Bozena Bobakova:BIELA DCERA

9.

Krcma bola zadymena, plna stareho pivneho zapachu, obrusy na stoloch pokrcene, steny zaudene, naolejovana dlazka pokryta kaluzkami z roztopeneho snehu.
Etela sedela v kute medzi stenou a vycapnym pultom, podopierala si hlavu rukou a tupymi ocami hladela do sklenej vitriny medzi tanieriky s povadnutymi ruskymi vajcami, sunkovymi narezmi, rybim file a malymi hnedymi karbonatkami z mleteho masa a zeleniny.
Mala uz dost.
Okolo sa premavali chlapi v pracovnych oblekoch, zaparali do nej klzkymi poznamkami, niektori smelsi a viac podpiti si aj prisadli, ale ona sedela stale meravo. Tazka hlava jej lezala na dlani tmavej od prirody a teraz este aj poriadne zafulanej, rozstrapatene vlasy sa jej tisli spod hrubej satky. Neodpovedala nikomu, a tak sa po chvilke zasa od nej poberali. Ked sa niektory dotykom pokusil prebrat ju z jej meravosti, divo zazrela, odbyla dotieravca nevyberanym, drsnym sposobom a znovu sa pohruzila do seba. Pred nou stal nedopity pohar s pivom – pena na napoji opadla, zlatista tekutina nevyzerala veru vabivo.
Etela mala v sebe niekolko velkych piv a poldecakov, lebo sedela v krcme od skoncenia zmeny a bol uz vecer. Kazdy vecer doliehal na Etelu velmi tazko, odkedy odisla Ivana. Prve dni smutila a nariekala doma, potom zacala vyhladavat verejne miestnosti, kde bolo vzdy vela ludi. Kaviarne boli pre nu prielegantne, citila sa v nich ani zosnurovana. Lustre, zrkadla, parkety a mramor stupnovali vnutorne napatie. Kina a divadla ju nelakali. Etela zbadala, ze ona, s ciernymi rukami pomocnej robotnicky na stavbe, najlepsie zapadne do ludovej jedalne, do stanicneho bufetu, do zavodnej kantiny, skratka a jednoducho do obycajnej krcmy, nech sa pysila hocijakym honosnym nazvom.
V krcme sa tmolili ludia, pred ktorymi sa nemusela citit ponizena, menejcenna. Presivane pracovne kacabajky, osuchane kabaty, hruba nevzhladna obuv, plesivejuce baranice a zamastene siltovky, bezmenne zeny v starych zelenkastych hubertusoch, spod ktorych trcali nohy v teplakoch a sivych gumenych galosiach s plysovym lemovanim. Pri vycapnom pulte s plechovym povrchom olovenej farby defilovali drsne tvare, hrube ruky dychtivo dvihali k ustam hrube pohariky s vodkou alebo usate krigle piva. V krcme sa nezriedka prihodilo, ze si prisadol k tebe clovek, ktoremu alkohol rozohrial dusu, az zmakla ako maslo a nemohla sa udrzat pokope. V krcme nebolo vynimkou, ked si si ty prisadla k niekomu, co nijako nebudil dojem, ze zivot obracia k nemu len svoju slnecnu tvar. V krcme si ludia navzajom vylievali ziale tak lahko, ako sa vylieva voda z umyvadla.
Vycapnicka v cervenom svetri a uzkej bielej celenke podala pivo nizkej Ciganke oblecenej v kvetovanych letnych satach a nepeknom, skvrnami posiatom sivom kostymovom kabatiku, v neporiadne natiahnutych patentovych pancuchach, v ciernych kapcoch zapnutych na boku malymi okruhlymi gombickami, s pokrcenou cervenou satkou na hlave.
Ciganka si bez opytania prisadla k Etele, odtisla laktom prazdny tanierik so stopami po horcici, pozrela sa na nu a povedala:
- Ale si davas.
Razila z nej stuchlina a zaschnuty pot, ale v zahyboch nevzhladneho satstva priniesla so sebou aj trochu sviezeho mraziveho povetria. Tvar mala este mladu, tmavohnedu pokozku bez kazu, okraje oci ocervenene, akoby dymom vystipane.
Etela sa na nu zadivala tazkym pohladom. Potkynajucim sa jazykom rozkazala:
- Chod prec, Ciganka. Daj mi pokoj!
Zena v kvetovanych satach sa hrubo zasmiala:
- Ani sa nehnem. Radsej zaplat volaco na zohriatie, nech tu pri tebe naprazdno nesedim.
- Mas pivo, - hodila Etela unavenu ruku na stol.
- Pytaj do piva, - nedala sa odbyt Kvetovana. – Druhy raz ti ja kupim, teraz nemam za co.
Etela sa nahla dopredu, pomykla sa aj so stolickou, zakricala na vycapnicku:
- Hej, sudruzka, este dva poldecaky!
Ruku v sivom rukave zovrela vo svojej dlani.
- Pocuvaj, ty, volaco ti poviem. Aj ja som Ciganka, aj ty si Ciganka. Ale ty si vesela a ja mam velky zial. Vies, casto mam taku chut obesit sa, alebo skocit pod vlak, neverila by si. Ale este cakam, ze sa vrati. Sedemnast rokov, na osemnasty sme zili spolu, rady sme sa mali, cely svet nam zavidel. A naraz ti zmizne, na vsetko zabudne. Pridem domov rano, pridem vecer, v byte tichota, izba prazdna, sama liham, sama vstavam – a na stene fotografia, oci ani tie hviezdy nebeske, tvar belsia od mlieka a usta rozosmiate. Rozosmiate usta pocujem vraviet: nepi, Etela, mamicka, co povedia ludia? Ale ja musim, velmi ma boli tu dnu, vies?
Zakvacenym prstom si dobla do gombicky na prsiach.

Plickove zazitky...

Karol Plicka (1894 – 1987), cesky etnomuzikolog, fotograf, organizator filmoveho zivota, aj na Slovensku, prisiel na nase uzemie na poziadanie Matice slovenskej v rokoch 1924–38. Za poziadavkou stali J. Skultety a S. Krcmery. Po prichode do Matice pracoval v narodopisnom odbore. Pracoval zodpovedne, zanietene najma vo vyskume ludovej piesne. Netrvalo mu dlho a slovenske piesne rozdelil na oblasti podla dialektov, a to: Zvolen a Novohrad, juhoslovenske roviny, trojhlas z krajov Trencianskej stolice, vychodoslovenske piesne.
Z etnografickych filmov spomenme: Morena, Gajdos, Po horach – po dolach... A najma film Zem spieva (1933). Sedemdesiatrocny klenot o velkej ludskej radosti. Velka cast filmu sa natocila v Helpe.
Rok 1939 prerusil Plickovu aktivitu na Slovensku. Vratil sa po 2. svetovej vojne, aby opat pracoval vo svojej zalube: piesne, fotografovanie, spoznavanie duchovnej kultury slovenskeho ludu. V Blatnici, v byvalej Pronayovej kurii v roku 1988 otvorili Muzeum K. Plicku, ale...
Par prihod stoji za zverejnenie. Sam o nich hovoril v Slovensku (casopis maticny) v roku 1935.
,,Vedecke zapisanie piesne si vyzaduje aj zaznacenie mena, veku spevaka. Na laznickych usadlostiach, v ktorych boli rodeni spevaci, meno ako meno, ale vek bolo treba zistovat aj takto: - Pytal som sa domaceho pana, kolko ma rokov a on “jaj, dusa moja, keby som vedel. To vie len sam Boh nebesky,” ale ja len, spomente si. A on vola zenu na pomoc. “Starka moja, ci bude sedemdesiat? Ci viac?” “Tak, tak, bude!” “Ci sestdesiat?” “Tak bude, tak!”
Blazeni su ti, co mozu zit zivot a nie roky. Alebo: - Vydavala som sa, ked som mala 17 rokov, s muzom som zila 13, 5 rokov som ostala vdovicou, s druhym muzom som bola 12 rokov, padol mi sedemnasteho roku. Ked su uceny pan, nech vyrataju, kolko mam rokov. Nuz kolko? Vidia, ze to nevedia, ani ja neviem.”
Noclahy v terene boli dalsou, milou, ale aj trpkou, skusenostou. Plicka hovori, ze...”spaval som v krcmach, v chalupach, v opustenych domoch, na ochotnickom javisti, v supliku pre “vandrovnych, cetnykof a panof majstrof.”
Suplik, zasuvacia podpostielka pod hlavnu postel. Stalo sa vo Vazci. V izbe dve postele, jednu tetka odostielala a druhu nie.
“A co ta druha postel, ta by cloveka neuniesla?” “Ej, veru, aj dvoch, ale postel je tetkina, jojoj, ta by sa hnevala, keby v nej spal cudzi clovek”, nepovolila.
- Musel som do suplika -, skonstatoval Plicka.
V Detve sa musel podrobit prisnej skuske z katechizmu, ak chcel piesne zaznacit. To preto, lebo po svete chodi kadejaky bezbozny lud a...
- Potom sa to zacalo. Od desat bozich prikazani, k siedmim hriechom hlavnym a k tym do neba volajucim... Neprepadol som. Zenicky, ktore sa stretli na priadkach, zaspievali a potom sa zas hlavna gazdina, domaca pani, pyta, ci sa viem modlit. Ziadala Anjel Pana, dalej bolestny ruzenec..., ale odchadzal som spokojny.
Plicka pochodil i Horehronie – Telgart, Sumiac, Polomku, Zavadku, C. Balog (hladal kroje pre Zem spieva), najma Helpu. Tam nan zlozili aj piesen: Sedemdesiat sukien mala a predsa sa nevydala. A ja nemam len jednu tisicku, pytaju sa za pana Plicku. Po rokoch si Plicka zaspominal na piesen, ktoru spievala Paulina Machova: Ked som ja, mily moj, /kravicky pasala, /kazda dolinecka /vesela byvala. /A ked uz, mily moj, /kravicky nepasem, /kazda dolinecka/ place se mnu hlasem.
Karol Plicka nam zanechal velke zberatelske dielo, v ktorom najdeme zvraskavene tvare a zrobene ruky; radost vyjadrenu spevom, tancom, hudbou; premenu nasich dedin; pohlad do buducnosti.
Etnomuzikologovia su uz taki. A take su i Plickove zazitky.

(li)