebudeme moct viac pohladit, pocut, ba ani pocut ich skromnu tichu modlitbu. Nezabudajme na to.

Vojtech Majling

8.

10. Rozoberanie mile
Ako uhliari spoznali, ze mili prisiel cas na jej rozoberanie, t. j. ze drevo v nej uz zuholnatelo?
Mila prestala felat, z plesinky sa dymilo uz len velmi slabo, alebo sa nedymilo vobec. To znamena, ze voda z dreva sa odparila, ze zhoreli, stleli aj ine latky, ktore nemaju byt obsiahnute v drevenom uhli a ze sa drevo premenilo na vysoko vyhrevne uhlie a dnes uz chemicku surovinu. Uhliari pre istotu este nechali milu den, dva chladnut, az potom sa pustili do splajsania, do jej rozoberania, a to v najvhodnejsom case, rano, ked zacalo svitat. Ohrablom pozhrnali z nej prepalenu zem – prach. Cecina pod zemou zhorela. Ked mila bola vyzlecena, majster vzal do ruky splajsiak a “ v mene bozom” zacal splajsat, vytrhavat kusy uhlia zo spodneho kruhu. Pri vytrhavani narazali kusy uhlia jeden o druhy a zvonili, az to uchu lahodilo. Tovaris odhrabaval uhlie od mile velkymi hrablami, aby urobil miesto majstrovi, ktory rad za radom dookola vytrhaval z mile vrstvy uhlia. Tovarisi a pomocni uhliari odhrabavali uhlie do radov. Najma davali pozor, ci nezije este aj v radoch. Ked uhlie dostalo vzduch, ozilo, vznietilo sa a nielen ze zasvietilo, ale neraz vyplazilo na uhliarov aj ohnivy jazycok. Na jazycky a zive uhlie striehol ucen so sufikom vody a vznietene uhlie zalieval. Nesmel to robit len tak, obycajne, ze zive uhlie polial, musel nan capnut spak ruky, aby voda aj narazom zahasila ohen. Aj na to bola potrebna ista zrucnost. Uhliari verili, ze uhlie, ktore poleju, len oci zazmurilo a ked obschne, opat ich otvori, ozije a zapali sa aj vo vreci alebo vo voze. Capkanim to slo rychlejsie a robota mala aj istu krasu a obrad. Mila sa rozoberala aj pol dna.

11. Odvoz uhlia do fabrik
Po rozobrati mile uhlie muselo este ostat lezat na stieti dvanast az dvadsatstyri hodin, dokial nevychladlo a uhliari nemali istotu, ze neozije. Potom ho uhliari mohli sypat do vriec, alebo filfasmi nakladat do vozov dostenakov. Niekedy uhlie ozilo aj vo vreciach, na vozoch alebo na sklade vo fabrike.
Pomer vahy uhlia k vahe dreva, z ktoreho vzniklo, sa rovna 1:4. Drevo sa v mili natolko vysusilo, zbavilo prchavych latok, ze stratilo 3/4 vahy. Snad aj preto sa uz drevene uhlie neocenovalo a nemeralo podla vahy na metricke centy a kila, ale podla priestoru na litre a hektolitre.

12. Zarobky uhliarov pred prvou svetovou vojnou
Uhliari boli plateni podla toho, kolko hektolitrov uhlia vypalili. Za hektoliter uhlia dostali od kralovskej komory, ktora uhlie predavala fabrikam. Uhliarsky ucen v roku 1912 dostaval od majstra dve koruny na den. Okrem prace vo dne ucen vypomahal aj pri likvidovani fele v noci. Majster vyplacal tovarisov i pomocnych uhliarov sam. Za ucna dostaval od statu priplatok osem korun na mesiac. Majster bol samostatnym zamestnavatelom, medzizamestnavatelom. Riaditelstvo lesov dojednavalo s nim robotu i mzdu. Tym, ktori s nim robili a ktorych platil, nikdy neskladal ucty. Vyplatil im kolko uznal za vhodne a ostatni to prijali, nereptali, aby si majstra nepohnevali. Chceli, aby si ich vybral do dingu aj v buducom roku.
Na meranie uhlia mali uhliari zvlast upletene kose, filfasy. Boli to elipsovite kose s dvoma usami. Jeden filfas meral pol hektolitra. Do furmanskeho voza voslo 40 – 50 filfasov. Uhlie z jednej mile, v ktorej bolo olozenych 40 – 50m³ dreva, odviezli dvaja alebo traja furmani na vozoch dostenakoch.
Reklamacie na meranie uhlia filfasmi z fabrik nedochadzali, lebo uhliari merali svoju robotu poctivo.

13. Zmena pracoviska – stahovanie uhliarov a drevorubacov
Drevorubaci castejsie ako uhliari menili pracovisko, preto sa aj castejsie stahovali z jednej doliny alebo gruna na druhy, neraz i od jednej lesnej spravy k druhej. Drevorubacom sa v porovnani s uhliarmi stahovalo lahsie, lebo mali menej naradia. Drevorubac mal sekeru, pilu a capin. Mal aj chudobnejsie “kuchynske” zariadenie (jedinacik a lyzicu). Preto sa mohol premiestnit z rubaniska na rubanisko peso. Vsetko si odniesol na sebe.
Uhliar mal viac naradia. Vsetko to, co mal drevorubac a k tomu uhliarske nacinie. Lesne spravy ich prestahuvali na konskych povozoch.

Ladislav Tazky