Bozena Bobakova:BIELA DCERA

7.

Rezignovane sa pustila do prace.
Jozo Koki sa rozhanal vedla nej cakanom. Ked zakopol o skalu, vyletela iskra. Vedla hrubych pracovnych topanok narastala mohyla hrud. Podlozila lopatu, zaprela sa do drevenej rucky, vyhodila zem z priekopy akoby nasilu. Ale potom ju pravidelny rytmus prace zaujal, telo sa vzpruzilo, svaly sa napli. Zapichnut, potisnut, vyhodit.
Zapichnut, potisnut, vyhodit.
Etelin chrbat sa pravidelne naklanal spredu dozadu. Kokiho cakan cvendzal, duto narazal na primrznutu zem. Pracovali tu siesti. Spociatku im bolo zima, ale o kratky cas jeden za druhym odhadzovali presivane kacabajky, vystierali sa, prehodili zopar slov, vyfajcili po cigarete.
Aj Etela fajcila. Zvykla si na to pred mnohymi rokmi v Jachymove a Ivana jej nikdy nebranila. Fajcenie u zien prichadzalo do mody a Ivane pripadalo velmi vznesene. Take svetacke.
Zlostne odhodila lopatu, snala pracovne rukavice, prihladila si satku na hlave. Ako dychala, mraz jej stahoval nosovu sliznicu. Vecne len Ivana a Ivana, hnevala sa sama na seba, ze nevie mysliet na nic ineho. Za tri mesiace nedala vediet o sebe. Nevdacnica! Vobec si nezasluzi, aby sa pre nu trapila. Ani dakujem, ani maj ma rada, len si potajomky poodnasala svoje handricky, ani co by voci Etele nemala nijaky dlh. Co ju to len chytilo? Co sa s nou porobilo? Nikdy predtym nebola taka. Od malicka si boli vzdy take blizke!
Etela ju vidi dvojrocnu, rozkosnu sta babika, bielu a trochu do ruzovocervena ohorenu, vala sa s nou po posteli, Ivana ju taha za vlasy a krici: mamita, mamita, zatial co Stefan Dujka odraba sichtu v tej svojej zlatonosnej bani.
Etelu prepaluje davne stastie. Mala krasnu bielu dcerku v pletenom kociku, obkladala ju perinkami a vankusmi a elektrickymi ohrievacmi, zakrucala ju do ruzovych teplych prikryvok a bola by ju najradsej hriala este aj vlastnym telom, aby Ivanka neprechladla, aby zly vetrik na nu nezafukol. Ale sestra z poradne, co prisla pozriet dieta, poodhadzovala tazke hlavnice, vysmiala ohrievac, pootvarala okna, uvolnila, preobliekla spotene dieta a zakryla ho len jednym lahkym paplonikom. Etela sa zahanbila a urazila, ale svojej Ivanke chcela z uprimneho srdca dopriat vsetko najlepsie, a tak sa nakoniec dala poucit o vyzive dietata a zdravom zaobchadzani s nim. Toto bola vlastne prva lekcia kulturnej vychovy, ktoru dala Ivanka svojej prostoduchej pestunke. A pretoze sa pod dohladom sestricky a lekara z poradne mala Ivanka culo k svetu, vypalilo to nakoniec tak, ze sa Etela svojej dcerke coraz viac prisposobovala. Comu sa priucala Ivanka, na to si zvykala aj Etela.
Najzazracnejsou odmenou za vsetko jej bola laska dietata.
- Neplac, Etela, - povedal Jozo Koki, - slzy ti zamrznu na tvari. Ci nas chces v tejto jame vytopit?
Zartoval, ale v ociach mal porozumenie. Jozo Koki bol poriadny, rozumny clovek.
- Ved neplacem, - povedala Etela, - to mi prislo len trochu luto.
Potlapkal ju po pleci kamaratsky, doverne.
- Vsetko pride do svojich kolaji, uvidis. Nesmies hned vesat hlavu.
- Ved nevesiam.
Kokiho cakan zacvendzal. Etela sa predklonila, mechanicke pohyby posobili ako vzdy upokojujuco. Kokimu je lahko. Ma doma zenu, sest deti a rozostavany dom, musi riadne tahat a starat sa zo vsetkych sil, ak chce svoju rodinu a domacnost z prace svojich ruk zaopatrit. Jozo Koki je ctiziadostivy. Chce, aby ho povazovali za poriadneho cloveka, prevychovaneho Cigana. Etela nema pre koho zit, nuz sa pomalicky spusta. Ivana bola naplnou jej zivota. Ale nechce kolektivu robit tazkosti. Sutazia o titul a vedenie si ich pozorne vsima, lebo su ciganska partia.
Vyhadzuje zem do vysky pasa. Ked pride nakladne auto, aj Koki a ostatni kopaci odlozia cakany a chopia sa lopaty, vyklapacka bude raz-dva plna. Kokiovci su dobra partia, zohrana, vybuchnu len zriedka, aj stavbyveduci si ich pochvaluje.

Navsteva...

V polovici januara si svoje meniny pripomina Natasa. Na oslavy si raz vyberie den mrazivy, inokedy den s bielymi vlockami, tento rok jej den iskril slnkom. To viacerych vylakalo do prirody, zahradkarov zas na svoje policka. Zistit, ako zimuju kriky ribeziel, co–to treba este obstrihat, vyvetrat i chalupku, potesit sa s mackami (vzdy vycitia, pri ktorej chatke je gazda), aj sneh treba odhodit.
S priatelom Janom sme na Cachove. Nie sme sami. Na krmidlo (nasypali sme nan cerstveho vtacieho zobu) priletel parik sykoriek a az tri mlynarky dlhochvoste (zakonom chranene), co je zvlastnostou v nasich koncinach. Je pravda, ze sa “priatelia” so sykorkami, ale objavuju sa len jednotlivo, nie v opacnom garde. Nasa pritomnost im neprekazala. Zobkali si vtacence, zobkali. Ockami skor sledovali rysaveho kocura, ktory si tiez prisiel pre svoj “pridel”. Po vydatnom apetite sa operena spolocnost s nami rozlucila. Ticho, ticho skoncila navsteva.

(li)

Uplynie devatdesiat rokov od narodenia prof. PhDr. Jana Kotoca, CSc., profesora Filozofickej fakulty Univerzity Komenskeho a vyznamneho predstavitela pedagogickej vedy na Slovensku.
Jan Kotoc sa narodil 23. februara 1913 v rodine robotnika v Pohorelskej Masi. V rodisku absolvoval v rokoch 1919-24 ludovu skolu a v rokoch 1924-32 studoval na strednych skolach v Bratislave, Revucej, Roznave. Po maturite nemal nadany student prostriedky na vysokoskolske studium, preto sa rozhodol pre ucitelske povolanie a v roku 1933 vykonal doplnovaciu maturitu v Ucitelskom ustave v Banskej Bystrici. Prvymi miestami jeho ucitelskej cinnosti boli ludove skoly v Zavadke nad Hronom a Vernari. Mlady ucitel sa neustale vzdelaval a pocas posobenia v rodnom kraji vykonal skusku sposobilosti. Dalsim posobiskom J. Kotoca po vykonani odbornej skusky pre mestianske skoly (1940) bola statna mestianska skola v Poprade. V rokoch 1942-45 ucil v statnej obchodnej akademii v Poprade.
Jan Kotoc vychovany za predmnichovskej republiky v duchu cesko-slovenskej vzajomnosti sa po roku 1939 zapojil do ilegalnej protifasistickej cinnosti. Zacal kolportovat casopis Hlas ludu a neskor do neho aj prispieval. Za tuto cinnost ho zatkla USB (Ustredna statnej bezpecnosti) a sudil krajsky sud. Jan Kotoc po prepusteni pokracoval. Od roku 1943 ako clen ilegalneho ONV v Poprade, neskor obstaraval potraviny a zbrane pre partizanske skupiny P. A. Velicku, A. S. Jegorova a F. M. Makarova a pomahal sovietskym zajatcom prechadzat k partizanskym jednotkam. Vyhlasenie SNP zastihlo J. Kotoca v Poprade. Ako zalozny dostojnik pomahal vyzbrojovat robotnikov vo Svite a organizovat obranu mesta proti postupujucej nemeckej armade. Ked 1. septemba 1944 prelomila obranu a Poprad padol, J. Kotoc ako porucik pechoty bojoval so svojou jednotkou pri Hranovnici a Telgarte. Po generalnom utoku nemeckych sil na Bansku Bystricu a zatlaceni povstalcov do hor bojoval J. Kotoc v partizanskej brigade Za slobodu Slovanov na rozlicnych miestach Horehronia.
Nove, vyznamne obdobie pre J. Kotoca nastalo po oslobodeni. Zastaval funkciu predsedu revolucneho ONV a neskor skolskeho inspektora v Poprade. Vyznamnou mierou sa zasluzil o povojnovu rekonstrukciu vseobecnych a skolskych pomerov v tomto okrese.
V novembri 1948 povolali J. Kotoca do Statneho pedagogickeho ustavu v Bratislave a v roku 1951 na Poverenictvo skolstva a kultury, kde bol najprv veducim odboru vseobecno-vzdelavacich skol a neskor prvym namestnikom poverenika Ernesta Sykoru. Jan Kotoc sa i pri praci vo vysokych funkciach neustale vzdelaval a v roku 1956 absolvoval vysoku skolu pedagogicku. Je jeho zasluhou, ze sa rozvinula systematicka vedecko-vyskumna praca v oblasti didaktiky, metodik vyucovacich predmetov, specialnej pedagogiky a teorie mravnej vychovy.
Ako teoreticky dobre pripraveny a skuseny skolsky pracovnik presiel J. Kotoc v roku 1958 do funkcie riaditela Vyskumneho ustavu pedagogickeho. V obdobi posobenia na poverenictve a VUP sa venoval teoretickej praci predovsetkym v oblasti teorie vychovy, didaktiky a dejin pedagogiky a bol autorom viacerych publikacii: Pat rokov statnej skoly (1950), Za socialisticku skolu (1953), Slovenske skolstvo po oslobodeni (1970), Kapitoly z teorie riadenia a organizacie skolstva (1972) a mnohych clankov a studii v pedagogickych casopisoch. V roku 1963 bol hlavnym redaktorom a spoluautorom knihy Mravna vychova. V roku 1962 vymenovali J. Kotoca za docenta a v roku 1963 obhajil vedecku hodnost kandidata pedagogickych vied.
Vyvrcholenim cinnosti J. Kotoca bolo jeho menovanie za profesora v roku 1966 a prechod na katedru pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenskeho, kde pracoval az do odchodu na odpocinok v roku 1979. Tak ako na predchadzajucich pracoviskach, aj tu bol prof. J. Kotoc verejne cinny a zastaval viacere funkcie ako clen vedeckych a redakcnych rad, predsedu Slovenskej pedagogickej spolocnosti pri SAV a dalsie.
Prof. J. Kotoc bol za ucast v bojoch SNP vyznamenany Cs. vojnovym krizom 1939 (1945), Radom SNP I. tr. (1946), Radom cervenej hviezdy (1954) a viacerymi vyznamenaniami za aktivnu cinnost v mierovom zivote: bol vymenovany za zasluzileho skolskeho pracovnika (1953), vyznamenany Za zasluhy o vystavbu (1963), Radom prace (1973), Medailou J. A. Komenskeho (1975), Zlatou medailou Univerzity Komenskeho (1978) a dalsimi poctami.
Prof. PhDr. Jan Kotoc, CSc., zomrel po dlhej a tazkej chorobe kratko pred 68. narodeninami 10. februara 1981 v Bratislave. Svojou celozivotnou cinnostou sa vyznamne zapisal medzi vynikajucich pedagogov.

Jaroslav Cervinka