Triasla sa, belase kreslo bolo pod nou tvrde ani kamen. Usta mala vyschnute. Rada by sa bola vhruzila do bezvedomia ako do jedinej podoby pokoja. Namiesto toho sa prinutila vstat a sla sa do kuchyne napit vody.
Svagor Dujka sedel pohodlne rozlozeny a pofajcieval. Ked sa vracala, umyselne presla celkom blizko popri nom. Tajne dufala, ze ju chyti za ruku, pozicia jej na chvilu zo svojho prekypujuceho tepla. Citila sa velmi osamela.
Ani sa nepohol.
Sadla si s lahkym sklamanim.
Darmo, zivot ma zmysel iba s Ivanou. Ked je v nom Ivana, predmety maju inu podobu a aj vsedne veci nadobudaju dolezitost.
- Odkedy odisla, vobec si sa s nou nerozpravala?
- Nie. Chodim ako bez duse, uz cele tri mesiace. Nemozem uverit, ze je naozaj prec, navzdy a natrvalo. Niekedy sa nezdrzim a potajomky ju vyzeram. Tesim sa, ked ju vidim, aj mi srdce puka pri pohlade na nu. Je zubozena. Vidno, ze ju cosi trapi. Mozno laska, mozno svedomie. Nie je taka necitliva, aby si nerobila vycitky aj kvoli mne. Ci jej je tazko uhadnut, ako sa pre nu zhryzam? Vie, ze mi bola vsetkym.
Dominik rozmliazdil ohorok cigarety v popolniku:
- Nechces sa jej natiskat, lebo sa nazdavas, ze mozno prave tato skutocnost bude pre nu velmi osozna. Hadam cakas, ze sa k tebe vrati a zaroven mas strach, ako potom budete spolu zit.
Vstal, s rukami vo vreckach sa presiel po izbe.
- Hacik je v tom, ze neodisla od teba iba preto, ze je uz dospela a chce byt samostatna. Opustila ta, lebo si Ciganka a ona biela. Istotne si nahovaras, ze sa vrati, ked pochopi, ako ti ukrivdila. Ale velmi v to never.
Etela zalamovala rukami:
- Nemam bez nej sily na nic. Nechce sa mi chodit do roboty, nechce sa mi jest ani zit. Pijem, aby som zabudla – a zabudnut nedajboze. Mala by som mat skalu namiesto srdca, tak by som sa hadam uspokojila. Ak sa ku mne v kratkom case nevrati...
- Pozri sa, Etela, - zastal pred nou svagor prisne, - vzdy som videl v tebe cosi viac ako obycajnu hlupu Ciganku. Zila si peknych par rokov ako riadny clovek. Chces ist teraz dozadu ako rak? Etela! Moze ta jedno nestastie, hocijako velke, vrhnut nazad do spiny a povalacstva? Neprotivilo by sa ti to uz?
Etela mlci. Tazka mlkvota naplna izbu, kde na stene visi Ivanin vesely portret. Tazka je odpoved na Dominikovu otazku. Dominik je hrdy Cigan, vzdelany, styka sa so samymi panmi, sam zije ako pan. Hadam ho ciganska natura tak velmi nepokusa. S Etelou je inak. Keby svagor vedel, ako lahko je spustit sa, stratit sebakontrolu, odhodit unavujucu sebadisciplinu, ako sa to priam ziada cloveku. Svagor ma tolko zaujmov, ona mala jeden – jediny, co zaroven drzal na uzde jej vrodene ciganske sklony. Ale este nastastie celkom neklesla. Popri bolesti vie sa este hanbit.
Svagor sa zbera na odchod.
- Mila moja, mala by si konecne pochopit, ze biela ci cierna, Ivana chce zit svoj vlastny zivot. Nijaka moc ju neudrzi pri tebe vecne.
Oblieka si kozuch, zaklada baranicu. Etela ho vyprevadza:
- Ale ci musela akurat takto?
V predizbicke svagor povie:
- Hovorim ti naposledy, Etela, maj rozum a vzchop sa! Nerob Ivane vacsiu hanbu! Nazdavas sa, ze bude vyskakovat od radosti, ked sa dozvie, ze sa spijas? Cakaj! Ine vychodisko aj tak nemas. A ked si ty sama nesla za nou, vyhladam ju ja a otvorim jej oci. Mne sa neopovazi odvravat!

Clovek dneska, clovek vecne zvedavy, si casto kladie rozne otazky. Na viacere si vie odpovedat sam, no na viacere vecne hlada odpoved. Ked si uz sam nevie odpovedat, adresuje ich tym najstarsim z nasich rodov.
“Povedzte stary otec, stara mat, odkial sa berie poezia, v akej koliske dorastala piesen, na akej luke rastli tie kvety, ktore este aj dnes rozkvitaju na pozdisovskom dzbane ci na hrochotskom kozusku?” Takto dajako sa pyta clovek dneska, clovek zvedavy, vzdy nieco hladajuci. A znovu ked nenachadza odpoved sa pyta: “A preco ste sa nepodpisali predkovia nasi pod svoje piesne, zvyky, obycaje. Preco ste nevyryli svoje poctive mena do krasne prisnych tvarov crpakov, vysiviek ci do vela krasnych veci, ktore vedeli vytvorit vase ruky?”
Nasi predkovia by nam na nase zvedave otazky asi takto odpovedali: “A preco sme sa mali, synu moj, dcera moja, vsetci sme boli tvorcami. My lud vecne zivy vo svojej tvorivosti. A viete vy, kolko by to bolo podpisov a este viac mien? Slovko ku slovku sme skladali do versov. Divali sme sa jeden druhemu do oci, pocuvali sme sa navzajom, az zostalo... Az zostalo to, co bolo z krasneho to najkrajsie. Viete, bolo to tak, ako keby ste probovali platnost zlateho toliara. Vo svojich hrdlach sme skusali sviezost kazdeho tonu. To preto, aby vam tu nadlho zostala piesen, zvyk, obycaj – vsetko take, ciste, ako horska riava.”
Aj ked clovek dneska uz dostal odpoved, este stale nie je spokojny. Nuz znova sa pyta: “V akych komnatach, v akych salach ci miestnostiach ste sa stretavali, ake ucene spolocnosti ste navstevovali?” A odpoved nasich predkov? “V krystalovych sienach tuhych zim, potomkovia nasi. Stara mat podvecer upchala vechtikom sena okenice, do mastale presla pod striebornym hrebienkom ladovych cenculov. Neskor, ked sa vratila, zasadla ku kolovratku. Neskor prisli susedky, susedia. Deti si posadali na teply pripecok. Nuz a potom sa dlho do noci pracovalo, ale aj spominalo, spievalo. Tazkali sme si na svoj osud a chvalili sme tazku pracu. Kolovratky makko rachotili, snujuc lanove nite na kosielky a zlate nite na rozpravky.”
Clovek a drevo, od kolisky az po hrob, to bol udel nejedneho z nich. Ale netazkali si nasi predkovia a pasovali sa s drevom, ako sa na poriadnych chlapov patri. Pasovali sa s horou, s kazdym stromom. Od pnika, cez konar, az po tichu, snehom zaviatu siahovicu. “Drevo, to bol nas udel”, rozhovoril sa ten najstarsi a pokracoval: “Len co sme sa narodili, uvideli sme nad sebou jedlovu povalu rodnej drevenice, kolisali nas v dubovej koliske, jedavali sme z drevenej misky drevenou lyzicou. A aj ked nas na poslednu cestu vypravali, ulozeni sme boli v drevenej truhle, aby nam nakoniec nase deti nad nase spiace hlavy dreveny kriz postavili.”
Jeden dohovoril a uz sa hlasi o slovo druhy: “Teraz dobre pocuvajte, este aj nase dobre vlastnosti sme z hory medzi lud prenasali, horou sme sa merali. Hovorievali sme: “Nas Janko je svarny ako jedla, Hanka je svizna ako lieska”. A ked bolo najhorsie, ked nase rody obchadzal hlad a bieda, ked otca hospodara na vojnu brali, ci nebodaj do cierneho hrobu vkladali, jeho zenu sme takto utesovali: “Neplac zena, neplac mat, netras sa ako osika, aj inac bude, inakejsi, lepsi vietor, prajnejsi, zafuka v korunach stromov nad nami.”
Bola raz jedna prekrasna krajina, s vysokymi horami, sumiacimi lesmi. Obyval ju od nepamati pracovity clovek. A cim menej mal chleba, tym viac mal krasnych pesniciek, ktore sa ozyvali z hladnych ust. Cim viac ich spupni a silni tohto sveta tlacili k zemi, tym vyssie dvihal tento lud svoje hlavy. Pretrval tento lud, pretrvali jeho piesne, zvyky, obycaje. Vydrzal vsetky skusky casu a nikdy pritom nezabudol na piedestal najvyssie povysit svoju rodnu rec. Bola raz jedna prekrasna krajina. Bola, je a bude navzdy nasa. Nase rodne Slovensko.

Vojtech Majling

Strnasteho juna 1978 vlada svojim nariadenim c. 119 vyhlasila Nizke Tatry za narodny park. Akt slavnostneho vyhlasenia sa konal na Taloch 11. maja 1979. Tak sa naplnila viac ako polstorocna snaha jednotlivcov aj skupin chranit toto jedinecne a na Slovensku najvacsie horstvo, ktore je ekologicky najstabilnejsim a z prirovedeckeho hladiska najcennejsim geografickym celkom nasej republiky.
Prve zdokumentovane snahy o komplexnu ochranu prirody Nizkych Tatier siahaju do roku 1918 a su spojene s menami K. Kaan, J. Doranyi, M. Janoska a J. Volko – Starohorsky. V roku 1921 podal profesor Bayer z Brna riaditelovi Statnych lesov v B. Bystrici prvy pisomny navrh na zriadenie prirodnej rezervacie. V roku 1934 predlozil profesor Roubal navrh na zriadenie prirodnej rezervacie v oblasti Dumbiera. Nic sa nedialo. Historia pokracovala v roku 1963, ked Breznan, geolog Dusan Kubiny spracoval projekt Stredoslovenskeho prirodneho parku. O pat rokov na to uzrel svetlo sveta projekt J. Darolu a R. Krizku s nazvom Dumbiersky projekt. O rok v spolupraci s M. Pacanovskym a M. Marencakom spracovali vysledny projekt.
Vymera Narodneho parku Nizke Tatry je 72 842 hektarov a ochranneho pasma 110 162 hektarov. Uzemie zasahuje do okresov Brezno, B. Bystrica, L. Mikulas, Ruzomberok a Poprad. V NAPANTe je desat narodnych prirodnych rezervacii, desat prirodnych rezervacii, dva chranene arealy, pat narodnych prirodnych pamiatok a sest prirodnych pamiatok. K narodnym prirodnym rezervaciam patria – Priboj (najstarsia slovenska prirodna rezervacia vyhlasena v roku 1895), Pod Latiborskou holou, Salatin, Demanovska dolina, Ohniste, Turkova, Hnilecka jelsina a meandre Hrona. Medzi turisticky najatraktivnejsie lokality celeho pohoria z hladiska vyhladov, ako aj reliefu, patri zulova hrebenova cast medzi Chabencom (1955 m n. m.) a najvyssim vrcholom Nizkych Tatier Dumbierom (2043 m n. m.). Tato cast pohoria ma typicky vysokohorsky charakter. V ladovcovych kotloch je mozne vidiet strme skalne steny, vysokohorske plesa a zvysky kamennych ladovcovych moren. Z vegetacie sa tu vyskytuju druhy typicke pre podmienky chladnej klimy. Kosodrevina vystupuje az do nadmorskej vysky 1800 m. Najdeme tu vrbu bylinnu, lomikamen karpatsky, horec ladovy, horec bodkovany, poniklec biely, plesnivcek nizky, zvoncek alpinsky a dalsie. Zivocisnu risu zastupuje medved hnedy, vlk, rys, kamzik vrchovsky a svist vrchovsky. Z vtactva su zastupene najma druhy z horskych lesov, pasma kosodreviny a holi. Vyznamny je vyskyt tetrova a orla skalneho.
Najvyssie polozenou chatou Nizkych Tatier je Kamenna chata pod Chopkom v dvetisicmetrovej vyske. Siet turistickych chodnikov meria tisic kilometrov. Najdlhsi jaskynny system maju Demanovske jaskyne – 24 km a najhlbsia jaskyna pohoria Stary hrad siaha az 423 m pod uroven mora. Najvyssie polozenou jaskynou je Jaskyna mrtvych netopierov v 1750-metrovej vyske. V bezprostrednej blizkosti centralneho hrebena sa rozprestiera styridsatpat obci.
Uzemie NAPANTu tvori obrovsky potencial pre rozvoj turistickeho ruchu pre vsetky okresy. Ale s vynimkou centier ako su Tale a Demanovska dolina nedostatocne vybudovana infrastruktura nesplna nevyhnutny standard na pritiahnutie vacsieho mnozstva zahranicnych navstevnikov. Ale to uz je ina tema.
(Spracovane podla clankov: R. Stilla: Ochrana prirody priamo umerna prosperite, In: Extra, 13. 5. 1999 a I. Ballova: Predstavujeme NAPANT, SNN, c. 44/c. 44/88).

A. Prepletana